Prvé navštívené múzeum bolo múzeum diaspory priamo v areáli telavivskej univerzity. Pravdu povediac, keby to nebolo povinné, tak odídem. A keby som vedel poriadne po anglicky, asi by som si už otvoril ústa. Pohľad na dejiny, ktorý je nám tu prezentovaný, sa mi pravdu povediac vôbec nepáči. Nepáči sa mi interpretácia dejín, ktorá stojí na jedinom základe: židia sú vyvolený ľud Boží, a preto nech by urobili čokoľvek, budú v práve. Tak to ale nie je. Stačí čítať prorokov. Rovnako mantra o tom, že celý svet je takmer permanentne antijudaistický a všetci židom len ubližujú im v konečnom dôsledku ubližuje. To, čo absolútne postrádam je kritická reflexia vlastných dejín, vlastných zlyhaní, a z toho plynúca pokora. Aby som nebol úplne jednostranný, musím povedať, že vyústenie tejto interpretácie dejín napokon vždy končí obhajobou existencie práva židov na štát Izrael práve tu, v zasľúbenej zemi. Tejto potrebe rozumiem, ale som presvedčený, že ak bude saturovaná takýmto spôsobom a bez kritickej sebareflexie, výsledkom bude pýcha a následný pád. Teda, súdiac podľa toho, čo viem o dejinách, je to veľmi pravdepodobná perspektíva. (Na okraj: absolútne nie sú vďační Britom a Američanom za to, čo robia pre ich štátnosť. Skôr naopak, majú dosť často ironické poznámky - hoci na druhej strane ich obava z Obamových výmyslov je z môjho pohľadu pochopiteľná.)
Čo sa ma osobitne dotýka je židovská interpretácia dejín kresťanstva. Neustále zdôrazňovanie faktu, že Ježiš bol žid, ma až tak nerozčuľuje. Chápem, že cieľová skupina, ktorej je to potrebné neustále opakovať nie je malá. Že to otravuje mňa osobne sa dá prepáčiť. Následne je potom ale celé kresťanstvo definované ako kompletne protižidovské učenie. Kresťanom sa pripisuje nespochybniteľná téza o tom, že nová zmluva zrušila starú - čo je úplná blbosť (stačí čítať Matúša 5). Toto stanovisko je argumentačne podporované pápežským učením o tom, že vyvolenie židovského ľudu je zrušené a novým ľudom Abrahámovým je (katolícka) cirkev - čo je vskutku biblicky ťažko jednoznačne obhájiteľné stanovisko našej najväčšej sestry. Vadí mi aj stereotypizácia kresťanov ako antisemitov. Áno, antisemitizmus je medzi kresťanmi veľmi rozšírený postoj, ktorý mal v dejinách dosť silné prejavy. Martin Luther v tomto ohľade rozhodne nie je pýchou našej cirkvi. Na druhej strane doteraz sú prednášky a muzeálne expozície ladené tak, že nacistická rasová nenávisť je priamym pokračovaním kresťanskej rasovej nenávisti. Človek by mal pomaly dojem, že Hitler bol charizmatický kresťan, ktorý založil novú kresťanskú sektu. Za vybočenie z tradičného kresťanského antisemitizmu je považované osvietenstvo, najmä to francúzske. Že osvietenstvo zrodilo nacionalizmus sa síce pripúšťa a konštatuje sa to ako problém, tento problém sa však nerieši. Osvietenské (francúzske) odmietnutie Boha a kresťanstva sa opomína, meno Nietzsche nezaznelo ani raz (Schopenhauer raz, ale len ako „křoví" k Wagnerovi). Tobôž nezaznela reflexia Nietzscheho ako jedného z vyústení osvietenstva. To, že Hitler v konečnom dôsledku čerpal z Nietzscheho a nie z kresťanskej tradície sa úplne opomína. V konečnom dôsledku, ak sa židia ohradzujú stereotypnému pohľadu kresťanov, ktorí ich označujú za „vrahov Ježiša", zároveň jedným dychom akoby hovorili o kresťanoch rovnako stereotypne ako o holokaustových židovrahoch. (Mimochodom, dosť sú citliví na akúkoľvek nežidovskú interpretáciu tóry, na druhej strane úplne s prehľadom budú tvrdiť, že židia nemali TAKMER ŽIADNY podiel na ukrižovaní Ježiša - to všetko vraj Rimania. A ak je v Biblii niečo iné, je to antijudaistický výmysel. Dosť necitlivé.)
Aby bolo jasné, tento seminár je skvelý. Moje vedomosti vzrástli enormne a s úctou sa skláňam pred židovskou vzdelanosťou. Neľutujem ani sekundu, že som sa rozhodol sem ísť. Som presvedčený, rovnako ako som bol pred týmto seminárom, že existencia židovského štátu v zasľúbenej zemi je Božia vôľa - čiže som sionista. Rovnako priznávam pomerne veľkú rozšírenosť antijudaizmu v kresťanských komunitách všetkých čias a som si vedomý toho, že kresťanské cirkvi ako inštitúcie urobili veľmi málo (ak vôbec niečo) pre zamedzenie alebo zastavenie holokaustu. Ale musím povedať, že moje sympatie k judaizmu a dôvera v súčasnú izraelskú politiku sa týmto seminárom neposilnili, skôr naopak. Tam, kde chýba kritická sebareflexia, obvykle nebýva všetko zdravé.
K tejto téme ešte jedna poznámka. Po Yad Vashem sa neustále pohybujú obrovské množstvá ozbrojených ľudí. Nie však kvôli obrane či stráži. Sú tam vzdelávaní. Mám pocit, že je to niečo ako za blahých čias politická výchova mužstva. Na rozdiel od komunistov, tu sa neučia lži. Ale ak im veci vysvetľujú rovnako ako nám, bez kritickej reflexie, je to riziko. Riziko, že každý Izraelský vojak môže mať pocit, že nech urobil čokoľvek, urobil to v sebaobrane. Aj keď, samozrejme, s arabskou chladnou kalkuláciou s detskými obeťami sa to nedá ani porovnať.
Druhé navštívené múzeum hovorilo personifikovaný príbeh židovského undergroundu - počnúc rokom 1941 a končiac získaním nezávislosti v roku 1949. Na rozdiel od múzea diaspory, múzeum Palmach odporúčam. Veľmi dobre urobená prezentácia, ktorá formuje postoje človeka. Základné posolstvo: za správne veci treba bojovať.
Naledujúce tri dni strávime v škole, takže ďalší blog pravdepodobne príde na rad až pozajtra.
