Keďže som sedel takmer vedľa Tibiho, začal som s ním. Už meno Tibi naznačovalo, že by mohlo ísť o domácku formu mena Tibor. A skutočne je to tak. Tibiho príbeh ma zaujal, pretože povedal, že pochádza z Československa. Presnejšie, z Mukačeva - čo je už dnes Ukrajina. A nie je ani Slovák, ani Čech, ani Ukrajinec. Obdobie existencie Československa považuje za okupáciu, lebo tak ho to učil jeho otec. Aj meno Tibor dostal preto, že „je typicky maďarské a nedá sa preložiť do žiadneho iného jazyka". Ich rodina nebola nábožensky založená. „Boli sme veľmi, veľmi ďaleko od náboženstva." Cítili sa byť Maďarmi. To, že majú židovský pôvod, bola len jedna informácia, ktorú dostal - ale nikdy sa tak necítil. Veľmi silno mu tento fakt pripomenula deportácia do Osvienčimu. Odtiaľ ho aj s otcom a bratom čoskoro presunuli do pracovného tábora niekde v Sliezsku. „Oklamal som Mengeleho, že som starší, aby ma zaradil medzi práceschopných a mohol som zostať s otcom a bratom." Krátko na to nasledoval pochod smrti do Bergen-Belsen na severe Nemecka. Mal necelých štrnásť rokov. Z celého toho strašného pochodu spomína na dve veci. Jediný raz plakal, keď v daždi a snehu stáli v nejakej dedine na hlavnej ulici medzi novými domami. A jemu prišlo ľúto, že on nemôže sedieť dnu, v tej vykúrenej izbe. Druhá vec, na ktorú spomína oveľa viac, je chvíľa, keď niekde v Sudetoch vyliezli na veľmi vysokú horu, z ktorej bol nádherný výhľad na okolitý kraj a na iné také krásne domy. „Tam som si povedal, že až sa raz vrátim domov, tak všetkým svojim kamarátom poviem, že som z toho všetkého utrpenia mal aj profit." V Bergen-Belsen mu na rukách zomrel otec. Na druhý deň Briti tábor oslobodili. Na ďalší deň zomrel brat. Asi o rok stretol mamu a všetko jej porozprával. Na druhý deň ho odoslali do Švédska na liečenie, lebo bol chorý. Mama zmizla a už ju nikdy nevidel. Tibi mal dva detské sny: byť vojakom a byť roľníkom. V Osvienčime pribudol tretí: vidieť ešte raz svoju domovinu. Vo Švédsku stretol sionistu, ktorý ho začal presviedčať, že jeho domovina nie je Mukačevo, ale Palestína. Počas dvoch rokov liečenia ho spracoval. V roku 1948 Tibi odišiel do Palestíny. Dnes nevie ani česky, ani slovensky, ani maďarsky - hovorí Ivritom a slušne anglicky. V Palestíne sa mu splnili všetky tri sny. Našiel tu svoju novú domovinu, bol vojakom v siedmich vojnách (vrátane tej oslobodzovacej, ktorej výsledkom bol vznik štátu Izrael v roku 1949) a keď práve nebojoval, bol roľníkom v Kibutzi, kde doteraz žije. Má deti a vnúčatá. Je šťastný. Pozrieť sa do Európy ho neláka. To je minulý život. V roku 1948 začal nový, šťastný život. Holokaust si pamätá, ale nerieši ho. Odmieta sa trápiť alebo niekoho nenávidieť alebo niekomu niečo zazlievať pre veci, ktoré sa stali pred šesťdesiatimi rokmi.
Z Eliševinho rozprávania ma zaujalo to, ako začala rozprávať svoj príbeh v tých úvodných piatich minútach. Týkalo sa to niekoľkých rokov, keď boli ukrytí pred nacistami v jednom dome v Amsterdame. Majiteľom domu bol hlboko veriaci kresťan, povolaním pekár. Mal niekoľko detí a počas vojny pribúdali ďalšie. Deti nevedeli, že v ich dome sa niekto ukrýva. Vedel o tom iba on a jeho žena. Vždy večer, keď sa deti uložili spať, prišiel do ich skrýše onen pekár s Bibliou v ruke a spolu si čítali z Písma a premýšľali o ňom. Raz večer prišiel pekár bez Biblie. Povedal, že dnes - ak sa neurazia - sa bude diať niečo mimoriadne. Pozval ich do prednej izby. Boli práve Vianoce - to mal byť ten dôvod. U židov, pravda, o Vianoce veľmi nejde. Židia v tom čase svätia sviatok Channuka. Prekvapenie spočívalo v tom, že pekárova žena priniesla upečený typický holandský vianočný koláč v tvare kruhu a uprostred toho kruhu bola zapečená sedemramenná menora a v nej sedem horiacich sviečok. Symbol kresťanských Vianoc obopínal symbol židovskej channuky. A tak, nad týmto koláčom, si spolu prečítali z Písma a spoločne zasvätili každý svoj sviatok. Počuť tento príbeh bolo pre mňa vskutku balzamom na moju ubolenú dušu. Napriek všetkému tomu, čo som počul doteraz, nie všetci kresťania boli antisemiti a židovrahovia. Kresťanstvo nie je nutne popretím židovstva. A tak som sa k Eliševe ešte vrátil. Časť jej príbehu som, samozrejme, vynechal, keď som počúval Tibiho. Takže neviem, ako sa to stalo, že z celej rodiny prežila iba ona. A neviem ani to, kto bol jej milý, na ktorého počas vojny často myslela, ale nemohla ho vidieť, pretože bol niekde inde ako ona (neviem, či na fronte alebo v nejakom lágri). Pokračovanie jej príbehu som zachytil v deň jej svadby, 20.12.1945. V ten deň sa cítila trochu previnilo za svoje šťastie, keďže jej rodina už nežila. A ešte ťažšie jej bolo, keď jej nejaký priateľ priniesol knihu básní jej niekdajšieho milého, ktorý zahynul a na ktorého tak dlho myslela. Okrem básní bol v knihe aj denník, ktorý sa končil dňom jeho smrti. Jeho želanie bolo, aby knihu dostala po smrti práve Eliševa. Na začiatku knihy bolo vpísané veršované venovanie. Každý verš sa končil holandskou verziou jej mena: Elison. Ťažká situácia, v deň svadby. Keď jej bolo najťažšie, nabrala dych a povedala: napriek všetkému čo sa stalo, a práve preto teraz budem šťastná so svojim mužom a budem mať deti. V deň šesťdesiatych narodenín jej dcéry spolu našli denníky. Eliševin a jej milého. Na dne krabice, ktorú 61 rokov neotvorila. Jej dcéra ju prehovorila, aby to preložili do hebrejčiny a čoskoro oba denníky vyjdú knižne. Na záver nám ešte ako odkaz nechala dve poučenia, ktoré jej dala jej vlastná mama, ktorá zomrela ešte pred vojnou (cez vojnu mala druhú mamu). Poučenie prvé: „Nech Slnko nikdy nezapadá nad Tvojím hnevom." Poučenie druhé: „Láska sa nenadýma." Myslím, že Eliševa dodnes nevie, odkiaľ tieto poučenia pochádzajú. Takto symbolicky kresťanská Biblia objala jej židovskú vieru.
V záverečných minútach, keď sme opäť sedeli všetci spolu, sa ešte zvýraznil rozdiel, ktorý bol badateľný medzi Eliševou a Tibim. Tibi začal nový život a povedal to ešte raz: nahlas a všetkým. Eliševa povedala, že holokaust je stále tu, že vyberá časti príbehu, ktoré povie - ale prežíva viac. Tretí svedok tých dní, Richard, povedal, že keď bol v roku 1991 na návšteve v rodnom Poľsku v rodine svojich záchrancov, pred domom niekto naštartoval motorku. Tento starý muž bol behom sekundy pod stolom, lebo to určite budú SS. Holokaust je stále tu.
Dnešným západom Slnka sa v Izraeli začal štátny smútok nad zničením chrámu. Prvý i druhý chrám boli podľa tradície zničené v ten istý deň - deviaty deň židovského mesiaca Av. Väčšina obchodov je zatvorených. V parku kúsok od nášho hotela sa čítajú lamentácie, zhromaždených je niekoľko stovák ľudí. Tí sa potom vydajú na prechádzku po hradbách starého mesta. Zajtra nás čaká kratšia škola, tak dúfam, že sa konečne dostanem do starého mesta a možno aj na tú prechádzku po hradbách.
