Do luteránskeho kostola som prišiel päť minút pred začiatkom služieb Božích. Anglických, presnejšie amerických. Tie sa nekonajú v hlavnom kostole, ale v kaplnke sv. Jána. Do tej sa vstupuje vedľajším vchodom, ktorý vedie na nádvorie luteránskeho areálu a v pravom ochodze sa nachádza vstup do kaplnky. Je veľmi príjemná, šesťdesiat účastníkov služieb Božích vytváralo dojem takmer plného kostola. Z toho asi polovica boli hostia z rôznych kútov sveta. Domáci luteráni sú väčšinou misionári a pracovníci zboru. Čiže zbor pre turistov. Pán farárko boli mladý, čiastočne prirodzene plešatý a čiastočne ostrihaný na koleno, oblečený celý v bielom. Pomáhal mu nejaký jeho oltárny brat, ktorý čítal starozmluvné texty a posväcoval chlieb a víno k Večeri Pánovej. Ten bol oblečený takmer civilne, teda až na košeľu s kolárikom. (Prosím slovenských ortodoxných luteránov, aby prestali čítať, alebo si zobrali nejakú tabletku na srdce, lebo budú nasledovať ešte ďaleko horšie zvrhlosti.) Poriadok služieb Božích je dosť odlišný od našich, hoci základné prvky sú, samozrejme, zachované. Prvá odlišnosť: skoro stále sme stáli, len pri čítaní starozmluvných textov, pri kázni a pri distribúcii Večere Pánovej sme sedeli. Odrieka sa konfiteor, aj keď sa spieva kyrie. Kyrie však nie je prvá pieseň. Najprv sa spieva pieseň na vytvorenie spoločenstva, a až potom kyrie. Samotné kyrie má dve časti. Prvá pripomína katolícke litanie. Farárko predspevuje prečo sa treba nad nami zmilovať a zbor zakaždým odpovie: buď nám milostivý. Druhá časť je kajúca pieseň zboru. Hneď potom nasleduje oslavná pieseň. Kajúca a oslavná pieseň je na každú nedeľu v roku presne stanovená, nedá sa meniť. Prvá pieseň a posledná pieseň sa vyberajú z ostatných piesní v spevníku, ktorých je asi tisíc. Hrá sa na piano, ktoré má taký klasicistický zvuk, pripomínajúci trochu čembalo. Spieva sa veľmi rytmicky, v tempe, niektoré zložitejšie pasáže si v našich zboroch neviem dosť dobre predstaviť. Po oslavnej piesni nasleduje čítanie biblických textov. Z druhej knihy Mojžišovej čítal pán farárko sám. Žalm sa číta tak, že jeden verš číta farárko a jeden zbor. Evanjelium číta zase farárko. Potom bola kázeň, na všetky tri texty spolu. Resp. hlavne na tie starozmluvné. Po kázni chvíľa ticha na osobné modlitby a pieseň ku kázni. Potom sme vyznávali vieru všeobecnú kresťanskú. Prekvapenie: „Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev katolícku..." Fúúúha, tak toto asi ako jediné vyrušilo aj mňa. Ale hneď vzápätí som sa potešil. Modlitby členov zboru. Každá sa končila slovami „Bože milostivý" a zbor dopovedal „vypočuj našu modlitbu". Niektoré modlitby boli len heslovité („za mier medzi Palestínou a Izraelom"), niektoré mali dve-tri vety, nie viac. Ale aktívne sa zapojilo asi dvadsať ľudí. Wow! Farárko sa tiež pridal so svojou osobnou modlitbou - asi štvrtý od konca, ako radový člen zboru. Potom sme si dali znako pokoja. Nie ako u nás, každý (okrem mňa a pár ďalších neoboznámených) prešiel celým kostolom a potriasol si ruku s čo najväčším počtom ľudí. Nasledovala miestna špecialita: modlitba o pokoj v arabskom jazyku. Ofera a potom Večera Pánova. Žiadna spievaná liturgia, krátka hovorená, posvätenie darov, otčenáš a distribúcia. Víno bolo červené, chlieb aký sa bežne v týchto krajoch jedáva (chlebová placka) a každý člen zhromaždenia si vybral spôsob prijímania: namočením chleba do vína, ale odpitím zo spoločného kalicha. Ľudia v zástupe prichádzali, vzali si chlieb a potom sa vybrali k jednému z dvoch kalichov s vínom, podľa zvoleného spôsobu prijímania. Spoločný kalich pán farárko podali komunikantovi, ktorý si sám odpil. Požehnanie, modlitba, oznamy (pán farárko počas nich prešiel pol kostola a potom sa spýtal, či má nejaký oznam niekto zo zboru). Po oznamoch privítal osobitne všetkých hostí a poprosil ich, aby sa predstavili, odkaiľ sú a čo ich priviedlo do Jeruzalema. Keďže nás bolo veľa, trvalo to dosť dlho. S prekvapením som zistil, že priamo predo mnou sedí pán farárko z Budapešti s manželkou, deťmi a vnúčatami. Nasledovala záverečná pieseň, počas ktorej sa pán farárko presunuli ku dverám kaplnky, odkiaľ povedali záverečnú formulku liturgie (áronovské požehnanie nebolo) a potom sa družne pozhováral so všetkými vychádzajúcimi. Mnohí ľudia sa z kostola neponáhľali, ale zotrvali v družnom rozhovore. Mne sa napríklad prihovoril mladý pánko z Virginie, ktorý mal kedysi priateľov v Čechách a nejaký iný ujo, ktorý ma pozdravil: „Na zdraví!" - jediným českým slovom, ktoré vedel. Veľmi príjemný zážitok a povzbudenie do ďalšieho týždňa.
Po bohoslužbách som sa vybral na chrámovú horu. Išiel som podľa mapy. Pri vchode sa mi do cesty postavil malý človiečik s veľkým kanónom. Vraj ak nie som moslim, tak ani krok. Jediný vstup pre turistov je od múru nárekov, po bezpečnostnej kontrole. Tak som sa otočil, ale keďže k múru nárekov som mal dosť ďaleko, skúsil som hneď ďalšou uličkou. Tam sedel o niečo väčší človiečik s rovnako veľkým kanónom, ale keďže mal práve nejaký súrny hovor, tak ma nechal v pokoji prejsť. Ale keď som vošiel dnu, trochu som sa zľakol. Bol som v záhrade za Skalným chrámom, kam je podľa turistického sprievodcu vstup nemoslimom prísne zakázaný. Tváril som sa akoby nič a pomalým vychádzkovým krokom som kráčal do turistom prístupnej časti. Po ceste som stretol zopár rozhorčených mužov s krivými palicami, ktorými mávali okolo seba na znak pohoršenia nad množstvom neveriacich psov na chrámovej hore, ale v čiernych nohaviciach a bielej košeli som nevzbudil ich pohoršenie. V turistom prístupnej časti na vyvýšenom pódiu blízko vstupu od chrámovej hory stál ďalší rozhorčený klerik s krivou palicou a kričal na turistky s nezahalenou hlavou a na turistov s obnaženými kolenami, zaháňajúc sa smerom k nim tou palicou, až kým sa riadne neupravili. Ďalej už bol relatívne pokoj. Stihol som urobiť štyri fotky a spýtať sa nejakého človeka, ktorý práve vyšiel zo skalného chrámu s visačkou na krku, či nemoslimovia môžu dnu. Slušne mi oznámil, že len so sprievodcom (akože s ním), ale až zajtra. Dnes už sa chrámová hora pre nemoslimov uzatvára. A tak som sa pobral na hotel.
Po obede som sa so spolubývajúcim vybral nakúpiť si jedlo na večer a na najbližšie dva dni. Samozrejme, na šuk. Inde sa nakupovač neoplatí. Po ceste som kúpil aj väčšinu darčekov. Potom sme sa rozhodli ísť na Mea Šearím, teda do ortodoxnej židovskej štvrte. Daniel ma síce pred odchodom z hotela prehovoril, aby sme si obliekli kraťasy, že ortodoxnú štvrť vynecháme, ale napokon nám to nedalo. Bolo to trochu dobrodružstvo, lebo sme nemali ani len kipy. Keby sme takto vošli na Mea Šearím v sobotu, celkom vážne by nám hrozilo ukameňovanie. Do tejto štvrte chodí aj polícia len veľmi zriedka, lebo tunajší obyvatelia neuznávajú štát Izrael a policajtov považujú za votrelcov. Pár dní pred naším príchodom podpaľovali v tejto štvrti kontajneri (nemajú radi ani smetiarov) na protest proti tomu, že štátny súd odsúdil jednu tunajšiu ženu za zločin proti jej vlastnému dieťaťu. Na začiatku ulice bolo ešte dosť turistov a aj obchodov so suvenírmi, čím ďalej dovnútra však bolo turistov menej, špiny viac a ľudia vyzerali čoraz ortodoxnejšie. Daniel sa viditeľne cítil nesvoj a kráčal priam pekelným tempom. Do bočných uličiek sme radšej nevošli. Ja som bol celkom pokojný, lebo v každej časti ulice som videl aspoň jedného podobne oblečeného človeka ako sme boli my. Napokon sme vyšli blízko severného múru starého mesta čoskoro sme boli späť pri hoteli.
Dnes som teda spoznal prejavy troch rôznych náboženstiev a životných štýlov s nimi spojených. Som rád, že som sa narodil v kresťanskom svete. Tomuto svetu rozumiem a žije sa mi v ňom dobre.
Večer sa chystám nakúpiť ešte posledné darčeky a zajtra odchádzame na dva dni na sever - do Golanských výšin a do Galilei. Navštívime nejaké múzeá, prírodné zaujímavosti a budeme mať aj seminár. Ďalší blog teda určite až v utorok večer.
