Podstatné dejinné detaily
Na úvod nezaškodí pripomenúť, že sv. Cyril a Metod neboli Slováci ani (manuálne) pracujúci. Boli to vo svojej dobe špičkoví vzdelanci a predovšetkým Konštantín bol typický intelektuál – filozof. Dobrovoľne si zvolili celibát, aby mali viac priestoru pre vedecko-kultúrno-duchovné hodnoty a činnosti. Vzdali sa sľubnej začínajúcej kariéry na najvyšších miestach cisárskeho dvora, aby šli šíriť kresťanskú vieru. Na misii u Chazarov si namiesto sľubovanej vysokej odmeny od ich vodcu vypýtali slobodu pre 200 otrokov. Na územie Slovanov ich vyslal „východný“ cisár potom, ako „západný“ pápež nevedel splniť žiadosť kniežaťa Rastislava. Ten o ich misiu žiadal aj preto, že germánski misionári využívali svoje postavenie aj pre mocensko-politické záujmy svojich panovníkov. (Nemecký „Drang nach Osten“ neskôr spôsobil aj zánik Slovanov v dnešnom východnom Nemecku a v 20. storočí vyvrcholil Hitlerovou „Treťou ríšou“.) Cyril a Metod súčasne s vierou šírili aj vzdelanie a kultúru, tak ako to robí väčšina kresťanských misionárov podnes. A rovnako z toho nemali žiaden materiálny zisk, ale skôr problémy. Jedny z najväčších so Svätoplukom, ktorý neskôr vyhnal ich učeníkov, a za nitrianskeho biskupa ustanovil Wichinga. Cyril a Metod dosiahli u pápeža, 500 rokov pred Lutherom a 1000 rokov pred II. Vatikánskym koncilom, aby sa bohoslužby na našom území slúžili v reči ľudu. Slovania sa tým že od nich prijali kresťanstvo zároveň začlenili do kultúrnej (západnej) Európy.
Štefan, nástupca Pribinu
Veľkomoravská ríša padla aj pre nejednotnosť slovanských panovníkov. Maďarské kočovné kmene prevzali od Slovanov nielen mnoho kultúrnych a remeselných zdatností, ako dokazuje aj niekoľko sto slov prevzatých zo staroslovienčiny (vrátane slova kráľ – király), ale do značnej miery aj „cyrilometodské“ kresťanstvo.
Sv. Štefan bol v r. 995-97 kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Vyše 150 rokov pred ním tam vládol Pribina, ktorý sa, po tom ako ho vyhnal Mojmír, usadil v Panónii, pri Blatnom jazere (dnešný Balaton). V r. 847 sa stal samostatným vladárom kniežatstva, ktorému vládol z ním vybudovaného hradu. Prijal krst a šíril kresťanstvo. Zvyšky za jeho čias postavených murovaných kostolov rozoberali Maďari ešte v 19. storočí. Štefan v bojoch s pohanskými politickými konkurentmi zvíťazil aj s pomocou slovanských veľmožov. Jeho veľkosť v rámci dejín a celoeurópskych kultúrnych súvislostí spočíva aj v tom, že prijal kresťanstvo, ktoré bolo nielen jedným z hlavných kultúrotvorných činiteľov, a ktorého nadnárodná filozofia a hodnotová orientácia bola stáročia hlavnou integračnou silou Európy. Úradným jazykom bola latinčina. Po Štefanovi vládli z uhorského trónu panovníci z iných rodov a nie etnickí Maďari. Uhorsko bolo za kráľa Štefana viacnárodným štátom. Sám Štefan si to uvedomoval, a oceňoval to ako pozitívnu skutočnosť. Etnickí Maďari tvorili asi 1/3 z jeho obyvateľov.
Až tí, čo presadzovali maďarizáciu, zvlášť po r. 1848, postavili Štefana proti Cyrilovi a Metodovi. Ich popretie cyrilometodských a svätoštefanských hodnôt kresťanského viacnárodného Uhorska, a nie Trianon či Beneš spôsobili jeho rozpad.
Cyril a Metod 1985
Komunizmus, „ktorého cieľom je zničiľ sociálny poriadok a až do základov rozvrátiť kresťanskú kultúru“ (Pius XI., 1937), v rámci boja proti cirkvi potláčal a deformoval aj každú spomienku na sv. Cyrila a Metoda. A tí sa stali aj významným medzníkom pri oslobodzovaní krajiny spod totalitnej diktatúry.
V r. 1985, pred 25 rokmi, sme si pripomínali 1100. výročie smrti sv. Metoda. Režim nedokázal zabrániť celonárodnej česko-slovenskej púti na Velehrad, a rozhodol sa ju zneužiť na svoj prospech. Ako na iných púťach, aj tu šikanovali úrady veriacich kontrolovaním občianskych preukazov, prehliadkami vozidiel a rušením objednaných zájazdov. Sprísnila sa cenzúra, zatýkali katolícki aktivisti. Boli nachystané vodné delá a prítomní mnohí príslušníci "verejnej bezpečnost"i a Štb, ale keď prišlo 100-200 tisíc veriacich, neodvážili sa zasiahnuť. Vláda odmietla povoliť návštevu pápeža, ale povolila návštevu vatikánskeho štátneho sekretára Casaroliho. Prišiel aj kardinál Tomášek, ktorému predtým komunisti posmešne povedali, že je generálom bez vojska. Ten na púti predniesol iba posolstvo pápeža, lebo vlastný prejav mu zakázali. V snahe prezentovať to ako obraz náboženskej slobody tam pustili aj rakúsku, a keď si dobre pamätám aj nemeckú televíziu. Predseda ONV a minister kultúry Klusák sa vo svojich prejavoch snažili zhromaždenie interpretovať ako „mierovú manifestáciu“, nazvali Cyrila a Metoda prvými komunistami a hovorili iba o ich kultúrnom prínose a nič o kresťanstve, ktorého hlásanie bolo ich hlavným motívom. Preto sme ich vypískali a začali s nimi polemizovať. Keďže nikdy pred menami Cyrila a Metoda nepovedali slovo „svätý“, stotisícový dav ich zakaždým skandovaním doplnil. Tlieskal Tomáškovi a požadoval náboženskú slobodu. Večer to bolo hlavnou správou rakúskej televízie. Táto akcia z víkendu 6-7.júla 1985 bola v Československu najväčším verejným vystúpením proti režimu prinajmenšom od začiatku normalizácie. Ukázala okrem iného aj to, že keď sa dostatočné množstvo ľudí odvážne zjednotí za pravdu a slobodu, môžu niečo spraviť aj proti totalitnému režimu disponujúcemu všetkou mocou štátu. Aj to bolo ovocie sv. Cyrila a Metoda.
Cyril a Metod o politike
Komunistom bolo treba pripomenúť, že Cyril a Metod priniesli našim predkom predovšetkým kresťanstvo. Dnes zas treba upozorniť na ich učenie o vládnutí a správe štátu. K hlavným Metodovým textom patrí aj „Napomenutie k vladárom“, v ktorom učí ako majú uplatňovať svoju moc. Okrem dobovo podmienených rád a formulácií sú tam aj trvalo platné princípy dobrej vlády, z ktorých by sa mohli poučiť i naši politici a ich voliči. V úvode pripomína, že „Začiatok cesty blaženej je konať spravodlivé skutky“. Vládcovia majú trpezlivo každého vypočuť a spravodlivo rozsudzovať. „Povinní sú ani jedného človeka za lepšieho nemať ...ani príbuzného..“, čím zakazuje to, čomu dnes hovoríme klientelizmus a rodinkárstvo. „Každý knieža je povinný, neostýchajúc sa pred nikým, boží zákon vyučovať a všetkým každý deň prikazovať, aby nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský obyčaj nekonali.“ „Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje a nikoho z vás nech nie je slyšať prázdnymi slovami...“ O tom ako krivdia slabším naše úrady a súdy, a o „prázdnych slovách“ našich politikov, zvlášť tých „národných“, a nielen nich, by sa dali písať knihy. Ďalej vyžaduje aj morálny súkromný a rodinný život panovníkov. K dôležitým spisom sv. Cyrila a Metoda a ich učeníkov patria právne texty. Ich "Súdny zákonník pre svetských ľudí" začína : „Pred každým právom sluší sa o božom práve hovoriť.“ To je aj upozornenie že požiadavky „božieho zákona“, čiže Desatora, a základných ľudských práv, stoja nad všetkými svetskými zákonmi a záujmami štátu a jeho vládcov. Požaduje aj dôkladné vyšetrenie všetkých sporov, pričom „Neslobodno prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení že luhajú, prestupujú zákon boží alebo hovädský život vedú...“. „Hovädským“ životom nie je len opité cikanie z terasy a vulgárne reči, ale aj prezentovanie sa v televíznych smotánkach od celebrít, ktoré vysúdili od štátu, čiže z vreciek daňových poplatníkov stovky miliónov odškodného za nereallizované korupčne dohodnuté kšefty. Prísne tresty ukladá zákonník tým, čo úmyselne alebo i z nedbanlivosti a lenivosti spôsobia požiar, pričom vyžaduje aj náhradu spôsobenej škody. To by dnes malo platiť rovnako pre výtržníkov ničiacich lavičky v parku, ako pre politikov a manažérov bánk a štátnych podnikov zodpovedných za miliardové škody, tunelovanie a rozkrádania.
Cyrilometodské dedičstvo dnes
Keď sa naši biskupi a kňazi vyjadria k voľbám alebo iným politickým otázkam, v médiach, od politikov i na internete sa vyrojí množstvo emotívnych, často negatívnych reakcií. Aj niektorí veriaci si myslia, že Cirkev sa nemá miešať do politiky. Ak však pod politikou rozumieme správu verejných záležitostí, tak „miešanie sa do politiky“ je podstatnou súčasťou kresťanstva i cirkvi od jeho začiatkov. Diskutovať však treba o miere a spôsoboch ako to má či nemá robiť, aj ako politika ovplyvňuje Cirkev. Dielo sv. Cyrila a Metoda je ukážkovým príkladom toho, ako katolícka cirkev v reálnych spoločensko-politických podmienkach zveľadila slobodu, kultúru i morálku spoločnosti.
Po novembri 1989 si Cyrila a Metoda v našom politickom živote privlastnili nacionalisti spolupracujúci s bývalými komunistami na ničení nielen politickej kultúry a právneho systému, ale aj okrádaní národa a hrubom porušovaní všetkého čo Cyril a Metod hlásali a konali. To sa im tak ľahko podarilo aj preto, lebo naši nástupcovia Cyrila a Metoda – cirkevní „duchovní pastieri“ a kresťanské média neplnia dostatočne svoju prorockú úlohu v spoločensko-politickej oblasti. Prakticky nikdy nenapomínajú našich vladárov porušujúcich zásady spravodlivosti, kultúry a demokracie. K týmto otázkam sa vyjadrujú zväčša príliš málo, nedôsledne a niekedy aj nekvalifikovane. A aj keď niektorým našincom vadí i to málo, robia to omnoho slabšie ako biblickí proroci, mnohí európski či americkí biskupi, aj pápeži 20. storočia. Keby sa od nežnej revolúcie k verejným záležitostiam a činnosti politikov, sudcov a štátnych úradníkov dôsledne vyjadrovali z hľadiska spravodlivosti, morálky a učenia cirkvi, a tak aj učili veriacich, dnešné Slovensko mohlo byť omnoho kultúrnejšie, spravodlivejšie, demokratickejšie a menej rozkradnuté.
