Raz, a nebolo to veľmi dávno, prišiel syn (12) domov, že mu traja chlapci ukradli mobil. Nie za siedmimi horami a za siedmimi dolinami, ale takmer priamo pred našimi oknami. Nie v noci, ale za slnečného popoludnia. Jedného zo zlodejov poznal. Chcel som ísť za jeho rodičmi, ale miesto skutočného pobytu som nevypátral. Dnes večer pred nákupným centrom som ten mobil zbadal v rukách chlapca približne v synovom veku. Prišiel som ku nemu a vravím: „Môžeš mi ukázať ten mobil?" Ukázal. Ten mobil bol kedysi môj, kým som ho „posunul" synovi. Poznal som ho podľa miest, kde bol ošúchaný, ale chcel som nájsť niečo istejšie. Kontakty, správy, fotky, hudba - všetko bolo vymazané. Obracal som mobil v ruke a premýšľal, ako preukázať, že je to mobil môjho syna.
Okolo nás postávali mládenci vo veku stredoškolákov, alebo čerstvých absolventov. Podľa toho, ako sa chlapec správal v komunikácii so mnou, ma povzbudzovali, aby som si mobil vzal. Že určite je to ten náš. Vravím im, že ja chcem mať istotu, nechcem chlapcovi ublížiť. On tvrdil, že ho kúpil od kamaráta za 25 eur, aby som ho neobviňoval. Ja mu vravím: „Netvrdím, že ty si ho ukradol, ale toto je podľa mňa môj mobil. Možno si kúpil kradnutý." On mi na to: „A kto mi vráti peniaze?" „No predsa ten, komu si ich zaplatil," ja jemu na to. Ponúkol som mu, aby išiel so mnou ku nám, porovnať výrobné číslo uvedené na mojich „papieroch" s výrobným číslom na mobile. Už aj sedel v aute, keď tu vzal mobil do rúk jeden z tých mládencov. Napadlo mu, že by mohli byť v mobile pripomienky v kalendári. To je niečo, čo deti nepoužívajú, a preto ich nemusí napadnúť vymazať aj túto časť pamäti mobilu. Dobrý nápad. Boli tam pripomienky ešte z čias, keď som mal mobil ja. Všetko bolo zrazu jasné. Vrátil som chlapcovi pamäťovú kartu, ktorú si do mobilu vložil a SIM kartu (hoci tá bola možno ešte synova, ale bola už dávno zablokovaná). A ponúkol som mu, že ak chce svoje peniaze späť, vezmem ho na políciu, tam poviem, že som u neho našiel svoj mobil a on môže policajtom povedať, od koho ho kúpil. A policajti nech vymôžu jeho peniaze. Vykrúcal sa, odmietal - a tak som si povedal, že ho možno ani nekúpil, ale že je to jeden zo zlodejov. Vzal som si mobil a chlapca som nechal odísť.
Celý čas som sa s chlapcom rozprával slušne, ponúkal som mu férové riešenia a úprimne som rešpektoval prezumpciu jeho neviny. Dokonca keď ho jeden z prítomných mládencov zosmiešnil, napomenul som ho, aby si z chlapca nerobil „srandu". Verte alebo nie, išlo to samo od seba, k ničomu som sa nemusel nútiť. Ku koncu, keď už bolo jasné, že ten mobil je náš, chlapec plakal. Úprimne. Bolo mu ľúto, že prišiel o „svoj" mobil. A mne bolo ľúto jeho. Tiež úprimne. Aj ja som bol chlapec a viem, aké to je, keď človek príde o svoj chlapčenský poklad. Mal v tom mobile fotku svojej rodiny, zopár parádnych áut a iste aj nejakú hudbu. No komu by padlo ľahko prísť o taký mobil?
Prišiel som domov a odovzdal mobil synovi. Bol, samozrejme, šťastný. Poprosil som ho, aby mi opísal toho chlapca, ktorého poznal medzi tými zlodejmi. Na 99,9% to bol ten, od ktorého som si teraz mobil vzal späť. Rozprával som sa pravdepodobne s tým zlodejom. S vinníkom. Napriek tomu mi stále bolo ľúto tých jeho chlapčenských sĺz. A som šťastný, že je to tak. Že som v tejto skúške obstál. To je pointa tohto príbehu.
Pointu teda máme, ale možno ešte nie je jasné mravné ponaučenie. Nuž, takto:
1.Slzy toho chlapca prezradili, že on na spôsobe obstarania toho mobilu nevidí nič zlé. Vlastníctvo iného človeka pre neho nie je nedotknuteľné. On „svoj" mobil získal svojou „šikovnosťou". A teraz oň hlúpo prišiel. V jeho očiach možno dokonca nespravodlivo. To, že v našej spoločnosti vyrastajú takíto ľudia (a sú ich tisíce) bez rešpektu k vlastníckym právam iných, predstavuje pre ňu (spoločnosť) smrteľné nebezpečenstvo.
2. Ak už si dávno myslíte, že chlapec bol Róm, myslíte si správne. Bol. Ale to nebolo pre ten príbeh nijako dôležité. Preto som to doteraz nespomenul. Keby bol biely, žltý, čierny alebo červený, správal by som sa rovnako a rovnako by som aj posudzoval jeho konanie. Problém totiž nebol v tom, k akému etniku patril, ale v tom, že nemal úctu k cudziemu majetku. A to je veľmi dôležité rozlíšenie. Lebo mnohí by z tohto príbehu radi vyvodili záver, že s Rómami treba spraviť poriadok. Omyl. Poriadok treba spraviť s neúctou k vlastníctvu iného človeka. A to vôbec nie je to isté. Ak si budeme tieto veci zamieňať s takou samozrejmosťou, ako to robíme dnes, nebude to mať dobrý koniec. To je totiž jednosmerná koľaj, ktorá sa končí za bránou, z ktorej niet návratu a nad ktorou „svieti" lživý nápis o práci, ktorá vraj oslobodzuje.
3. Pozrime sa na vec aj inak. Nie menším nebezpečenstvom ako zlodeji mobilov sú pre našu spoločnosť ľudia, ktorí si (takisto svojou „šikovnosťou") zabezpečujú výhodné zákazky cez rôzne tendre. Či už radia v oblasti mediálnej komunikácie, opravujú bratislavský zimák, kladú koberce v ministerských traktoch, alebo analyzujú podnikateľské prostredie - to je v princípe jedno. V prípade zlodejov mobilov je mienka VEREJNOSTI jasne vyprofilovaná proti takémuto konaniu a požaduje, aby s tým niekto niečo robil. Hoci aj Kotleba. V prípade víťazov tendrov je VEREJNOSŤ chladná - veď „všetci kradnú". To naznačuje, že ani táto amorfná entita -VEREJNOSŤ - nemá vyhranený vzťah k prisvojovaniu si toho, čo mi nepatrí. O to viac má však vyhranený vzťah k Rómom. A tu sme opäť pri tej smutnej jednokoľajke.
4. Práve preto treba povedať „NIE!", keď pán Sarkozy dáva deportovať občanov EÚ z členskej krajiny EÚ. Práve preto treba povedať „NIE!", keď pán Kotleba pochoduje v Šarišských Michaľanoch.
5. Práve preto som rád, že mi bolo ľúto sĺz toho chlapca. Že sa to dá a že sa človek nemusí k niečomu takému nútiť. Lebo už som si nebol istý ani sám sebou, či naozaj neprechovávam v srdci niečo rasistické. Či nepodlieham mienke VEREJNOSTI. Lebo rozumieť slzám chlapca (v tomto prípade rómskeho, ale to naozaj nie je dôležité), ktorý prišiel o svoj poklad je jedna vec a trvať na svojich vlastníckych právach je vec úplne iná. Ďakujem Pánu Bohu za toto uistenie, že ešte dokážem milovať hriešnika, a zároveň aktívne vystúpiť proti hriechu. Teda, že som to dokázal dnes. Kiež by to takto vyšlo častejšie. Nielen mne. Aj tebe, milý čitateľ. Aj pánovi Sarkozymu, aj pánovi Kotlebovi. Aj našim priateľom a známym, ktorých denne stretávame. Lebo VEREJNOSŤ, to sme my všetci.
