Takto si na ňu spomínam. Písal sa rok 1997. Čo je to Yad Vashem som vtedy veľmi nevedel a nedokázal som ani doceniť jej odvahu. Skončiť univerzitu skrátka ešte neznamená byť vzdelaný, tobôž múdry. V mysli som bol dokonca tak trochu podozrievavý, či to naozaj mohlo tak byť. Táto podozrievavosť kalila úctu, ktorú som pocítil pri predstave, že tá žena bola vlastne hrdinka. Dnes, píše sa rok 2009 a teta pred pár týždňami zomrela, som v archívoch Yad Vashem našiel list, ktorý napísal istý pán Ladislav Samuel Ganz, zubný chirurg zo Sydney, vo februári roku 1984.
„Náš kontakt so svetom bola dcéra rodiny, vtedy slobodné dievča, dnes pani Vráblová, ktorá nám nosila jedlo. ... Ku koncu októbra 1944 Hlinkova garda, ekvivalent nemeckých SS, prehľadávala Vitušových dom kvôli židom. Najskôr zablokovali všetky východy, a potom začali systematicky prehľadávať každý kút domu a dvor. Napokon prišli ku stodole. Dvanásti ju prišli prehľadávať, pichajúc bajonetmi do sena - ale našťastie nás nenašli. Počas razie musela slečna Vierka Vitušová gardistov sprevádzať a bola vypočúvaná. Otázky sa točili okolo základnej: „Kde máte židov?" Dávala nezáväzné odpovede: „Čo nájdete je Vaše." ... Pani Vráblová bola náš „strážny anjel". Starala sa o nás, dávala nám odkazy, predala nejaké zlato, keď sa nám minuli peniaze a zásobovala nás čerstvými správami, keďže tajne počúvala BBC Londýn a rádio Moskva. Často si vymýšľala dobré správy, aby pozdvihla nášho ducha, a tak nám svojím jednoduchým spôsobom dávala veľmi veľa potrebnej morálnej podpory. Na konci decembra 1944 sme už nemali čo predať. Keď Vitušovci, otec a dcéra, spozorovali tento fakt a tiež si všimli, že sa veľmi bojíme, obaja nám hovorili približne toto: ´Nebojte sa, ak už nemáte peniaze, nepošleme vás preč. Nerobíme to pre peniaze. (Platili sme iba za jedlo.) Nemôžete nám zaplatiť za riziko, ktoré sme na seba vzali - chceme vám len pomôcť, chceme vás zachrániť. Máme zemiaky, mrkvu - trochu chleba, mlieka, nejako sa všetci spolu preživíme. Ak sa, nedaj Bože, stane, že vás nájdu, sme si plne vedomí, že nás rovnako čaká trest smrti - ale zomrieme s vedomím, že sme urobili dobrú vec, keď sme sa pokúsili zachrániť nevinných ľudí. Ak Boh dá a prežijeme vojnu, môžete nám niečo dať, ak chcete. Ak nedáte, nebudeme mať ťažké srdce.´ Prežili sme vojnu a boli sme oslobodení Ruskou armádou 5.apríla 1945 a 7.apríla sme vyšli z bunkra slobodní. Vďaka pánovi Vitušovi a jeho oddanej dcére."
Ľudí, ktorí takto prežili v dome Vitušovcov bolo spolu deväť. Klobúk dolu, minúta ticha a ďakovná modlitba.
Aby som nezabudol na správy zo včerajšieho a dnešného večera. Včera sme boli v tuneloch pod západným múrom chrámu. Mali tam pekné mechanické modely, ktoré ukazovali architektonický vývoj chrámovej hory v čase a minútový animovaný film o spôsobe, ako dokázali v staroveku presúvať obrovské kamene s hmotnosťou, ktorá sa dohaduje aj na stovky ton. Pohybovali sme sa asi na úrovni dlažby z čias kráľa Heroda - čiže z Ježišovej doby. Zlatým klincom programu bol moment, keď sme sa ocitli uprostred západného múru chrámovej hory, na úrovni dlažby z Ježišových čias a videli sme po pravej ruke kus starého muriva nejakej stavby. A čo stálo uprostred západného múru z vnútornej strany chrámovej hory v Ježišovej dobe? Áno, uhádli ste - svätyňa svätých. Židia z našej skupiny sa z toho miesta nevedeli odlepiť niekoľko minút. A aj mňa sa na chvíľu zmocnila obava, či nestojím niekde, kde nemám stáť. Ale potom som si uvedomil, že sláva Hospodinova na vrchnáku truhly zmluvy tu teraz neprebýva.
Dnešný večer je trochu spestrením. Autobus nás nedoviezol až pred hotel kvôli policajným zátarasom. V susednej ulici je nejaký permanentne silno strážený objekt a dnes uzavreli celú ulicu. Všade bolo plno ozbrojených policajtov a vojakov. Pri vstupe do hotela som musel ukázať kartičku ubytovaného (doteraz nikdy). Tak som radšej zrušil večernú vychádzku do mesta. Po chvíli prišli demonštranti. Transparenty sú po hebrejsky, takže ich neviem ani prečítať. V rukách majú veľké sviece a sú to židia. Správajú sa pokojne. Sú medzi nimi ortodoxní aj mladí, sekulárne vyzerajúci židia, dokonca aj dievčatá. Tu v hoteli žiadny diskomfort nepociťujeme, len tu trúbi akosi viac klaksónov, pretože okolité ulice sú kvôli obchádzke preplnené. Práve keď som vyšiel do obchodu kúpiť si vodu, demonštranti sa pohli smerom do starého mesta. Cestou späť som kráčal vlastne proti nim - ale nebol s tým žiadny problém. Policajti bleskovo a bez najmenších problémov uzavreli ulice, ktorými prechádzajú a otvárajú ulice, z ktorých odchádzajú. Všetko ide ako po masle. Policajti pomaly opúšťajú priestor okolo hotela a presúvajú sa spolu s demonštrantmi k starému mestu.
Zajtra ideme navštíviť dve múzeá v Tel Avive a ak zostane čas, máme sľúbené aj kúpanie v stredozemnom mori.
