Rôzne kluby, rôzne pravidlá
Rôzne elitné kluby majú rôzne pravidlá, činnosť i výsledky. 40 rokov sme boli členmi totalitného veľmocenského klubu, ktorý sľuboval vybudovať raj na zemi. Preto že stál na pomýlenej filozofii a zlikvidoval slobodu, priniesol mnohým peklo a ekonomicky i v budovaní blahobytu zákonite prehral súťaž z demokratickým klubom. Pokus o jemnú demokratizáciu v roku 1968 zlikvidoval vojenskou okupáciou a následnou totalitnou „normalizáciou“. Vystupovanie z neho začalo manifestáciami v novembri 1989 a zavŕšilo sa až keď naše územie opustili poslední vojaci okupačnej mocnosti.
Dôležitou súčasťou činnosti západoeurópskeho demokratického klubu boli dobré ekonomické vzťahy a spoločná hospodárska politika, ale nevznikol ako klub podnikateľov, pre ktorých je hlavným cieľom zisk za každú cenu. Podstatnou súčasťou bola sloboda, demokracia a prinajmenšom v prvých rokoch a úmysloch jeho zakladateľov aj morálka a hodnoty kresťanskej kultúry. To sa prejavilo aj po páde komunistického impéria, keď nových členov prijímali nie podľa ich plnej peňaženky, ale na základe pokroku v budovaní demokracie. Práve pre vážne chyby v tejto oblasti nemalo Slovensko šance na prijatie do EÚ a NATO za Mečiarovej nacionálno -postboľševickej vlády. Dnešná kríza je dôsledkom aj toho, že z politických dôvodov a v prílišnom dôraze na finančnú sféru bez morálky pripustil tento elitný klub aj členstvo získané podvodmi a nedodržiavaním pravidiel.
Klub zbojníkov
V septembri 2011 pri návšteve Nemecka citoval Benedikt XVI. kancelárke, ministrom i poslancom v Bundestagu sv. Augustína: „Odober právo – a čo potom rozlíši štát od veľkej bandy zbojníkov?“. Viac krát a pri rôznych príležitostiach sa jasne vyjadril, že takým štátom bandy zbojníkov bola nacistická a komunistická diktatúra.
Základným predpokladom západonemeckého hospodárskeho rozmachu a vysokej životnej úrovne po 2. svetovej vojne bolo budovanie demokracie, ktoré začalo jasným pomenovaním zločinov nacizmu, súdením jeho vedúcich činiteľov, a ich vylúčením z riadenia spoločnosti. Najväčším darom západného Nemecka východnému po zjednotení neboli miliardy mariek, ale to, že tam zaviedli funkčné demokratické súdy a štátnu správu, a vylúčili šéfov KS a Stasi z ich riadenia. Základom väčšiny slovenských problémov od biednej vymožiteľnosti práva, cez zle fungujúce úrady až po korupciu, ktorá zožerie 20% výdavkov štátu je že politika hrubých čiar za minulosťou po príliš nežnej revolúcii v novembri 1989. Máme dnes slobodu, mnohé sa zlepšilo, ale Slovensko je stále do veľkej miery riadené a rozkrádané bandou zbojníkov. Dnes z toho niektorí obviňujú kapitalizmus, ale základ sa kládol za Mečiarovej vlády, keď v parlamente i medzi zbojníckymi privatizérmi a novozbohatlíkmi prevláli bývali komunisti a ich kamaráti z nimi riadenej štátnej správy. Za Dzurindu tiež mnohé nebolo v poriadku, ale politika bola podstatne demokratickejšia a riadenie štátu transparentnejšie.
SMER a klub socialistov
Ficovmu SMERu pre uzatvorenie koalície so Slotovou SNS pozastavili členstvo v klube demokratických socialistických strán. Na priek vážnym kauzám jeho vlády ho po čase obnovili. V skutočnej demokracii je všaknemysliteľné aby si šéf klubu sudcov kamarátsky tykal s čelným predstaviteľom mafiánskeho klubu a aby platili „amnestie“ brániace vyšetriť účasť štátnych orgánov na politickom únose a vražde. Ani aby sa minister financií súkromne stretol na jachte finančných žralokov (J&T a Istrokapitál, 2008) ktorí potom o 3 dni zarobia stovky miliónov na "nečakanej" zmene kurzu koruny. A aby potom tento minister "socialistickej" vlády (R. Fica) na konci roka bez akýchkoľvek dôsledkov uviedol, že k ministerskému platu 43 tisíc eur zarobil ešte vyše 600 tisíc € (18 miliónov korún, vyše 70 násobok priemerného ročného príjmu) ako "iný príjem". Pochybné štátne zákazky, nástenkové tendre a garážové firmy nás pripravili o mnohonásobne viac peňazí, a štátny dlh na grécky spôsob rástol viac za vlády R. Fica ako za vlády I. Radičovej, ktorá aj vďaka eurovalu predčasne končí. Pád vlády ukončil aj niektoré ňou začaté systémové reformy, čo s pravdepodobným návratom R. Fica je pre nás omnoho väčšou škodou ako milióny, ktoré dáme na euroval.
Spravodlivosť v politike
Pápež ďalej povedal, že „Základným kritériom a motiváciou pre prácu politika nemá byť úspech a ešte menej nejaký materiálny zisk. Politika musí byť snahou o dosiahnutie spravodlivosti a vytvorenie základných podmienok pre pokoj." (celý prejav slovensky je na stránke tkkbs) To je už jasne o súčasnej európskej i slovenskej politike, a príčinách a riešení súčasnej krízy.
Internetovým hitom bola reportáž nemeckej TV RTL o nenažranosti niektorých europoslancov. (http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/domace/reportaz-o-nenazranosti-niektorych-poslancov-europskeho-prlamentu.html ) Tí pri príjme 14727 € mesačne vyberajú aj diéty 248 € za deň tak, že v piatok prídu na pracovisko aj so zbalenými kuframi, zapíšu sa do prezenčky a okamžite odchádzajú domov. Reportérov z parlamentu napriek riadnej akreditácii vyhadzovali. V r. 2009 zverejnil britský Times online tajnú správu ktorú vypracoval vedúci kontrolného oddelenia európskeho parlamentu R. Galvin, podľa ktorej niektorí europoslanci majú miliónové zisky podvodným zneužívaním systému finančných úhrad. Bývalý sovietsky disident V. Bukovský tvrdí, že súčasná EÚ sa v mnohom podobá Sovietskemu Zväzu: V EU vládnu 2 tucty ľudí, ktorí sa navzájom dosadzujú k moci, stretávajú sa v tajnosti, nikomu sa nezodpovedajú a my ich nemôžeme zosadiť. EÚ má tisíce úradníkov s vysokými platmi, personálom, privilégiami a doživotnou imunitou, ktorí sa len presúvajú z miesta na miesto bez ohľadu na to čo dokázali a v čom zlyhali. EÚ nepoužíva vojenskú silu, ale často ekonomický a administratívny tlak, a tak ako ZSSR smeruje k zániku národného štátu. Prekvitá korupcia a tí, ktorí niečo odhalia a kritizujú sú umlčiavaní. Má aj intelektuálny gulag nazývaný politická korektnosť. Tí čo majú iné názory (často sú to dnes kresťania) sú vylúčení zo spoločnosti. Podľa Bukovského je to začiatok straty slobody.
Priveľká cena eurovalu
EÚ priniesla svetu i Slovensku mnoho dobrého a nie je možné mať len výhody elitného klubu bez rešpektovania jeho pravidiel a plnenia záväzkov. S niektorými spôsobmi jej riadiacich predstaviteľov však z hľadiska morálky, spravodlivosti, demokracie a kultúrnosti nemožno súhlasiť. A pri rozdielnosti názorov niekedy treba dať viac na inteligentného disidenta, ktorý riskoval slobodu a život pri aktivite proti totalitnému režimu, než na byrokratov a teoretikov sediacich v pohodlných kreslách. Stále treba diskutovať o hodnotách na ktorých má EÚ stáť a prostriedkoch aké dnes používa.
Viacerí kritizujú USA, že v mene demokracie a boja proti komunizmu podporovali aj pravicových diktátorov. V Európe sa snažili uväzniť generála Pinocheta, kričali keď sa v Rakúsku dostal do vlády J. Heider, ale bez problémov akceptujú vo vedení postkomunistických štátov bývalých funkcionárov totalitnej KS, ktorá riadila ešte horšie porušovanie slobody a ľudských práv. Ak bola I. Radičová pod takým tlakom z centrál EÚ, že malé Slovensko muselo schváliť euroval aj za cenu pádu reformnej vlády a návratu R. Fica, ktorý krajinu zadlžoval podobne ako Gréci, nie je to o nič lepšie než to čo tak kritizujú na USA. A treba sa nad tým vážne zamyslieť.
