Nie, nevadí mi postupné vymäknutie a sprehľadnenie tvorby Mastodon najneskôr od „The Hunter“ (2011), však kapela dokázala svoj sympaticky drevorúbačsky štýl, ktorým ctila metalových a hardrockových klasikov, vždy podať na vysokej kvalitatívnej úrovni. Aj keď nám na predošlej fošne „Once More ´Round The Sun“ naservírovali zatiaľ najmenej prekvapení a o veľa skrátili kvalitatívne skoky nahor medzi jednotlivými albummi, stále bolo mimoriadne zábavne ich tvorbu počúvať. Bohužiaľ „Emperor Of Sand“ už len rekapituluje. A sprvu bezodná studnica nápadov Mastodon akoby začala veľmi rýchlo vysychať. Nechápte ma zle, nový album kapely sa počúva vcelku príjemne, ale postupné precitnutie a úplne pohltenie materiálom na „Emperor Of Sand“ sa po počiatočnom zmätení nie a nie dostaviť. Veľa melodiky po vokálnej ako aj gitarovej stránke a ešte zreteľnejší príklon k rockovejšiemu vyzneniu nie je na škodu, problém je, že túto cestu Mastodon razí už tretím albumom a v tomto dávno prebádanom území sa im už moc nového objaviť nedarí. Zarazí najmä minimum zapamätateľných momentov a všetko je až príliš predvídateľné, či už sú to vydarenejšie vokálne kreácie basgitaristu Troya Sandersa či bubeníka Branna Dailora (zďaleka najschopnejší spevák z celej štvorice) alebo menej vydarene vzlykanie starej dámy v podaní inak fantastického gitaristu Brenta Hindsa. Akustické gitarové party boli v minulosti mocnou zbraňou kapely, rovnako ako gitarové harmónie a sóla v najlepšom duchu 70tých rokov, tu však akoby nie a nie strhnúť poslucháča. Potemnejšia časť v strede skladby Roots Remain, gitarová melodika počas Sandersovho vokálneho partu v Ancient Kingdom či vydarená klávesová časť v Clandestiny sú na jeden album dosť málo. Všetko ostatné je až príliš známe a na rovinu, počuli sme to v podaní Mastodon v minulosti neporovnateľne (s veľkým zreteľom na slovo neporovnateľne) LEPŠIE.
Nový Mastodon nedýcha, nepulzuje. Chýba mu život a energia. Možno je vcelku blbosť očakávať podobné atribúty od albumu, ktorého textový koncept vypovedá o boji smrteľne chorých so zákernou rakovinou. Jediný náznak niečoho podobného je v úvodnej, trochu prisprostlo veselej Show Yourself. Je to pohodový párty song, ale povedzme si na rovinu, viac kreativity kapela preukázala pri vymýšľaní námetu k videoklipu než pri skladaní skladby samotnej, však posúďte sami:
Mastodon sa nedá na novinke uprieť snaha o väčšiu aranžérsku rozmanitosť než pri predchádzajúcej študiovke, ale robí tak s dávno známymi poznávacími znakmi ich tvorby. Je mi jasné že kapela dozrela, veľa toho dokazovať už nemusí a zatiaľ čo progres k ním logicky a úplne prirodzene v minulosti patril, dnes im je omnoho prirodzenejšie trochu stáť na mieste a skladať hudbu bez potreby sa prekonávať či objavovať nové horizonty. V kariére každej veľkej kapely takýto stav skôr či neskôr nastane a tento rok došlo aj na Mastodon. Aj keď považujem Emperor Of Sand za ich doteraz najslabší počin, stále pred nimi skladám klobúk za tu víťaznú jazdu, ktorú predviedli v minulosti a ktorá trvala úctyhodných šesť albumov. Nič netrvá večne, ale tento jeden malý prešľap (nie však prúser) si Mastodon snaď dovoliť môžu. Nikde nie je napísané, že nám ešte v budúcnosti nevyrazia dych výborným albumom.
