Keď sa Boh prizerá

Často mávam ten pocit bezmocnosti, keď sa mi rúca niečo pekné. Hodnoty, ktoré ako malý som často listoval v mysli. Myslel som si, že môžem zmeniť tento svet. Čítal som knihy a vravel si v duchu, že týmto smerom sa chcem uberať. Ideály tak často vyzdvihnuté v knihách a zabudnuté v živote.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (15)

Človek je do tej miery spokojný, pokiaľ ho sprevádza šťastie. Ma slušnú prácu, peknú ženu, zdravé deti a ideálnu svokru. Verí v Boha a pri pohľade na slnko, zažíva neskutočný pokoj. Úprimne povedané prial by som každému niečo podobné. Podobné preto, lebo pod pojmom šťastia si každý predstavuje niečo iné. Nuž niekto je v tomto smere skromnejší, druhý zase náročnejší. Samozrejme pokiaľ sa darí, všetko je v poriadku. Život má však aj iné kulisy, ktoré sa môžu meniť tak rýchlo, ako v divadle. Pozrime sa len na choroby, autonehody, vojny a mnohé iné záležitosti. Snáď najhoršie je, keď sa nám blízky stratí pred očami. Sedával tu s nami a zrazu ho niet. Mnohí to poznáme, prežívame a život zrazu stráca zmysel. Vtedy sa pýtam Boha, prečo sa tak nečinne prizerá. V bezmocnosti ho obviňujem, prečo to tak chce. Načo tá hra s neutíšeným koncom. Chce sa mi plakať, rozbiť aspoň kúsok hmoty. Každý sa s tým väčšinou vyrovná po svojom. Niekoho to zmení. Možno k lepšiemu, možno k horšiemu. Mne pomáha a stačí, že Boh sa pozerá. Hoc by som si prial, aby konal. Ťažko povedať, čo všetko môže naštartovať môj život. Možno aj to, že sa vyrovnám so životom takým, aký je. Úžasným, no zároveň krutým a nekompromisným.