Biblický pohľad
Biskupi zvyknú pred voľbami vydať pastiersky list z výzvou, aby veriaci volili podľa kresťanských zásad. Niektorí to kritizujú, aj keď je to ich demokratické občianske právo. Chybou je však skôr to, že slovenskí „duchovní pastieri“ a oficiálny týždenník Katolíckej cirkvi až na nepatrné výnimky neučia veriacich dôsledne hodnotiť spoločensko-politické záležitosti podľa náuky cirkvi. Z volebných výsledkov je zrejmé, že väčšina štatistických veriacich podľa nich ani nevolí.
Biblický pohľad na dobrú vládu vidno v príbehu kráľa Šalamúna. Ten si pri nástupe na trón želal múdrosť aby vedel spravodlivo vládnuť a rozlišovať dobré od zlého. Bohu sa to tak páčilo, že mu k tomu pridal aj bohatstvo a slávu, ktorá pretrvala tisícročia. Jeho krajine to prinieslo pokoj, stabilitu a ekonomický, kultúrny a sociálny rozvoj. Jeho štát dobre obstál aj proti mocným a väčším ríšam. Tieto princípy platia podnes nielen pre panovníkov, ale aj pre tých čo ich volia a podporujú. Základ je samozrejme Desatoro: nezabiješ, nepokradneš, nebudeš klamať....
Súčasná cirkev
Postoj súčasnej Katolíckej Cirkvi k politike je jasný aj zo slov pápežov v encyklikách a iných vyjadreniach. „Kňazom neprislúcha zúčastňovať sa na výkone politických funkcií. Laikov však cirkev povzbudzuje, aby sa zúčastňovali podľa svojej spôsobilosti na občianskom a politickom živote a dali sa s otvorenosťou, poctivosťou, láskou a statočnosťou do služieb verejného dobra a v duchu evanjelia používali vždy, i v politickej práci čestné prostriedky.“ (Ján Pavol II. pri prvej návšteve Československa) „Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku je základnou úlohou, ktorej musí znova čeliť každá generácia. Keďže ide o politickú úlohu, nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.“ (Benedikt XVI. v encyklike o láske) Základnou funkciou politiky, štátu a všetkých jeho orgánov na čele s vládou a súdmi je teda výkon spravodlivosti, čiže toho, v čom najviac, aj keď nie v rovnakej miere zlyhávajú všetky naše ponovembrové vládne koalície.
Zákonnosť a diktatúra
Pápeži vydali od konca 19. storočia takmer 70 encyklík, z ktorých sa viaceré týkajú aj spoločensko-politických a sociálnych otázok. Dve z nich z r. 1937 sú venované priamo odsúdeniu konkrétneho politického systému: „Mit Brennender Sorge“, jediná ktorej originál nie je v latinčine ale národnom jazyku sa týka nacizmu, a „Divini Redemptoris“ – o bezbožnom komunizme, „ktorého cieľom je zničľ sociálny poriadok a až do základov rozvrátiť kresťanskú kultúru“. (Pius XI.) Kardinál J. Ratzinger napísal o nacionálno-socialistickom štáte, vedenom totalitnou stranou : „...zákonnosť a nezákonnosť sa začali navzájom prelýnať, ba často aj splývať, pretože vláda vedená zločincom prevzala aj jurisdikčné výsady štátu a štátneho poriadku...od občana sa mohla vyžadovať poslušnosť a podriadenosť štátnym autoritám, a zároveň sa mohli používať právne prostriedky ako nástroje na páchanie zločineckých cieľov. Právny poriadok, ktorý v každodennom živote sčasti naďalej platil, ako mal, sa stal súčasne mocou, ktorá ničila právo. Nastalo prevrátenie usporiadania, ktoré by malo byť v službe spravodlivosti, avšak upevnilo nadvládu bezprávia, ...čo spôsobilo ozajstnú dominanciu klamstva, ktoré zatemňovalo svedomie.“ Podľa neho treba byť vďačný tým, ktorí aj za cenu vojnových obetí tento „zákonný“ systém porazili. O komunistickej „zákonnosti“ ďalej píše : „... Aj tu bola výsledkom dominancia klamstva a deštrukcia vzájomnej dôvery. Po páde týchto diktatúr sa odhalilo, aké obrovské katastrofy táto nadvláda spôsobila v hospodárskej, ideologickej a duchovnej rovine.“ (Európa, jej základy v súčasnosti a budúcnosti, SsV Trnava, 2005) To je nielen rázne odsúdenie nacizmu, z ktorého podpory Benedikta XVI. niektorí neprávom obviňujú, ale aj jasné pomenovanie jednej z hlavných vlastností každého totalitného režimu – morálny relativizmus a spojenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, a ich podriadenie vládnúcej strane. Opakom je demokratické oddelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za našej súčasnej nacionálno-socialistickej koalície vedenej bývalým komunistom Ficom, a za pomoci súčasného prezidenta sa pod vedením D. Harabína znova fakticky zlievajú tieto tri zložky, a aj súdnictvo slúži bezpráviu, obmedzovaniu slobody tlače, deštrukcii dôvery a rozkrádaniu štátu.
Sociálne otázky a trh
Pápeži sa sociálnej problematike venujú už asi 150 rokov. Lev XIII. v Rerum novarum (1891) píše že „je nevyhnutné prispieť vhodnými opatreniami na pomoc proletárom, z ktorých väčšina sa nachádza nevinne vo veľmi biednych podmienkach“ a zároveň zdôvodňuje že socialistické recepty na riešenie súkromného vlastníctva sú „neúčinné a nespravodlivé“. Komunizmus odmietajú ako „zhubný mor ktorý zasahuje mozok ľudskej spoločnosti a vedie ju do skazy“. (Lev XIII., Pius XI.) Ján Pavol II. tiež jasne pred štátnym dirigizmom uprednostňuje „hospodársky systém, ktorý uznáva základnú pozitívnu úlohu podniku, trhu a súkromného vlastníctva (a z nej vyplývajúcu zodpovednosť za výrobné prostriedky), rovnako ako slobodnú tvorivosť človeka v ekonomickej sfére." (Centesimus annus,1991) Pri tom „hlavnou úlohou štátu je zaručiť istotu, aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo.“ Pomenúva aj v čom je najhoršia sociálna nespravodlivosť : „Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku.“ To je aj o príčinách súčasnej svetovej krízy, aj o hlavnom probléme a zlyhaní nášho štátu. Aj o našej privatizácii, garážových firmách, emisiách, nástenkových tendroch a predražených štátnych zakázkach.
Reformy
Krátko po páde komunistickej diktatúry povedal v Bratislave Ján Pavol II. “Proces obnovy spoločnosti môže vyznieť ako veľmi prechodný jav, ak nespočíva na solídnych mravných a kultúrných základoch.” To že na nich nespočíval a prevážila politika hrubých čiar za minulosťou, je hlavnou príčinou väčšiny súčasných problémov. Biskup Václav Malý, ktorý si ako hovorca Charty 77 odsedel za slobodu aj 7 mesiacov väzenia, odpovedal v apríli 2010 na oázku čo bola najväčšia chyba po novembri 1989: „Dosud v ČR není rozvinuta občanská společnost. Bohužel nedošlo k potrestání těch, kteří se průkazně v době komunismu dopustili trestných činů proti lidskosti. Chyběl právní rámec překotné ekonomické transformace. To podlomilo právní vědomí celé společnosti.” Slovensko je na tom vo všetkých ním menovaných oblastiach ešte horšie než Česko. Na otázku aký je rozdiel medzi komunistami, ktorí si zachovali meno, a tými, ktorí sa zmenili na socialistov, liberálov, kapitalistov či nacionalistov odpovedal: “Mnohem nebezpečnější byli a jsou bývalí komunisté, kteří po listopadu vycítili příležitost, jak využít nový systém ke svému obohacení. Ovládli ekonomickou sféru a rozkradli, co se dalo. Současní členové komunistické strany jsou viditelní a čitelní, i když vůbec nelze o nich tvrdit, že jsou bezúhonní.” Na otázku či je z hľadiska zdravého rozumu, kresťanskej morálky a učenia Katolíckej Cirkvi dobré, aby kresťania v súčasnosti vo voľbách alebo ináč podporovali (bývalých) komunistov odpovedal stručné “Ne”.
Odkaz národu
Apoštol Ján napísal „ Nemilujeme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ To platí aj pre lásku k vlasti, národu a pracujúcim. Stotisícové a väčšie úplatky (v Sk) a miliónové privatizačné rabovačky či korupčné tendre sú v biblickej reči do neba volajúcim hriechom okrádania chudobných. V Biblii ani v encyklikách nie je nikde napísané, že by ich bolo možné ospravedlniť budovaním slovenskej štátnosti, predvianočným príspevkom štátu pre dôchodcov, alebo stavaním dvojkrížov. Jediný Kristom uznaný postup ukázal mýtnik z evanjelia, ktorý si tiež “prilepšoval” pri štátnej službe: “Polovicu majetku rozdám chudobným, a ak som niekoho okradol, vrátim štvornásobne.”
A. Hlinka v Odkaze národu povedal „Čo najviac bolí moje 70-ročné slovenské srdce, to je úpadok mravov. Zodpovednosť za to nesú tí, ktorí udomácnili triedny boj v politike na Slovensku. … Pre budúcnosť slovenského národa považujem za dôležité vyzdvihnúť hlavne potrebu národnej vzdelanosti a politickej výchovy. Kultúra je prvou a základnou podmienkou rozvoja každého národa.“ Čo by asi povedal na dnešnú politickú kultúru a morálku súčasných mocipánov, zvlášť tých, ktorí sa Hlinkom a národom najviac oháňajú ? Myslím že by vyzval k takej účasti a hlasovaní vo voľbách, aby ich výsledkom bola výmena súčasnej nacionálno-(post)komunistickej koalície za demokratickú, ktorá by dala väčšie šance, že Slovensko sa priblíži požiadavke na štát, ako ju formuloval Ján Pavol II. :“Štát má slúžiť občanom, má sa teda starať o vlastníctvo ľudu a používať ho na všeobecné blaho. Dobrá vláda požaduje presnú kontrolu a úplnú bezúhonnosť všetkých ekonomických a peňažných transakcií. Nemožno dovoliť, aby prostriedky určené na všeobecné blaho, slúžili záujmom súkromného, či dokonca kriminálneho charakteru.”
