A rovnako pod hlavičkou Philovho vydavateľstva Housecore Records a jeho producentskou taktovkou vyšiel na sklonku roku 2016 druhý album SYK s názvom „I-Optikon“. SYK vznikli zhruba roku 2013 na troskách jazz-math-grindovej zberby Psychofagist a zatiaľ čo bol debut „Atoma“ (2014) orientovaný viac na ťaživý industrial, tak je pokračovateľ „I-Optikon“ gitarovejší a vzhľadom na portfólio niektorých členov kapely čiastočne priznáva aj onú math-coreovú minulosť. Dunivé riffovačky hovädsky podladených gitár, tu pokrivených, tam zas zvrhlo melodických, bez všelijakých samplových pozlátok, chirurgicky presné bicie a nad tým expresívny a excentrický prejav Dalily Kayros. Tá sa pohybuje v polohách ktoré by som charakterizoval ako keď sa nasratá Bjork stretne so Zofiou Fraś (Obscure Sphinx). No a čistý spev ma tiež dosť solídne zmáknutý. Dalila sa venuje aj sólo kariére a ide o diametrálne odlišnú záležitosť, než to, čo prezentuje pod hlavičkou svojej domovskej kapely. Ak by som to mal nejak zaškatuľkovať, tak asi najskôr ako techno z nejakej zhnitej dimenzie. Skrátka ide o veľmi ťažko počúvateľnú záležitosť, ktorú mám dosť problém stráviť a to mám v jedálničku veľa vlákniny. Ale späť ku SYK – tí aj skrz pevnú rytmickú sekciu a pozoruhodné množstvo zvratov pôsobia veľmi uvoľnene, miestami nahrávka dokonca dostáva príchuť spontánnej improvizácie. Priznám sa, že sprvu ma kapela moc neohromila, ale čím viac sa do „I-Optikon“ ponáram, tým viac zisťujem, že onen kontrast medzi šialeným prejavom Dalily a kruto metalovou brutalitou inštrumentálneho tria je nielen ohromujúci – on je totiž originálny a nebezpečne návykový. Má totiž silnú schopnosť uhranúť a zhypnotizovať ako kobra pred útokom (teda pokiaľ náhodou nestretne predtým dundeeho :D). O to viac vyniknú kľudnejšie momenty ako napr. v „Mud“, kde sa uvoľnené bubenícke kreácie blížia takmer k free-jazzu.
Hudba pätice teda vyložene zabíja a to isté sa dá povedať aj o produkcií. Adekvátne špinavá, avšak zachováva si priestor, ľudský element a dynamiku. Aj keď som ešte nemal možnosť vidieť SYK naživo (keďže som vlastnou nevedomosťou 25.04.2018 presral koncert v Brne), dovolím si tvrdiť, že sa to blíži ku koncertnému prevedeniu. Nie je tu nič čo by sa nedalo zo štúdiovej podoby previezť na pódium. SYK totiž stavajú hlavne na uveriteľnosti a tak to má byť. Nie je tu núdza ani o účelne prevedené vypaľovačky - príkladom nech je ani nie 2 a pol minútový výplach „Fong“, ktorý zároveň slúži ako singel. Skladba však nie celkom reprezentuje všetky nálady, ktoré SYK pokrývajú na celom albume. Tieto nálady zato úspešne reprezentujú melancholicky depresívne muka v „Fleshworms“ a „Sinomi“, kde Dalilin rev, štylizovaný do podoby zúfale hysterického kriku len podčiarkuje atmosféru totálnej beznádeje. Spominanú Bjork mi Dalila evokuje v „Disintegrate“ a v kombinácií s dvojkopákovým maršom sa naoko nesúrodé stáva fantastickým.
Od natlakovanej titulnej skladby až po členitú a prevažne melodicky odspievanú záverečnú „White Sun“ sa SYK predstavujú ako originálne metalové teleso a keďže už nejaký ten rok a pol od vydania „I-Optikon“ prešiel, kľudne by som privítal aj ďalšiu dlhohrajúcu porciu hudby. Má to ťah, vlastný ksicht, no a taktiež groovu na rozdávanie.
