Buď som nechápavo pokrútil hlavou nad klipmi typu „Smokin in the Boys Room“, alebo rovno explodoval nefalšovaným škodoradostným smiechom. Toto fakt niekedy fičalo? Kto to počúval? Čo si dotyční s trvalou, botoxom na perách, make upom na xsichte a pochybným oblečením vlastne mysleli? Nie som žiadny purista, ale toto bolo trochu moc :D. Nie nadarmo si mnohí metalisti robili z podobných primadon srandu, vrátane tých najznámejších ako Dave Mustaine („Glam znamená Gay L.A. Music“) či Kerry King („keďže títo típci robili pre metal niečo tým, že zo seba spravili ženy, museli sme my niečo pre metal spraviť ako muži“). Toľko k môjmu vzťahu ku glam rocku, či glam metalu, ktorý predstavuje formu vysoko nad obsah, čo je len trochu vnímavejší poslucháč schopný prekuknúť behom sekundy.
Ale predsa len existuje jeden album, kde vlajkonosiči glamovej scény, Motley Crue nielenže dokázali, že ich hudba môže mať nevídanú hĺbku a kvalitu, ale dokonca plne prehodili výhybku od svojej zaprdenej žánrovej škatuľky smerom ku túženému vývoju. Hlavným faktorom tejto zmeny bol odchod (pre mňa) iritujúceho frontmana Vince Neila a jeho nahradenie pomerne neznámym Johnom Corabim. Ten nielenže hlasovým registrom na Neila štaľ riadne zvysoka, ale dokonca bol schopný obstarať aj sprievodnú gitaru, čo dodalo MC ďalší rozmer a nové skladateľské možnosti. Trochu to pripomínalo situáciu vo Van Halen z roku 1986, kedy Davida Lee Rotha vystriedal Sammy Hagar. Hudba kapely sa tak začala uberať iným smerom, len s tým rozdielom, že kým Van Halen z môjho pohľadu trvalo štyri albumy, kým sa s Hagarom prepracovali k fantastickému a trestuhodne nedocenenému záseku „Balance“, Motley Crue s Corabim boli už na jedinom rovnomennom albume z roku 1994 hotovou kapelou s jasnou víziou. Keďže zo zrejmých dôvodov nemám tvorbu Motley Crue pred príchodom Corabiho napočúvanú, neviem posúdiť do akej miery bola táto bomba ojedinelým úkazom, alebo prirodzeným vývojom. Dá sa konštatovať, že v 90tých rokoch alternatíva útočila všade, čo donútilo aj Motley Crue poľaviť zo svojho transgender imidžu a nahodiť trochu civilnejší šat, ale takýto manéver by bez výrazného kvalitatívneho posunu smerom nahor sotva obstál.
Úvod obstaráva šupa „Power To The Music“ a už tu sa prejaví, ako veľmi celkovému soundu kapely prospela druhá Corabiho gitara. Nikki Sixx sa sám v tej dobe vyjadril „John došiel do skušobne, prevesil cez plecia gitaru a nechápali sme čo sa deje, zvuk bol zrazu dvakrát tak tučný“. Ako náhle spustí svoj rázny rockový vokál, vkráda sa mi do hlavy myšlienka, že keby takto zneli Motley Crue od začiatku, pravdepodobne by sa stali mojimi rockovými favoritmi. Veľa Led Zeppelin, perfektne zaranžované rockové pecky v zaťažkanom metalovom zvukovom kabáte a Johnov hlas, ktorým zmazáva všetko zlé, čo jeho predchodca napáchal (sorry fanúšikovia). Keby však kapela samotná nebola naklonená potrebe posunúť sa niekam ďalej, tak by to dopadlo takto výborne len z polovice. Tvrdo udierajúci Tommy Lee, ktorý si v rámci svojho entuziazmu pre priamočiare a drvivé groovy nejeden krát pomýlil svoje partnerky s bicou súpravou (Pamela Anderson či Heather Locklear by vedeli rozprávať), si v spomínanej „Power To The Music“ struhne tak hustý prechod na bicích, že keby aj náhodou celá skladba stála za prd, tak tento moment by ju kompletne vykúpil. Našťastie tomu tak nie je a ide o čerešničku na beztak lahodnej torte. Brutálny záverečný riff v „Uncle Jack“ je ďalším uzemňujúcim momentom, singlovka „Hooligans Holiday“ je rocková pecka ako vyšitá a balada „Misunderstood“ s výborným Johnovým spevom a miernym folkovým nádychom v úvode nakoniec tiež prehodí výhybku smerom k chirurgicky presnej rockovej mašinérií. Ducha Led Zeppelin veľmi sympatickým spôsobom vyvoláva „Loveshine“, dokonca aj Corabi sa hodí do akejsi „Plantovskej“ pozície a táto poloha celej kapele veľmi svedčí. Rock ´n´ rollová párty v podobe „Poison Apples“ či zemité heavy blues „Hammered“ nijak nepodliezajú nečakane vysoko nastavenú latku kvality celého albumu. Potemnelá power balada „Til´Death Do Us Part“ výborne pracuje s prelívaním akustických gitár pod tvrdým riffovým spodkom, o Corabiho výkone zase netreba ani hovoriť, úspešne totiž s celou kapelou zmýva povrchné bahno minulosti a predstavuje Motley Crue ako uvedomelú kapelu, ktorá konečne rieši 100% obsah bez 0% formy. A je toho omnoho viac – výborná „Welcome To The Numb“, rýchla heavy rocková bomba „Smoke The Sky“, funky groovom okorenená „Droppin Like Flies“ či album uzatvárajúca „Driftaway“, kde kapela opäť ukáže, ako citlivo vie narábať s akustickými aranžmánmi.
Zhrnuté a podčiarknuté – tento album je rockový klenot, ktorý vzišiel z toho najneočakávanejšieho miesta. Je len veľká škoda že spolupráca s Corabim nepokračovala ďalej a na ďalšom albume sa už vrátil pre potešenie skalných fans Vince Neil. Kapela nahrala hnačku s názvom „Generation Swine“, Tommy Lee to potom zabalil ale tesne predtým vraj nezabudol zmlátiť Vince Neila, pretože ho vraj neskutočne sral.
Mnohým fans Motley Crue spôsobuje epizódka s Corabim bolesti hlavy, avšak pre tých, ktorým bola ich klasická tvorba vzdialená, predstavuje obrovský záblesk nádeje a erupciu kreativity. Úspech, ktorý spätne doceňuje čím ďalej, tým viac poslucháčov.
