... rovno poviem, že dnes absolútne, ale ABSOLÚTNE nechápem tu salvu hejtu, čo sa „Diabolus in Musica“ aj naďalej dostáva a už vôbec nie to, že takmer v každom kvalitatívnom rebríčku diskografie Slayer končí na poslednom mieste (ešte aj Repentless ho predbieha). Vtedy mám pocit akoby fanúšikovia album ani len poriadne nevypočuli a len sa zviezli na vlne masového hejtu. A prečo mám tento pocit? Pretože dlhé roky som bol jedným z tých fanúšikov a veselo som na onom hejterskom tsunami surfoval.
Veru, dlhá bola moja cesta ku satanistickému strýkovi Festerovi na obálke siedmej nahrávky kalifornských zabijakov. Už len zmena kultového loga Slayer napovedala, že tento krát nato páni išli trochu inak a nasatie trošky groove a nu-metalovej inšpirácie muselo u fanúšikov (očakávajúcich v každej skladbe tornádo riffov, vysokorýchlostných kobercových náletov bicích, splašených sól či Arayovho kriku), zákonite skončiť ako kacírstvo najhrubšieho zrna. Áno, presne takto som to cítil aj ja, keď som márne preskakoval skladby a hľadal onú prvú signálnu, ktorá by mi nejak pripomenula „tých“ Slayer, na akých som bol zvyknutý.
Prilejme si ešte viac kontroverzie. „Diabolus In Musica“ je „South Of Heaven“ 90tých rokov. Ak po „Reign In Blood“ mnohí fanúšikovia nechápali odklon od uragánového tempa smerom k väčšej členitosti a prepracovanosti (môjho najobľúbenejšieho) albumu „South Of Heaven“, tak o dekádu neskôr pri „Diabolus in Musica“ schytali rovno ľadovú sprchu. Popritom to roku 1998 bolo asi naposledy, kedy sa Slayer nejak po hudobnej stránke vyvíjali. Nasledujúca heretická j*ba „God Hates Us All“ spojila dohromady atmosféru „Diabolus In Musica“ s energiou „Divine Intervention“ a po návrate Lombarda za biciu súpravu Slayer už drhli viac menej retro, avšak stále vo vysokom kvalitatívnom štandarde. Ale naspäť do roku 1998, kedy sa po krátkej pauze vrátil do kapely bubeník Paul Bostaph. Najprv všetko nasvedčovalo tomu, že album naklepe jeho dočasný nástupca Jon Dette. Ten síce koncerty Slayer v rokoch 96-97 odbúchal s vražedným nasadením, ale pri tvorbe nového materiálu, rodiaceho sa tentokrát takmer výhradne v hlave gitaristu Jeffa Hannemana (R.I.P), to neklaplo. Preto bol povolaný naspäť Bostaph, ktorý si predtým vyhodil z kopýtka alternatívne rockovým projektom Truth About Seafood. Paul si chcel vyskúšať hrať aj inú muziku než metal, ale dlho ho to veru nebavilo. Raz sa k tejto epizódke vyjadril priam poeticky: „Svrbelo ma, poškrabal som si to, je to preč“ (Čistý Hviezdoslav).
Úvod albumu v podobe „Bitter Peace“ je naozaj diametrálne odlišný od akéhokoľvek otvaráku z predošlých placiek. Dave McClain z Machine Head sa v jednom interview dokonca vyjadril, že ide o vykrádačku ústredného riffu ich skladby „Take My Scars“ v pomalšom prevedení. Aj keď tam podobnosť je, tak cca po minúte nasleduje starý dobrý uragánový Slayer so všetkým čo k tomu patrí. Pre mňa osobne ide o omnoho lepšiu skladbu, než je „Disciple“ z nasledujúceho albumu. Nasledujúce „Death´s Head“ a „Stain Of Mind“ sú však už v znamení omnoho odvážnejších kompozičných a zvukových experimentov. Slayer nečakane nadužívajú skákavé rytmy a častokrát vypustia na samostatný výjazd aj dovtedy skôr utopenú basgitaru frontmana Toma Arayu. Temné a zvrátené melódie z pera Jeffa Hannemana však ponechávajú týmto kreatívnym a sonickým výhybkám permanentný Slayerovský punc. Príkladom nech je „Overt Enemy“. Od naoko mdlého úvodu skladba postupne nabaľuje diabolské harmónie, ústiace do riffu ako stvoreného na koncertný kotol. Arayov „spevorev“ prehnaný rôznymi štúdiovými efektami perfektne umocňuje úzkostnú atmosféru skladby. „Perversions Of Pain“ je jedným z absolútnych vrcholov nahrávky. Na rovinu a nekorektne - ak toto nejaký fanúšik nepovažuje za Slayer, má v ušiach nas*até. NAS*ATÉ!!! Od diktátu úvodných akordov, cez takmer spevavý refrén a taktovo nepravidelnú medzihru až po Arayom na záver kričané „a higher level of pain“ – dokonalosť! Nádherná prezentácia vtedajšej skladateľskej formy vlasatej polovice ikonického gitarového dua Hanneman/King. Psychopatický zárez „Desire“ s ďalším takmer odspievaným refrénom, či v strednom tempe odrevaná „Love To Hate“ reflektujú vtedajšie dianie na metalovej scéne a zároveň stoja riffovo aj melodicky pevne v mantineloch tvorby Slayer. Najmä gitarová medzihra v „Love To Hate“ dá spomenúť na „melodické“ kusy ako „Dead Skin Mask“ či úvod klasiky „South Of Heaven“.
„In The Name Of God“, jediný skladateľský príspevok gitaristu Kerryho Kinga je na rovinu totálne zbytočný a prudko zaostáva za kvalitatívnou latkou nastavenou zvyškom albumu. Z môjho pohľadu je to až ironické, keďže kedysi to pre mňa bola jediná dobrá skladba na "Diabolus...". Dnes si myslím že jej miesto mal radšej dostať fantastický japonský bonus „Unguarded Instinct“. Album by bol takto takmer bezchybný. Nasleduje totálny výplach a nekompromisný thrashový náklad „Scrum“, členité a v strednom až pomalom tempe sa valiace „Screaming From The Sky“ či „Wicked“. Aj keď druhá menovaná je tiež bonusom, spolu so spomínanou „Unguarded Instinct“ paradoxne patrí k vrcholom nahrávky (a že tých vrcholov nie je málo). Záver v podobe ďalšej natlakovanej záležitosti „Point“ opätovne konči v zabehnutých vysokorýchlostných koľajach. Nezabúda však na rozmanitosť, ktorou je štúdiová tvár Slayer v roku 1998 prešpikovaná viac než Pinhead klincami. Určite by som ešte spomenul výkon Paul Bostapha, ktorý v každej sekunde demonštruje svoj silový a zároveň precízny prístup k bubnovaniu. Štýl jeho hry výborne zapadol do všeobecne temnej a ťaživej atmosféry albumu. Celkom pochybujem, že by s niekým iným za bicou súpravou dopadol výsledok v roku 1998 takto dobre.
Na záver len spomeniem, že ak ako fanúšik Slayer naďalej neviete tomuto skrytému skvostu prísť na chuť, tak snáď Vás tento sloh nejak navnadí dať mu druhú, tretiu či xy-tú šancu. Ktovie, možno sa vo Vašom osobnom Slayer rebríčku nečakane vyhupne hore. U mňa je totiž na štvrtom mieste, prvé tri priečky sú snáď každému členovi Slaytanic Wehrmachtu jasné 😊.
90%
