Trefnejší názov pre svoj šiesty album a zároveň druhý/posledný bez Dina Cazaresa chlapci ani nemohli zvoliť. Ide totiž do značnej miery o „priestupok“ voči všetkému, čo do tej doby kapelu definovalo. Prvým priestupkom bolo, že sa kapela nechala vtedajším vydavateľom dohnať do vydania rýchlo kvaseného albumu, ktorý by podporila účasťou na vtedajšom putovnom festivale Gigantour. A to iba rok po skvelom Archetype. FF do tej doby totiž vydávali albumy vždy s trojročným odstupom. Druhým priestupkom bolo zveriť zvukovú stránku do rúk Tobymu Wrightovi, ktorému, povedzme to jemne, produkcia metalu nikdy moc nešla (produkoval Divine Intervention od Slayer, či tretí Alice In Chains – teda výborné albumy, ktoré utrpeli nedotiahnutou produkciou).
Tretím priestupkom bolo prenechať takmer celý rozhodovací proces na Burtonovi C. Bellovi, ktorý bol vtedy asi mysľou viac nastavený na vlnách jeho začínajúceho projektu Ascension Of The Watchers, než jeho domovskej kapely. Nepochopiteľné zaradenie vatových coververzií od U2 (I Will Follow) či Killing Joke (Millenium), logiku postrádajúce preradenie peciek ako „Empire“, „My Grave“ do bonusoviek či úplné vyradenie stratenej mordy „Ammunition“ (ktorú Burton pre večnú škodu ani nenaspieval), zatiaľ čo slaboty ako „New Promise“, „Contagion“ či radio-friendly „Supernova“ sa dostali na album – toť malý „výťah“ z mnohých zlých rozhodnutí, ktoré nakoniec albumu „Transgression“ zotli hlavu. Burton si jednoducho vybral skladby, ktoré chcel naspievať a nenechal si do ničoho kecať.
Najlepšie to po rokoch zhrnul Wolbers: „Keď som počul prvé nástrely vokálov a melódií tak ma striaslo a myslel som, že ide len o demoverzie. Povedali mi však (Burton a Toby), že je to hotové a nech do toho nezasahujem. Nie som hrdý na Transgression, je to hnoj. Produkoval som Archetype“. Na margo zvukovej stránky Transgression nezabudol povedať, že išlo o „najväčšiu sračku akú živote počul“. Úprimnosť sa cení a veru mal ten Christian pravdu. Gitary sú utopené, neskrotené basové frekvencie zrnia, Burtonov vokál sa zbytočne topí v pekle dozvukovej komory a elektronické prvky by ste tu hľadali asi tak márne ako basu na „...And Justice For All“.
Ale je teda Transgression naozaj takou katastrofou? Určite nie keď k nemu pristúpite ako k albumu ktorým mohol byť, a nie ktorým je. Úvodný trojblok „540 000 Degrees Fahrenheit“, „Transgression“, „Spinal Compresion“ ma aj skrz hrozný zvuk baví a málokedy sa pristihnem, že by som pri nich nekýval hlavou. Dokonca bádam posun vo Wolbersovej hre smerom k väčšej rozmanitosti. Dobrá je aj „Empty Vision“, parný valec „Moment Of Impact“ či zasnená balada „Echo Of My Scream“. Dokonca aj tá „Supernova“ je nakoniec počúvateľná, aj keď v kontexte tvorby FF ide o drastickú štýlovú odbočku.
Aj cez celý ten všeobecný hate nevidím dôvod prečo by práve „Transgression“ mal zastávať poslednú priečku. Osobne s radosťou prenechám kvalitatívne dno ich diskografie skôr takému „The Industrialist“ (2012) či „Aggresion Continuum“ (2021), čo sú pre mňa zbytočné albumy, až prehnane stavajúce na istotu. „Transgression“ je totiž oproti ním aspoň odvážny počin, ktorý však doplatil na zlé rozhodnutia. Pre FF to bol „Load“ a „Risk“ dohromady. Obsahuje aj výborné nápady, ktoré kapela mohla nechať uležať, podporiť industriálny hávom (ktorý tu absentuje), lepšou produkciou a hlavne nevydať v dobe, kedy väčšina fanúšikov ešte veselo točila triumfálny „Archetype“. Ale po bitke každý generál.
Kontrola kvality roku 2005 v továrni na strach jednoducho zlyhala a to čo došlo k fanúšikovi bol len polotovar s víziou.
60 %
