Troška o Fudžisane
Fuji, Fujisan, alebo zriedkavejšie Fujiyama, v kandži 富士山, je vlastne stále aktívnou sopkou, avšak s veľmi malou pravdepodobnosťou erupcie. Tú poslednú evidujú počas éry Hōei v roku 1707-1708. Nachádza sa na ostrove Honšu, cca 100 km juhozápadne od Tokia. V japonskej kultúre je Fudžisan jednou z troch svätých hôr Japonska (popri Tate a Haku) a je predmetom mnohých literárnych diel, kultúrnou ikonou. Vrchol Fudži sa nachádza v nadmorskej výške 3.776 m n.m. Je teda najvyššou horou Japonska, druhá najvyššia sopka na ázijských ostrovoch a vďačným objektom fotografií za priaznivého počasia. Od roku 2013 sa zoznam svetového dedičstva rozrástol aj práve o Fudži ako zdroj inšpirácie umenia a posvätné miesto. Odhaduje sa, že prvý výstup zvládol neznámy mních ešte v roku 663. Dedinka Gotemba v blízkosti bola zas centrom výcviku lukostreľby samurajov.
Prípravy pred výstupom
Príprava na výstup na Fuji začína doma rozhodnutím, ktorou zo štyroch možných trás si vyberiete. Na vrchol vedú trasy Fujinomiya, Gotemba, Subashiri alebo Yoshida. Všetky sú niečím iné, začínajú z inej strany sopky a líšia sa odhadovaným časom výstupu, popularitou a teda počtom turistov, aj náročnosťou. Kým trasa Gotemba predpokladá 9 hodinové štveranie sa k vrcholu, Fujinomyia len zhruba 5, čo sa ale pomstí v strmosti. Najpopulárnejšou trasou je Yoshida, ktorú v roku 2024 šliapalo 114.857 ľudí, kým Fujinomiyu 53.218. Najmenej ľudí zrejme stretnete na trase Gotemba, ktorú si minulý rok zvolilo 13.411 ľudí.
My sme si zvolili trasu Fujinomiya, ktorej začiatok je na tzv. 5 stanici. Po 5. stanicu vás vie vziať autobus, alebo taxík priamo zo vlakovej stanice Shin-Fuji, kde má zastávku shinkansen z Tokia. Keďže autobus išiel zriedkavo, vzali sme si taxík, ktorý vyšiel na 12.500 ¥, pretože nemali sme čas strácať čas.
Na oficiálnej stránke Mt. Fuji je pred vstupom potrebné vyplniť akýsi online test, ohľadne bezpečnosti, ktorý za mňa vyplnil kamarát, preto k tomu viac napísať neviem, ale súčasťou toho je aj úhrada poplatku 4.000,- ¥ (cca 23,- EUR) za vydanie povolenia na výstup.
Po príchode na 5. stanicu sa musíte preukázať úhradou poplatku, za ktorý vám dajú náramok na ruku ako na festivale a malú mapku. V rámci odporúčaní čo si vziať so sebou, informačné letáky odporúčali namiesto ponožiek v sandáloch, kvalitnú turistickú obuv, pršiplášť teplé oblečenie a čelovku. Údajne sa niekde písalo aj o potrebnej aklimatizácii na začiatku, ja osobne som sa s tým nestretol a chcel som sa pustiť na cestu bezodkladne, ale bol som prehlasovaný a tak sme pobudli chvíľu ešte v základnom tábore. Externá baterka, jedlo a voda (mne stačilo zhruba 3 litre), boli základ, pričom treba pamätať, že odpadky si pekne krásne ponesiete so sebou až domov, keďže nikde na Fuji, odpad nemôžte nechať. Fajčenie je zakázané, ako aj také správanie, ktoré nie je súladné s charakterom svätosti tejto hory. Pokiaľ spievanie si Dievča z Tokia od Nogu a Skrúcaného bolo rozpore s touto etiketou, aj odtiaľto sa ešte raz ospravedlňujem.
Výstup
Výstup na Fuji je povolený len počas sezóny, ktorá trvá od 10. júla do 10. septembra. My sme liezli 8-9. septembra a pokiaľ som si myslel, že takto ku koncu sotva budú nejakí turisti, s týmto optimizmom som to prehnal.
Na trase Fujinomiya je 6 táborov, resp. chatiek, (huts) (siedmy je na vrchole), kde je možné kúpiť si predraženú vodu, dáke čokolády a pod., no hlavne si oddýchnuť. My sme mali rezervovaný nocľah v chatke Munatsuki sanso, vo výške 3.590 m n.m. zhruba 35 minút ďalšieho stúpania k vrcholu. Rezerváciasa dala zvládnuť online aj napriek rýdzej japončine, prekladač nám pomohol. Hoci Fuji je možné technicky zvládnuť vyliezť aj zliezť za jeden deň, nevidím v tom veľkú fantáziu. My sme mali za cieľ sa najneskôr do 18:00 hod ubytovať, keďže check-in bol takto limitovaný.
Samotný výstup bol pomerne náročný pre strmosť a nerovnosť terénu. Kým v spodných častiach ešte bola badateľná aká-taká vegetácia a prekrásne motýle, vyššie to už bola len stuhnutá láva. Postupovalo sa pomaly s častými prestávkami na vydýchanie sa, ktoré bolo stále náročnejšie pre čoraz redší vzduch. Je pravdou, že bolo možné si zakúpiť prenosné kyslíkové fľaše, popravde okrem azda jednej osoby, ktorú som videl ju použiť, nikto to zjavne nepovažoval za nutné a výstup sa dal zvládnuť aj bez toho. Bolesť hlavy, síce neobišla ani mňa, avšak to už tak asi býva nad tri kilometre.
Cestou hore sa zablúdiť nedá, ani keby ste chceli, pretože trasa je súvisle vyznačená kolmi a povrazom, za ktorý sa sem tam bolo príjemné vytiahnuť. Zaujímavosťou bol pásový buldozér, ktorý sa tam občas mihol, zrejme zásoboval chatky.
Po ubytovaní sa sme sa už len kochali výhľadom, a keďže sme mali skutočne dokonalé počasie, pozorovať z výšky oblaky bolo mimoriadne upokojujúce. Chatka bola de facto len nocľaháreň, ale veľmi skromné jedlo (trocha ryže a dve veľmi malé kúsky mäsa s omáčkou) nám dali. Spoliehal som sa na jedlo, ktoré som si priniesol, a ktoré veľmi dobre padlo po celom dni. Večierka bola už o 20:00 hod. pretože sa zotmelo. „Spalo“ nás zhruba 20 v spacích vakoch na zemi, čo bolo nepohodlné, no info z iných chatiek, ktoré sa ku mne dostali zvestovali o ešte nepohodlnejšej noci pre málo priestoru. Zaspať som nevedel, ale aspoň som bol vo vodorovnej polohe. Treba sa tešiť aj z maličkostí. O 3:10 hod. nás nekompromisne zobudili prudkým zapnutím svetla. Obliekli sme sa a ešte za úplnej tmy sme sa vydali na zostávajúci nočný výstup na vrchol.
Goraikō
Na vrchol sme vystúpili za úsvitu. Počasie bolo chladnejšie, zhruba okolo 10 °C s jemným vetrom, avšak s dokonalou viditeľnosťou. Mali sme vskutku šťastie.
Východ slnka z vrcholu Fuji má svoj unikátny punc. Pozorovať premenu tmavého horizontu do čoraz intenzívnejšej zlatistej farby malo až hypnotizujúci účinok. Kontúry slohokopy pod zlatým nebom náramne pripomínali chumáče mäkkej vaty. Tešilo ma, že nikto nebol hlučný, ani roztržitý. Aj samotné fotenie nikoho nerušilo, a tak bolo možné naozaj si vychutnať zaslúžený výhľad na pomaly vychádzajúce Slnko. Tu som skutočne pocítil a pochopil to, čo Japonci volajú Ichi-go ichi-e. Neskôr vplyvom preháňajúcich sa mrakov, ktoré lúče rozbili, Fuji doslova zaplavili slnečným jasom, ktorý pripomínal žiaru, ako z epicentra lesného požiaru. Východ slnka z Fuji patrí medzi zážitky, ktoré utkvejú v pamäti. Po nie veľmi dlhej chvíli som mal pocit, akoby tá bublina čara praskla, ľudia precitli, tešili sme sa, rozprávali sa, fotili nadväzovali kontakty a užívali si ovocie náročného výstupu a práve prežité silné okamihy. Aj keď som zopár východov a západov slnka už zažil, z Fuji to predsa len má iný šmrnc, žiadne klišé.
Po tom, čo Slnko vystúpilo vyššie, sme sa pomaly pripravovali na zostup, ktorý nám potrval opatrných 4,5 hodín. Japonsko je úžasná krajina, vie ponúknuť veľmi veľa, ale Fuji rozhodne patrí do osobitnej kategórie zážitkov, ktoré prajem zažiť aspoň raz každému.
