Generalizácia vždy zlyháva, dokonca aj tá, ktorú som použil v nadpise tohto článku. Niektorí voliči SMERu akiste sú hlúpi a niektorí sú nemorálni. A medzi týmito množinami je pravdepodobne aj prienik. Ale to by sme mohli povedať asi o takmer každej strane. Kvantifikovať v tejto chvíli nechcem. Chcem sa zaoberať faktom, že niektorí voliči SMERu nie sú hlúpi a niektorí nie sú nemorálni. A medzi týmito množinami je celkom určite prienik, dokonca si trúfam povedať, že dosť početný. Mnohých z tých ľudí som videl v nedeľu v našom kostole, mnohých ďalších v pondelok v zborovni gymnázia, kde teraz učím. Nevedel som sa zbaviť otázky: Prečo? Prečo títo čestní a rozumní, často vzdelaní ľudia boli smutní z víťazstva pravice vo voľbách?
Odpoveď, ktorú som doteraz prijímal ako najpravdepodobnejšiu, zrazu nestačila. Iste, nihilizmus a defetizmus v štýle „aj tak sú všetci rovnakí, aj tak všetci a kradnú (a keď nekradnú, tak začnú)“, má na tom časť viny. Ak totiž všetci kradnú, potom budem voliť toho, kto mi hodí aspoň omrvinky v podobe zákaziek po známosti, tabuľkových platov alebo trinástych dôchodkov. Túto skupinu ľudí môže presvedčiť jedine vládnutie bez káuz a škandálov. Lenže táto skupina ľudí je asi z veľkej časti ukrytá pod číslom 41,2%, ktoré vyjadruje podiel oprávnených voličov, ktorí na svoje základné občianske právo rezignovali. A iná časť z nich zrejme volila KSS a SDĽ, možno aj Kotlebu.
V kostole a v zborovni som však videl (okrem iných) aj veľa ľudí, ktorých nihilistami a defetistami nazvať rozhodne nemôžem. Čím bolo motivované ich volebné rozhodnutie? Snažil som sa pozorne počúvať a dúfam, že som rozumel správne. Ide o pomerne početnú skupinu ľudí, ktorí jednoducho nerozumejú novému (pravicovému?) spoločenskému systému, nedokážu využívať jeho výhody a nevedia nájsť východisko zo zložitých situácií, do ktorých človeka občas uvedie akýkoľvek systém. Aspoň tak sa mi to javí. A zároveň s týmto poznaním mi hlavou preblesol dialóg, ktorý sa odohral počas tvorby jedného dokumentu, kde som sa podieľal na tvorbe kapitoly Vzdelávanie. Na jedno z navrhovaných opatrení som vtedy povedal:
- Rozumiem, prečo to chcete a považujem to za principiálne správne, ale obávam sa, že v dôsledku toho by z niektorých oblastí Slovenska (napríklad z doliny, kde teraz žijem) pravdepodobne odišla kultúrna vrstva, pretože by tu nenašla inštitúciu ponúkajúcu adekvátne vzdelanie pre ich deti.
Jeden z kolegov – spolutvorcov, ktorí žije v krajskom meste a často pracovne navštevuje Bratislavu, mi odpovedal:
- Ale je to správne, dáva mi to väčší priestor slobody a keď mám byť úprimný, je mi jedno, čo to spraví s cigánmi alebo s kultúrnou vrstvou v nejakej doline.
Vravím na to:
- Ale my musíme byť pripravení to nejako odkomunikovať, ponúknuť tým ľuďom riešenie, ktoré budú schopní zvládnuť. Alebo naozaj chceme, aby nám z niektorých oblastí zmizla kultúrna vrstva?
Zareagoval ďalší kolega, priamo nezainteresovaní na tvorbe našej kapitoly. Kolega žije v Bratislave a ide o človeka, ktorého si nesmierne vážim. Viac-menej žartom poznamenal:
- Ty nazývaš seba a svojich rodinných príslušníkov vrstvou?
Hrozba, že Fico sa po dvoch, štyroch, šiestich či ôsmich rokoch vráti s ešte väčšou silou, možno až s ústavnou väčšinou, sa na blogoch a v novinách spomínala už počas radostnej volebnej noci. Myslím si, že práve spôsob myslenia, ktorí sa odráža v dialógu citovanom vyššie, predstavuje v tomto smere najväčšie riziko. Ficovi voliči a nerozhodní ľudia na dedinách a na východnom Slovensku nie sú hlúpi ani nemorálni. Ich problém je v tom, že nestihli vlak. Chceli by ho dobehnúť, chceli by nastúpiť – ale nevedia ako.
Napadá mi analógia. Pred pár rokmi som objavil v elektronickej pošte správu s prílohou vo formáte „.docx“. Nedokázal som ju vo svojom počítači otvoriť. Vlastne som sa ani nedozvedel, čo mi chcel odosielateľ povedať. Preto som ho požiadal, aby mi poslal prílohu v starom formáte. Odosielateľ mailu mi odporučil stiahnuť si balíček kompatibility. Stiahol som balíček kompatibility a prečítal som si prílohu. Páčili sa mi schémy, ktoré boli v dokumente použité. Chcel by som ich vedieť tvoriť aj ja. Pokúšal som sa o to v „starom“ programe, ale bolo to veľmi prácne a výsledok nevyzeral dobre. Až neskôr mi niekto povedal, že v novom programe je na to funkcia tvoriť takéto schémy je vlastne jednoduché. Našiel som si teda počítač s novým softvérom a skúšal som s ním pracovať. Ale nový vizuál ovládacích prvkov ma miatol, zdržiaval, rozčuľoval. Potreboval som naozaj istý čas na to, aby som sa rozhodol nainštalovať si aj na svoj počítač novú verziu programu. Pár týždňov som sa trápil, no dnes nedám na ňu dopustiť.
Na základe tejto analógie si kladiem otázky: Sú nám skutočne ľahostajní ľudia, ktorí nedokážu „prečítať“ našu správu o lepšej spoločnosti? Myslia tvorcovia reforiem na to, aby spolu s každou reformou vytvorili aj balíček kompatibility? Myslia na to, ako umožniť na prechodný čas efektívne fungovať aj ľuďom, ktorí na prechod na nový systém potrebujú dozrieť? Je tvorca akejkoľvek slovenskej reformy pripravený dať čas na prechod do nových pomerov aj tým, ktorí sa prispôsobujú pomalšie? (Mimochodom, ak chcem na gymnáziu v tej našej doline vytvoriť dokument, ktorý si kolegovia naozaj prečítajú, vytvorím ho v novej verzii programu, ale uložím ho ako starú verziu – aj s rizikom, že časť prvkov nebude fungovať správne. A teším sa z toho, keď vidím, že kolegovia sa snažia robiť malé krôčiky vpred.)
Väčšina potrebných ekonomických reforiem na Slovensku prebehla už počas druhej Dzurindovej vlády. Myslím si, že v tejto oblasti sa do nových reforiem treba púšťať veľmi opatrne, alebo vôbec. Skôr treba venovať čas a sily tomu, aby sme vysvetlili ľuďom, čo všetko im vylepšený systém ponúka a ako sa s ním pracuje. A tam, kde je to možné, pripraviť balíčky kompatibility. Samozrejme, ani Radičovej vláda si nemôže dovoliť iba udržiavať dosiahnutý stav. Musí sa pustiť do reforiem druhej generácie, z ktorých za najnaliehavejšie považujem reformu školstva a súdnictva. Už pri ich tvorbe sa treba poučiť z osudu a efektu ekonomických reforiem. Treba ich nastaviť tak, aby nielen vytvárali priestor pre pripravených (to iste musia, to je ich prvoradá úloha), ale aby zároveň umožňovali čo najskôr a čo najľahšie sa pripraviť nepripraveným. Balíčky kompatibility, marketingová komunikácia a čas na adaptáciu sú veľmi potrebné.
Ďalšou témou, ktorá môže ovplyvniť výsledky budúcich volieb, je prehlbujúca sa priepasť oddeľujúca fungujúcu spoločnosť od nefunkčných, asociálnych jednotlivcov a skupín. Pritom mimoriadne zdôrazňovaným aspektom tohto problému je jeho etnický rozmer. Ak by som chcel byť priamy, tou témou sú Rómovia. Kriminalita určitej časti Rómov a životný štýl oveľa väčšej časti Rómov, ktorý je nezlučiteľný s tradičnou predstavou o slušnom živote – to sú problémy, na ktoré veľmi živo reagujú ľudia práve v regiónoch, kde sa Ficovi a jemu podobným v týchto voľbách nadmieru darilo. Doteraz sme v spoločnosti videli dva druhy postojov. Jeden možno nazvať „politicky korektný“, ktorý problémy nepomenoval, ba až ignoroval. Druhý je potrebné nazvať rasistickým. Nastupujúca vláda bude musieť nájsť spôsob, ako problém aspoň pomenovať pravým menom. A neskĺznuť pritom do pozície rasizmu. Nájsť riešenie – to by som od nich neočakával. Lebo ten, kto nájde riešenie tohto problému, je vážnym kandidátom prinajmenšom na štátne vyznamenanie a sochu v centre Košíc.
Mnohí Ficovi voliči sú bystrí a charakterní ľudia. Nie všetci, ale mnohí. Ak o túto skupinu ľudí nezabojujeme, ak o nich budeme hovoriť tónom pánov veľkomožných alebo žartovať tónom bratislavskej kaviarne, môže sa nám Fico (alebo ďalšia inkarnácia hrdinu v štýle LEN.ON) čoskoro vrátiť v oveľa väčšej sile, ako je 62 kresiel. A to ešte budeme hovoriť o šťastí, že bude mať ústavnú väčšinu sám, bez pomoci neofašistov v štýle Jobbik alebo Kotleba, proti ktorým je Slota len taký smiešny ujo. Predobraz tejto katastrofy nie je tak ďaleko – stačí dovidieť za Dunaj. Na túto múdrosť som neprišiel celkom sám. Nech sa to liberálom a módne svetským konzervatívcom akokoľvek nebude páčiť, má svoj koreň v Božom slove: „Nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (List apoštola Pavla Filipským, 2. kapitola, verše 3-4)
