Medzi hromadou splaškov zvanou „Illud Divinum Insanus“ a aktuálnou plackou „Kingdoms Disdained“ sa toho udialo veľa, tak v skratke – Vincent Out, Tucker In (zase raz) a okrem šéfa Treya Azagthotha nezostal po personálnom zemetrasení kameň na kameni. Myslím že bolo na mieste očakávať od novinky príklon ku klasickému death metalovému vyzneniu, už len účasť Tuckera vylučuje akékoľvek nevydarené industriálne experimenty (či exkrementy?) z nie zas tak dávnej minulosti, ale že budú takto tlačiť na pílu? To som úprimne nečakal.
A bohužiaľ táto až okatá snaha vypláchnuť nekompromisným nákladom hriechy minulosti z uší poslucháča sa stáva dvojsečnou zbraňou. Ale najprv k pozitívam. Tým prvým je určite Steve Tucker, ktorého pekelný growling som tak nejak vždy uprednostňoval pred prejavom pôvodného frontmana Davida Vincenta. Tucker tu doslova grcá lávu, pľuje síru a nahrávke spolu s novou bubeníckou posilou, Scottom Fullerom, dominuje. Fuller sa dokonca nesnaží nahradiť legendu Sandovala, do MA totiž pašuje svoju vlastnú tvár a svoj nástroj mláti setsakra dobre. V smrtiacom marši „Declaring New Law (Secret Hell)“ vyniká na začiatku ako rytmus udávajúca Tuckerová basa, tak aj jeho záhrobný chropot. Čerešničkou na torte je vydarené sólo druhého novica za gitarou, rusa Daniela Vadima Vona. „Kingdoms Disdained“ začína masakrálne s „Piles Of Little Arms“ (bohvie či je názov a text skladby inšpirovaný Coppolovou „Apokalypsou“) a človek márne hľadá čas na oddych – tvrdosť a brutalita naberajú s každou ďalšou skladbou na takmer infarktovej intenzite. Na prvýkrát a možno aj na piaty krát Vás to odrovná, ale tak po šiestom kolečku som sa tej tvrdosti presýtil a začal v drážkach nahrávky pátrať po nejakej kompozičnej rôznorodosti, klasických Azagthothových psychadelických motívoch a najmä chaotických sólach. A tých je tu prekvapivo málo ako šafránu. Posledných pár sekúnd pred koncom „Piles Of Little Arms“ aby sa nepovedalo, náhodné pazvuky vytvárané gitarovou pákou v „From The Hand Of Kings“ či takmer rockový motív na konci „The Pillars Crumbling“. Ak sa mi každým ďalším vypočutím zdá, že čitateľnosť gitár je utopená v mixe, tak o sólach to plati ešte viac. Nahrávka doslova kričí po nejakej dynamike, ktorej sa jej ale zúfalo nedostáva.
Nenazval by som produkčnú prácu bývalého morbiďaka Erika Rutana za práve katastrofickú, ale remix a celkové prečistenie by si „Kingdoms Disdained“ zaslúžilo asi tak, ako skoro 15 rokov dozadu „Enemies Of Reality“ od Nevermore. Holt, zvuk v minulosti zlámal krk aj silnejším albumom a tak si môžem iba predstaviť, ako by možno znelo „Kingdoms Disdained“ s prijateľnejším kabátom. A či by to na výsledku niečo vlastne zmenilo. Pravda je, že po songoch dosahujúcich kvalitu takých peciek Tuckerovskej éry ako „Prayer Of Hatred“, „Invocation Of The Continual One“, „Summoning Redemption“, „He Who Sleeps“ či „I“ sa tu akoby zem zľahla. Akoby Trey a Steve zabudli (alebo sa zámerne rozhodli ne)písať zaujímavé, nápadite skladby a posratí z toho, že by im akýkoľvek náznak zmäkčenia či zvoľnenia prejavu fanúšikovia po predošlej katastrofe otrieskali o hlavu, stavili na bezmyšlienkovitý výplach. Nový MA je skrátka ako posledný Mad Max, sype to, hučí to, trieska to, robí bordel, zopárkrát sa dostaví „wow“, ale na konci skrátka zistíte, že to nikam neviedlo, že ste unavení ako po preslopanej noci a najbližšiu dávku niečoho podobného si doprajete až s riadnym odstupom času.
Ok, nechápte ma zle...“Kingdoms Disdained“ nie je zlý album, reparát tu bol zložený úspešne a nepochybujem, že z času na čas u mňa zafunguje, keď budem mať na niečo podobné náladu. Otázka však je ...na akú známku tu bol spravený onen reparát? Keďže sme si u MA v minulosti zvykli na jednotky, dvojky a jedno dva mínus (Heretic), môžem dať po predošlej šajbe najviac trojku.
