Mafia a komunizmus ako cirkev
Vyšetrujúci sudca a štátny prokurátor Giovanni Falcone napísal v knihe Cosa Nostra: „Pýtajú sa ma ako je možné, že taliansky štát ešte nedokázal poraziť mafiu. Okrem moci mafiánskej organizácie je to jej jedinečná štruktúra...Cosa Nostra má silu cirkvi, ktorej činy sú plodom určitej ideológie a subkultúry." V prvej časti tejto úvahy som včera uviedol, ako sa vo viacerých podstatných veciach podobá fungovanie Mafie a totalitnej komunistickej strany. Aj komunizmus má silu cirkvi, ktorej činy sú plodom určitej ideológie. „Stať sa členom mafie je ako obrátiť sa na vieru. Kňazom si celý život. Aj mafiánom.“ píše Falcone. Aj komunistom, môžeme k tomu dodať na základe skúseností za 20 rokov po páde komunistického režimu. Mnohí západní ľavicoví intelektuáli aj občania postkomunistických krajín neprestali veriť v komunizmus alebo bývalým komunistom ani po zverejnení zločinov Stalinizmu, ani po páde režimu v r.1989, ktorý zapríčinila aj jeho vnútorná neschopnosť obstáť v konkurencii s demokratickým systémom. Napriek tomu, že za vlády R. Fica sa 4 roky korupčne rozkrádalo prinajmenšom rovnako ako za Dzurindovej, a zatiaľ čo (jedine) za Dzurindu sa vyšetrovanie korupcie mohlo začať a za Fica bolo zastavené a ututlané, bývalý komunista Fico podľa prieskumov s obrovským náskokom 10.3.02012 vyhrá voľby.
Gorila a demokracia
„Ale sú tu i ďalšie okolnosti. Dvadsať rokov vládol v Taliansku fašistický režim, počas ktorého sa demokratický vývoj zastavil“ pokračuje Falcone. Skutočne demokratický právny štát sme na Slovensku mali od vzniku ČSR v r. 1918 do Mníchovského diktátu v r. 1938. Slovenský štát v r. 1939 vznikol pod nátlakom Hitlera a nebol demokratický ani nezávislý. Po krátkom období 1945- 48, ktoré bolo poznačené práve skončenou vojnou a začínajúcim tlakom komunistov sa u nás demokratický vývoj zastavil na 41 rokov. Pokus o demokratizáciu "Reálneho socializmu" v r. 1968 skončil vojenskou okupáciou bratských komunistických krajín a následnou "normalizáciou". Po páde diktatúry v novembri 1989 sa začali budovať demokratické inštitúcie a zákony, ale reforma politického systému, súdov a štátnej správy sa nestihla úspešne zavŕšiť. Skôr ako prišla do puberty postihlo ju delenie ČSFR proti vôli väčšiny, a valcovanie (post)komunisticko-nacionalistického zlepenca „zakladateľov slovenskej štátnosti“ pod vedením V. Mečiara. Väčšinu v parlamente, vláde i medzi privatizérmi národného majetku mali bývalí komunisti, eštebáci a s nimi spriaznení šéfovia úradov a štátnych podnikov. Vtedy sa transformovala červená mafia do podoby, ktorá splodila Gorilu. To, čo zdiaľky formálne vyzerá ako demokracia, je po 20 slobodných rokoch mentálne i fyzicky retardovaný polodemokratický mrzák. Naša vymožiteľnosť práva, privatizácia, korupcia pri štátnych zákazkách a činnosť úradov v prospech väčšiny občanov, z ktorých daní žijú, od vzniku SR nikdy neboli zrovnateľné so „západnou“ demokraciou. Podobá sa skôr na polodemokratické banánové republiky tretieho sveta. "Gorila" v zmysle ovládania a zneužívania štátu korupčnými mafiami je toho produktom. Nie je to (nevyhnutný) dôsledok zastupiteľskej demokracie, ale nedostatku morálky vo verejnom živote. Je to zákonitý dôsledok nedostatočnej reformy štátnej správy a politického a právneho systému po desaťročiach totalitnej diktatúry. Nie je to dôsledok demokracie, ale nedostatku demokracie. Nie je to dielo kapitalizmu, ale dôsledok toho, že jeho budovanie sa tu deje pod taktovkou bývalých komunistov. Samozrejme zásluhu na tom nemajú iba oni.
Marxistickí kapitalisti
Je pozoruhodné koľkí za sociálne, korupčné a iné problémy na postkomunistickom Slovensku obviňujú kapitalizmus, a pri tom nevidia (alebo nechcú vidieť?), že veľkú väčšinu tých najväčších a najbezohľadnejších veľkokapitalistov tvoria bývalí komunisti či eštebáci, ich deti a ich partneri z nimi riadenej štátnej správy spred novembra 1989. Lexovci, Rezešovci, zakladatelia Penty ktorí vyštudovali v Moskve a ich hlavný poradca generál totalitnej ŠtB Lorenc, podobne J&T, ktorej developerské aktivity (spolu s firmou Istrokapitál) v Karibiku v r. 2009 vyšetrovala britská vládna komisia v kauze "systematickej korupcie ktorá vyústila do národnej katastrofy“, ako povedal vyšetrujúci sudca Robin Auld. Jedna z hviezd kauzy Gorila J. Malchárek sa do parlamentu dostal za stranu SOP komunistu-kresťana R. Schustera, potom bol poslancom za ANO multimilionára, bývalého predsedu SZM a komunistu P. Ruska. A tak by sme mohli písať ďalej a ďalej.
Týmto však pomohli aj ideoví liberálni kapitalisti nekomunisti. Bývalý hovorca Charty 77 a súčasný pražský biskup V. Malý povedal, že V. Klaus myslí v podstate marxisticky, a to v tom, že verí či hlása, že zmenou ekonomiky sa zmení spoločnosť, že ekonomické vzťahy, hodnoty a reformy sú primárne dôležitejšie než morálne, duchovné a kultúrne. V začiatkoch ponovembrových reforiem preletel médiami Klausov výrok, že nepozná účinnú metódu ako rozlíšiť čisté a špinavé peniaze. Tento štýl ekonomického marxizmu predstavuje do značnej miery aj I.Mikloš, Ľ.Kaník a R.Sulík. Miklošove reformy výrazne pomohli našej ekonomike, ale zaplatila ich najmä živoriaca stredná vrstva. Najbohatší z nich mali hneď veľký úžitok a chudobná väčšina spočiatku ťažkosti a neskôr minimálny prospech. Sulík odmietol aby sme dali na euroval v prepočte 200 eur (=6000 Sk) na osobu, ale za Dzurindu sme dali na vytunelované banky vyše 20 000 Sk na osobu. Pritom príjmy tých, ktorí tie banky riadili, dozorovali a vytunelovali, a ktorí nemuseli niesť žiadnu zodpovednosť či náhradu škody, boli mnohonásobne vyššie než plat priemerného Gréka. Klausova 1. vlna kupónovej privatizácie mala dobrý úmysel dať všetkým ako-tak rovnú šancu. Mala aj chyby z neznalosti. Mečiarova 2. vlna však neodstraňovala tieto chyby, ale zmenila systém tak, aby z neho čo najviac vyťažili úzke skupiny špekulantov. Dnes tisíce občanov platia poplatky za akcie, ktoré im neprinášajú žiaden úžitok a stoja hodiny v rade aby sa ich zbavili.
Osvietenskí liberáli
Na otázku kde sa po novembri 89 stala chyba odpovedal M.M. Šimečka, že revolucionári si sami dali na krk historickú slučku: „Tou slučkou bola idea odpustenia. Vychádzala zo starej osvietenskej myšlienky, že človek, a teda aj Slovák, je v podstate dobrý a keď mu dáte príležitosť, táto jeho podstata sa prejaví.“ (SME, 15.11.96) Tou slučkou však nebola idea odpustenia, ale nedôslednosť v deboľševizácii a osvietenský pohľad na človeka. Bezchybnú spoločnosť „v podstate dobrých ľudí“ totiž automaticky nevytvorí nie len komunizmus, ale ani demokracia a trhová ekonomika. Realistickejší je kresťanský pohľad na človeka podľa ktorého človek bol stvorený na obraz boží (čo každému človeku prisudzuje rovnakú dôstojnosť i práva) ale jeho rozum a vôľa sú narušené hriechom, čiže dobrovoľným zneužitím slobody a porušením objektívne platných zákonitostí v oblasti morálnej a sociálnej (formulovaných napr. v Desatore). Ich omyl dnes tragicky jasne vidíme na príklade súdov a prokuratúry. Právnikom špeciálne vybraným a školeným komunistami dali naivní novembroví revolucionári nezávislosť bez určenia primeranej kontroly a zodpovednosti, vo viere že stačí zmeniť prostredie a bude to fungovať. Súdnictvo sa potom stalo jedným z hlavných článkov „chovu goríl“.
Liberáli a Komunisti
Liberálom boli od prvých ponovembrových čias bližší „reformní“ komunisti než kresťania. Najmä kvôli Cirkvou hlásaným morálnym požiadavkám útočia na ňu aj naši liberáli odvtedy až po dnes podobným spôsobom a argumentami ako ľavičiari. Pred pár rokmi to bola ANO bývalého komunistu Ruska premeneného na liberála. Tá ANO, do ktorej od R. Schustera prešiel J. Malchárek. Keď vo februári 2012 Katolícka Cirkev po dlhom škodlivom mlčaní kvalitným dokumentom adresovaným politikom demokraticky vyjadrila svoj názor na to ako riešiť niektoré spoločenské problémy vrátane Gorily (Viac na mojom blogu v texte „Kresťania alebo demokrati?), článkom v štýle svojej komunistickej tradíce na Cirkev zaútočil Ficov dvorný denník PRAVDA, a tu na blog.sme poslankyňa SaS K. Augustinič. Tak ako PRAVDA, ani ona z dokumentu necitovala ani len to, že Cirkev v ňom (konečne !) žiada „dôkladné vyšetrenie všetkých indícií o korupčnom správaní, najmä v prípade verejných činiteľov, a aby sa vytvorili také podmienky pre políciu, vyšetrovateľov, prokuratúru a súdy, aby skutoční vinníci boli potrestaní a vlastným majetkom nahradili škodu, ktorú spôsobili“. Cituje však bez udania zdroja proticirkevných odborníkov z PRAVDY. Aj svetová hospodárska kríza aj slovenské korupčné rozkrádanie sú však do veľkej miery ovocím nedostatku morálky vo verejnom živote, politike a podnikaní.
Zaslepení nacionalisti
Vodcami nacionalistov sú fanatici alebo gauneri, šikovne zneužívajúci národné cítenie alebo problémy na vlastný prospech. Zaslepenými nacionalistami sú často aj osobne slušní ľudia, ktorí im pre pomýlenú hierarchiu hodnôt a nedostatok poznania a kritického myslenia naletia. Napríklad keď národnú štátnosť povýšia nad demokraciu, toleranciu, kultúrnosť a slušnosť, ako sa to stalo aj na Slovensku v r. 1991-3. Niekedy dôsledne a logicky argumentujú, ale na základe starostlivo a účelovo vybratých faktov. Ich typickým predstaviteľom bol A. Mach, ktorý počas vojnového Slovenského štátu povedal „spojíme sa hoci s čertom, len keď nám zaručí samostatnosť". Tým čertom boli po novembri ´89 bývalí komunisti a eštebáci, ktorým to pod Mečiarovým vedením zaručilo beztrestnosť a dobré miesta pri privatizačnej rabovačke. Bolo medzi nimi aj nemálo kresťanov, zahraničných Slovákov i niekoľko kňazov a biskupov, ktorí boli osobne charakterní, ale zaslepení vidinou štátnej samostanosti Slovenska súhlasili s faktickým návratom premenovaných komunistov, ktorých predtým kritizovali. Ich postoj vyjadril F. Vnuk keď v r. 1992 tvrdil, že pre Slovensko je Beneš väčší nepriateľ ako Stalin. Z toho vyplýva postoj "milší mi je slovenský komunista ako (demokratický) čechoslovakista". Dali prednosť štátnosti pred demokraciou, slušnosťou, kultúrnosťu. Tým tiež pomohli červenej mafii pretransformovať sa do súčasnej podoby. Štýl bohatnutia, kultúrnosť, správanie a majetok Najväčšieho Slováka Jána S. hovorí o spojení červenej mafie s nacionalizmom dosť aj bez ďalších komentárov.
Pomýlení kresťania
Niektorí kresťania zaslepení túžbou po štátnej samostatnosti Slovenska boli ochotní tolerovať alebo rozhodnutí nevidieť, že Mečiar, Slota a ich partia „zakladateľov slovenkej štátnosti“ hrubo porušuje aj biblické a kresťanské požiadavky na morálku, právo a spravodlivosť. Druhou skupinou sú tí, ktorí súhlasili s politikou hrubých čiar za minulosťou zo zle pochopeného kresťanského ideálu odpustenia. Niektorí sa zdajú byť podnes hrdí ako vtedy odpustili komunistom a eštebákom. Odpustiť tomu, kto sa previnil voči mne môže byť hrdinské a prinieť pokoj do spoločenstva. Nikto však nemá právo odpúšťať kolektívne v mene iných. Dvetisíc rokov fungujúca kresťanská prax dáva odpúšťaniu veľmi praktickú podobu spájajúc ho so snahou hriešnika o obrátenie. To nutne predpokladá pochopenie chyby, vyznanie viny, snahu napraviť spáchanú nespravodlivosť (napr. vrátiť ukradnuté) a zmeniť správanie. Opravdivosť snahy o nápravu sa potvrdzuje i nejakým druhom pokánia. Aj iné kultúry, moderná psychológia a informatika dokazujú užitočnosť “spytovania svedomia” čiže skúmania vlastnej reality na základe objektívnych kritérií, a potrebu spätnej väzby, ktorá tak chýba každej diktatúre. Nič také sa v našej spoločnosti po novembri 89 nestalo. Hrubá čiara za komunistickou minulosťou, ktorá budovateľom totalitnej diktatúry dala voľnosť riadiť štát a ekonomiku, a sabotovať začínajúcu demokraciu, nebola kresťanským odpustením ale politickou hlúposťou. Je veľká škoda, že títo odpúšťači nemusia niesť žiadne dôsledky toho čomu pomohli. Majú aj s rodinami vysoko nadpriemerné príjmy, vďaka svojmu postaveniu žiadne problémy s úradmi a súdmi, a takmer žiadne porozumenie s chudobnou väčšinou znášajúcou strasti gorilieho štátu.
Druhou zásadnou chybou kresťansko-demokratických politikov bolo, že úplne ignorujú sociálne učenie Cirkvi, ktorá jasne preferuje slobodnú trhovú ekonomiku, ale zároveň dôrazne hovorí o potrebe spravodlivosti politiky a solidarity bohatých s chudobnými. Rezort spravodlivosti síce od vzniku SR najlepšie riadili a skutočne sa snažili reformovať iba ministri KDH Lipšic a SDKÚ Žitňanská, ale v ekonomických reformách požiadavku spravodlivosti a solidarity ignorovali. Hlavne kvôli tomuto nad nimi vo voľbách víťazí sociálny populista Fico.
Aby tento text nebol príliš dlhý, nad otázkou čo sa s tým dá robiť sa skúsim zamyslieť zajtra v záverečnej časti „Červená mafia alebo zrušenie Gorily“.
