Cesta Judejskou púšťou ponúkala veľmi zaujímavé scenérie meniacej sa krajiny. Žlté pevné skalné masívy striedali červené skaly, ktoré na niektorých miestach netvorili masív, ale boli rozdrobené na kamene rôznej veľkosti - približne od veľkosti futbalovej lopty po veľkosť vínneho suda. V okolí Kumránu boli niektoré skaly biele. V blízkosti Jeruzalema bolo vidieť blízko pri ceste obydlia beduínov, niektoré dokonca elektrifikované. V klimatizovanom autobuse sme horúčavu nepociťovali, iba rastúci atmosférický tlak. Mesto Jericho, ležiace blízko významnej križovatky na západnom brehu Jordánu, sme videli iba v diaľke. Izraelcov tam totiž miestna palestínska samospráva nerada vidí (rovnako ako v Betleheme), takže náš vodič Moti a sprievodca Amir majú vstup zakázaný. My ostatní by sme tam vraj mohli pomerne bezpečne ísť. Mesto je vraj pekné a plné výborných arabských reštaurácií.
Prvá zastávka bola Masada. Pevnosť, ktorú dal postaviť v prvom storočí pred Kristom kráľ Herodes, ktorého židia volajú veľký. Mal slúžiť ako úkryt pre neho a pre jeho rodinu v prípade, že by sa časy zhoršili a on by stratil priazeň Rimanov. Pevnosť je vybudovaná na červenej skale, ktorá sa týči asi 300 metrov nad okolitou krajinou. Steny skaly sú zo všetkých strán takmer kolmé. Našťastie, sme VIP delegácia, takže Yad Vashem za nás zaplatil nielen vstupné, ale aj lanovku, ktorá nás vyviezla až takmer na vrchol. Na vrchole skaly je terasa, ktorá má približne veľkosť Hviezdoslavovho námestia v Bratislave. Celá terasa bola zo všetkých strán obohnaná dvojitým múrom. Na severnej strane, oddelený od ostatného tábora, sa na troch stupňovitých terasách nachádzal Herodov palác. Poskytoval mu dokonalé súkromie, ktoré však nikdy nevyužil - sám pevnosť nikdy nenavštívil. Bola tu stála posádka, niekoľkokrát tu bola jeho rodina, ale sám Herodes nikdy. K pevnosti bol prístup hadím chodníkom od východu, teda od Mŕtveho mora. Geniálne bol riešený prísun vody. Vrch, na ktorom pevnosť leží, je nižší ako kopce na západe, smerom k Jeruzalemu. Nad Masadou neprší takmer celý rok. Nad Jeruzalemom však v zime prší, aj nad západnou časťou Judejskej púšte. Skala, na ktorej je postavená pevnosť, je nižšia ako vrchy na západ od nej. Dômyselný systém kanálov zvádzal vodu z mnohých vrchov na západe do jedného akvaduktu, ktorý viedol ponad údolie na západ od pevnosti. Samotná pevnosť mala štrnásť obrovských cisterien, ktoré sa za jednu zimu naplnili a poskytovali dostatok vody pre všetky potreby obyvateľov pevnosti na dva roky. V pevnosti sa dali aj pestovať plodiny a sklady potravín boli obrovské. Počas židovského povstania proti Rímu sa pevnosti zmocnili Zelóti, najreligióznejšia židovská sekta, ktorý boli pripravení brániť sa proti Rimanom do posledného muža. Rimania najprv zničili akvadukt. Ale cisterny boli plné. Preto začali budovať obrovský val ponad západné údolie, ktorým sa napokon dostali až k múrom pevnosti. Múry preborili, mnohé časti pevnosti podpálili. Poslednú noc pred dobytím si veliteľ pevnosti zvolal všetkých mužov a v plamennej reči ich presvedčil, že smrť je lepšia ako otroctvo. Chlapi teda pozabíjali svoje ženy a deti a potom sa pozabíjali navzájom. Posledný spáchal sebevraždu. Keď Rimania vstúpili do pevnosti, uvítalo ich len ticho. V odľahlých kútoch pevnosti našli len zopár žien a detí.
Zastávka v Kumráne nebola plánovaná, ale vďaka za ňu. Toto miesto, ležiace blízko mŕtveho mora, sa stalo svedkom nálezu, ktorý potvrdil pravosť biblických spisov používaných dnes. Zvitky staré dvetisíc rokov sa zachovali v hlinených nádobách takmer nepoškodené vďaka suchému vzduchu, ktorý konzervuje všetky prírodné materiály. Zvitky sú dielom židovskej sekty Asínov, ktorí patrili k najreligióznejším židom, od okolitého sveta sa utiekali do púšte a boli známi častým očisťovaním sa v mikve. Niektorí bádatelia predpokladajú, že k Asínom patril aj Ján Krstiteľ. Zvitky boli nájdené v jaskyni celkom náhodou beduínmi, ktorí tu pásli svoj dobytok. Potrebovali sa ukryť niekde v tieni pred páliacim slnkom. Našli jaskyňu, hodili do nej kameň a počuli nezvyklú ozvenu. Rozbili totiž hlinenú nádobu. Zvitky, ktoré v nádobách v jaskyni našli, považovali za cennú koženú surovinu na výrobu sandálí. Odniesli ich teda obuvníkovi do Betlehema, ktorí im ušil sandále z inej kože a zvitky predal učiteľovi. Ten potom polovicu z nich predal do múzea. Beduíni zistili, že cena zvitkov je väčšia, a tak postupne vyrabovali viaceré jaskyne na okolí, zvitky predali starožitníkom a od tých potom zvitky skupovali pracovníci múzeí.
Samotné mŕtve more mizne. Za dvadsať rokov ustúpilo o niekoľko stovák metrov. Dnes už nie je jedným morom, ale dvoma oddelenými jazerami. Suchý most medzi nimi umožňuje prechod na druhý breh, do Jordánska, suchou nohou. Z Masady je to krásne vidieť. Voda je nasýteným roztokom bromidových a iných solí. Rozpustené pevné látky tvoria podľa odhadov asi 35% objemu mora. Asi na pol ceste medzi Masadou a Kumránom bolo cítiť silný sírový zápach. Voda nenadnášala až tak, ako som si myslel, sedelo sa na nej ťažko, ale plávať sa nedalo, lebo voda tlačila ľahké nohy nad hlavu a tým sa tvár dostávala pod hladinu. Človek mal pocit mastnoty, akoby sa kúpal v oleji. Akákoľvek drobná ranka na koži štípala. Kto by vošiel do vody oholený, asi by sa naozaj zbláznil. Prísne zakázané je špliechať. Dno mora poskytuje mnohé prekvapenia - je veľmi nerovné a z pevnej usadeniny zrazu vkročíte do mäkkej bahennej jamy a po dvoch krokoch zase na ostrov pevného podložia. Takže je lepšie čím skôr si sadnúť a tak sa posúvať dozadu. Odporúčaný postup bol ponoriť sa do mora, trochu sa v ňom vylúhovať, potom sa natrieť bahnom, nechať ho na sebe uschnúť a znovu vojsť na pár minút do mora. Po tejto procedúre a po sladkovodnej sprche som sa cítil naozaj výborne, ale príšerne unavený horúčavou. Na Masade sme mali príkaz každú chvíľu piť, ale nežiadalo sa mi. Zato pri Mŕtvom mori som mal chvíľami pocit, že zomriem od smädu, kým otvorím ruksak. Jeden a pol hodiny naozaj stačilo, s desaťminútovým predstihom som utekal v ústrety oáze v podobe klimatizovaného autobusu.
Zajtrajší deň zasvätím. Oblečiem si čierne nohavice a bielu košeľu, pôjdem do starého mesta navštíviť evanjelické služby Božie, potom na chrámovú horu navštíviť mešity (len ako turista, bez úmyslu uctievať) a ak naberiem odvahu, zájdem aj do ortodoxnej štvrte Mea Šearím. Mám totiž v pláne opäť zájsť na šuk kúpiť si čerstvé a lacné potraviny - a šuk je od ortodoxnej štvrte čo by kameňom dohodil. Takže zajtrajší blog - ak sa všetko podarí - bude o Jeruzaleme ako meste troch náboženstiev.
