Rozlúčka

 Vážená pani riaditeľka, vážení páni profesori no a samozrejme tých vždy múdrych tridsať hláv, kvôli ktorým sme vlastne tu. Chcel by som vás čo najsrdečnejšie privítať na tejto rozlúčke. Páni profesori, iste sa ešte pamätáte alebo aspoň väčšina z vás na prvé dni, keď títo géniovia zasadli do školských lavíc. Bolo to takmer pred ôsmimi rokmi, keď ešte v spoločnosti rodičov možno aj so slzami na líci zo strachu pred neznámym po prvýkrát prešli cez bránu stále rovnakého gymnázia v Kežmarku. Oni sa však trošku viac zmenili. Postupne od prvého dňa sa začali spoznávať, začali sa vytvárať nové priateľstvá, tridsať malých omrviniek začalo skladať jeden rožok- kolektív. Poniektorí začali vystrkovať tie malé rožky, ktoré sa čoraz viac zväčšovali. Nesmelé smutné tváričky sa pomaly začali usmievať, do školy začali chodiť sami a slzy? -tie dávno vyschli. Každý z nich si začal sám dláždiť svoju cestu k úspechu, niekto viac, niekto menej, práve takú, aká mu stačila. Minul sa prvý rok, prvé poriadne gymplácke vysvečko, niekomu zase vyhŕkli slzičky zo sklamania ale s útechou veď to je predsa nová škola sa bez váhania zahryzol do druhej osminy štúdia. Postupne začali pribúdať aj problémy ruka v ruke so šialenou pubertou, ktorou priznajúc si alebo nie prešiel aj najväčší flegmatik triedy. Tých tzv. prúserov bolo naozaj na vydláždenie námestia, ale veď to patrí k strednej škole , či nie? Ďalšie roky sme začali čoraz viac chodiť so zaklonenou hlavou dozadu a v nose sme začali mať poriadne mokro, veď sme už neboli najmladší, sú tu aj mladší, ktorí teraz prežívajú tie krušné chvíle, ktoré sme my už dávno prelúskali. Môžem povedať s rukou na srdci, že prvé štyri roky sa s nami učitelia fakt len bavili ako mačka s klbkom. Prvý pot nám vyskočil na čelo v kvinte- pre nezainteresovaných v prvom ročníku. Vtedy nám páni profesori dali jasne najavo, že by sme sa mali zmeniť z malých šteniatok na pomaly dospelých ľudí, ktorí ohurujú okolie svojou zodpovednosťou a zmyslom pre učenie. Vtedy sa začala tá drina, ktorá sa skončí spolu s týmto ročníkom. Ďakujeme, ďakujeme našej pani profesorke Danke, že to s nami nejako vydržala, hoci to nemala vždy ružové, ďakujeme pani riaditeľke, ostatným profesorom, že nás naučili učiť sa a ďakujeme našim drahým rodičom, že nás vychovali na dospelých ľudí. Budeme sa snažiť nesklamať vás.