Letisko Bena Guriona je absolútne prehľadné. Medzi opustením paluby lietadla a nastúpením do taxíka prebehlo snáď 15 minút. Obávaná bezpečnostná kontrola nebola až taká nepríjemná a vyslovenie čarovného slovného spojenia Yad Vashem ju okamžite ukončilo. Trochu menej komfortné to bolo v šerúte (shuttle taxi), ktorý zjavne nebol dimenzovaný pre ľudí môjho formátu. Staršia francúzsky hovoriaca dáma mi celú cestu dávala na javo, že sa jej cesta po mojom boku nepáči, ale napokon to prežila.
Recepčný v hoteli ma prekvapil dobrou správou, že budem bývať na izbe sám. Škoda, že každé kúzlo trvá len krátko. Večer som si zbalil batožinu a presťahoval sa k mladému Rumunovi Danielovi, riaditeľovi múzea holokaustu v Cluj-Napoca. Po hebrejsky hovorí možno lepšie ako po anglicky (a po anglicky hovorí lepšie ako ja). A tak si tu nažívame.
To, čo ma prekvapilo nemilo, sú ceny. Vianočka stojí asi 4,- EUR, dve klobásky veľkosti spišského párku viac ako 3,- EUR. Lacné džúsy stoja toľko, ako u nás najdrahšie, voda sa dá kúpiť za porovnateľnú cenu. Čo ma prekvapilo, nikde som nenašiel ovocie v nejakých pouličných stánkoch, v supermarkete bolo zasa šialene drahé. No a na recepcii ma maník požiadal o kreditku - vraj kvôli autorizácii. Čo mi nepovedal, odrátalo sa mi z nej 900,- EUR. Celý zdesený som sa ho pýtal, čo to má znamenať. Ubezpečil ma, že to je len zábezpeka, z ktorej mi odrátajú „spotrebu" behom pobytu a na konci mi to zase vrátia. Teraz neviem, či si mám kúpiť príručku „Sedlák v hoteli", alebo čo?
Ďalšie prekvapko ma čakalo na izbe. V turistickom sprievodcovi som sa dočítal, že izraelská zásuvka má 220 V, je okrúhla a má tri kolíky. Super, ako u nás. Ale zrada. V skutočnosti naša zásuvka má dve dierky a jeden kolík, tunajšia má tri dierky. Notebook sa z toho napájať nedá. Tak som sa vydal na prechádzku mestom a v každom relevantnom obchode som sa pokúšal kúpiť adaptér. Prišiel som až do starého mesta - a nič. Aspoň som teda prešiel za hradby a obzrel si prvých 20 obchodov. V 10% z nich (teda v dvoch) som dostal pozvanie na návštevu nielen obchodu, ale aj domu majiteľa. Keď to takto bude pokračovať, veru neviem, ako to staré mesto prejdem. Cestou späť na hotel som sa v zúfalstve zastavil v nejakom obchode s práčkami a pokúšal som sa kúpiť ten adaptér. Majiteľ bol milý, poslal ma cez park do malých uličiek plných obchodov. Skvelé miesto! Človek tam kúpi všetko, od záchodovej kefy cez kipu (jarmulku) až po ručne vyrábanú keramiku. Ale adaptéri na zásuvky nemali, iba ak na americké. Až nakoniec ma zachránil jeden ruský žid v obchode s PC, ktorý mi predal celý kábel od notebookového adaptéra do zásuvky. Ešte treba vymyslieť, ako nabiť mobil a baterky do foťáka. Ale môj spolubývajúci tvrdí, že stačí dať našu dvojkolíkovú nabíjačku do ich zásuvky a pôjde to. Tak uvidíme. Internet na hoteli stojí tri doláre za pol hodiny. Zažil som už aj lacnejší, ale keďže sa týmto spôsobom dá aj skypovať, ušetrím zase na telefónnej karte.
No a večer sme sa zoznámili. Zistil som, že môj level angličtiny má ešte Ivan zo Srbska. Ostatní sú buď native speakri, učitelia angličtiny alebo ľudia zvyknutý v angličtine komunikovať. No čo už... Moju frustráciu ešte prehĺbil náš boss z Yad Vashem, Ephraim, ktorý nás upozornil, že celý program je povinný a nikomu žiadne flákanie nebude trpieť. V tej chvíli som chcel byť doma... Pozvanie na večernú prechádzku do mesta som odmietol a išiel som spať.
