Na rozdiel od iných odvetví obchodu a služieb, zdravotníctvo je dozorované omnoho citlivejšie – ide predsa o veľa. Problém však je, že výsledný mikromanažment je málokedy dostatočne prezieravý, najmä ohľadom vplyvu na vývoj a kvalitu zdravotníckeho systému danej krajiny v postupujúcom čase.
Poskytovanie starostlivosti takmer úplne bez ďalších poplatkov (len na základe pravidelných odvodov do zdravotného poistenia), ako je to aj na Slovensku, je podmienené rigídnymi nastaveniami, ktoré môžu byť dokonca na smiech – tak ako teraz, keď nečakané zmeny cien v rôznych odvetviach hospodárstva spôsobujú, že to čo treba chrániť (dostupnosť kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých občanov a návštevníkov) môže paradoxne výrazne oslabnúť práve preto, že to udusí zákon.
Naopak, pomôcť by všetkým zúčastneným (pacientom, zdravotníkom, poisťovniam aj štátnemu dozoru) mohlo práve uvoľnenie zveráka, ktorý viac menej vôbec nefunguje rovným metrom pre všetkých. Veľké subjekty totiž férovo zregulovať nedokáže a malým súkromným poskytovateľom škodí. Takéto nastavenie zároveň kompletne blokuje skutočný voľný trh, ktorý by najmä pri stavoch nevyžadujúcich okamžité alebo urgentné ošetrenie mohol všetko vybalansovať do správnych medzí.
O trhu sa však v slovenskom zdravotníctve vôbec nedá hovoriť. Na nápravu problému platenia poisťovňami “od buka, do buka” (a na zavedenie akého takého trhu vôbec) by bolo treba aby všetci poskytovatelia rozdiel medzi platbou od poisťovní, a tým čo skutočne potrebujú vykryť, žiadali od pacienta - až potom by si pacienti rozmysleli kde budú poistení podľa “trhovejšieho” princípu na základe otázky: Čo za svoje peniaze v tejto poisťovni dostanem a koľko ešte ostanem poskytovateľom dlžný? Tiež by začali viac rozumieť koľko čo v zdravotníctve stojí a na čo sú jednotlivé výkony vôbec potrebné (a či vôbec sú v určitých prípadoch potrebné).
Ďalším spôsobom je prejsť s pacientom celé „menu“ toho čo pacient u poskytovateľa môže dostať a čo je odporúčané podľa najnovších poznatkov medicíny, a zredukovať to podľa toho, čo naozaj treba. Toto druhé riešenie by výrazne znížilo zbytočné výdavky podmienené jednak laickými požiadavkami pacientov, a jednak zdravotníctvom „zadarmo“. Na strane zdravotníkov by to zasa obmedzilo trend k medikalizácii stavov, ktoré medicína nemá riešiť vôbec. Tiež by to pomohlo zvýšiť nízku úroveň aktualizácie vedomostí časti zdravotníkov, ktorí sú už príliš domotivovaní.
Zdravotníkom aj pacientom by na tieto účely pomohla rozsiahlejšia knižnica usmernení liečebných štandardov, lenže práve na toto nie sú zdroje v systémoch, ktoré na jednej strane šetria tam kde netreba, a na základe toho sú potom nútené rozhadzovať tam, kde by nemali – napríklad na neadekvátnu starostlivosť.
Po dlhšom zamyslení musí byť každému jasné, že v skutočnosti nie je akceptovateľné aby štát zakazoval vyberať poplatky, ba dokonca úplne nemiestne detailne vyčísloval drobné sumy v pár existujúcich výnimkách, bez ohľadu na infláciu a iné cenové fluktuácie. Pri lepšie fungujúcom trhu si pacienti sami vyberú ku komu budú chodiť a ku komu nie. Keď bude zdravotníctvo prosperovať a tí najšikovnejší v ňom budú chcieť pracovať, tak aj výška poplatkov, aj kvalita starostlivosti sa časom ustália na správnej úrovni.
Pacienti budú pri dostatočnom výbere poskytovateľov chodiť k tým, ktorí ich nezdierajú a zároveň poskytujú kvalitnú opateru. Štát a poisťovne im majú s výberom pomôcť iba tým, že poukážu na poskytovateľov, ktorí podľa ich údajov v databázach neposkytujú kvalitu. Štát môže naviac ešte pomôcť aj tým, že zákonom zabezpečí akútnu starostlivosť v stavoch, kde nie je čas naťahovať sa o poplatkoch vôbec. Tiež by mohol ku základnému poisteniu na podporu zvýšenia nevyhnutných poplatkov vyvinúť nízko-úrokový systém pôžičiek využiteľných iba na zdravotnú starostlivosť.
Zdravie si totiž treba vážiť, a neochota investovať do vlastného zdravia nie je známkov individuálnej vyspelosti. Práve v tomto bode silne krívajú interpretácie vyspelosti zdravotných systémov v rôznych krajinách na základe priemerného dožívania. Priemerná dĺžka života totiž zďaleka nereflektuje iba vyspelosť zdravotnej starostlivosti, ale výrazne viac reflektuje celkovú kultúru a vyspelosť národa aj po hospodárskej, vzdelanostnej a sociálnej stránke.
Malo by byť úplne normálne akceptovateľné, že niektorí ľudia prosto presiahnu a iní zas nedosiahnu svoj potenciál – práve aj na základe individuálnych rozhodnutí ohľadom starostlivosti o vlastné zdravie. Podobne ako zdravie, aj vzdelanie výrazne ovplyvňuje úspech človeka v živote a mnohé krajiny preto osobné intelektuálne aj finančné investície do vzdelania podporujú spomínanými nízko-úrokovými pôžičkami.
Slovenská Ústava v článku 40 hovorí: “Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.” Ústava sa však zjavne odvoláva na to, že podrobnosti ustanoví zákon, ktorý je, a v tomto prípade sú viaceré - ťažkopádne a potrebujú kompletnú zmenu.
Súkromné ambulancie momentálne nemajú ani dostatočnú podporu v rozpočte, a aj preto jednoducho musí existovať možnosť aby si poskytovatelia vlastné prežitie zákonnou formou zabezpečili bez problémov aj v čase keď sú nielen zákony, ale aj rozpočet, nedotiahnuté. Je predsa absolútne nedôstojné aby nad ľuďmi, ktorí majú úplne objektívne záujem na tom aby pomohli spoluobčanom so zdravotnými problémami, a ktorých rozhodnutia poväčšine rešpektujeme ohľadom vlastného zdravia, zrazu boli braní ako malé deti, ktoré automaticky začnú robiť hlúposti keď im štát povolí uzdu ohľadom účtovania za náklady.
Treba o tom poctivo diskutovať, ale dlhšie a hlbšie – lebo tým najslabším najviac ubližuje neschopné zdravotníctvo, nie poplatky, ktoré ho pozdvihnú, a ktoré môže u tých najslabších za vhodných podmienok garantovať práve štát rozumnou sociálnou politikou.
Špičkoví vyhľadávaní odborníci sú vzácni. Aby boli ochotní pracovať na Slovensku, potrebujú mať možnosť priblížiť sa odmene, ktorú zatiaľ môžu dostať iba v zahraničí. Treba preto povoliť aj možnosť žiadať poplatok za miesto/časenky na svojom dennom harmonograme a za starostlivosť samotnú nech potom už pokojne zaplatí poisťovňa. Toto je dôležité obzvlášť pri súčasných možnostiach a dokonca aktívnom verbovaní talentu do zahraničia. Trh veľmi rýchlo ukáže, či sú daní odborníci dostatočne dobrí a/alebo dostatočne žiadaní ako si pri nastavovaní poplatkov mysleli.
Rovnako poliklinika, ktorá zabezpečuje starostlivosť v žiadanej, ale drahej lokalite a priestoroch, by tiež mala mať možnosť žiadať poplatok za objednanie. Trh jej potom povie, či sa má presťahovať, zavrieť alebo či ju záujem klientov udrží nad vodou tam kde sa nachádza.
Nástojenie na „objednaní pacienta na vyšetrenie, vrátane objednania na konkrétny čas“ ako na bezplatnej súčasti zdravotnej starostlivosti akurát zabraňuje poctivému, ale časovo náročnému odberu anamnézy, vyšetreniu a prebratiu rôznych možností liečby. Nenadarmo sa hovorí, že každý dostane iba to, za čo má zaplatené.
Priama finančná účasť pacienta ozdraví aj vzťah medzi lekárom a pacientom. Lekár bude mať väčší rešpekt voči platiacemu zákazníkovi, zatiaľ čo platiaci zákazník bude viac motivovaný rozmýšľať, či tú zbytočnú magnetickú rezonanciu naozaj chce a tiež viac motivovaný chápať prečo je v tomto prípade zbytočná (v angličtine tzv. „health literacy“ alebo orientácia a sčítanosť ohľadom detailov vlastnej zdravotnej starostlivosti).
Ak je kvôli tomu treba zmeniť kopu zákonov alebo pozmeniť ústavu, tak radšej čím skôr do toho. Detaily však nechajme na šikovných právnikov. Toto sú totiž tie isté chyby, ktoré okrem hore uvedeného spôsobujú aj odchod najlepších jedincov v rôznych odvetviach: športovcov, vedcov a iných talentovaných ľudí do zahraničia. Málokto ostane hrať v domácich ligách alebo pracovať v domácich inštitútoch, keď im výplatu vygeneruje rozpočet – bez ohľadu na individuálny talent a schopnosti.
Na konci januára by sa mali preto všetci ambulantní lekári zamyslieť, či sa naozaj radšej neodzmluvniť (t.j. neobnoviť zmluvy s poisťovňami, najlepšie koordinovane) až do doby, kým sa zákony nezmenia pre všetkých. Pacienti si stále budú môcť dať poplatky preplatiť poisťovni a keď sa dostatočne rozčúlila, tak práve pod ich tlakom sa najrýchlejšie konečne zmení príslušná legislatíva. Je veľmi pravdepodobné, že rozumné poplatky povedú k lepšiemu zdravotníctvu, aj keď na úvod budú pocitovo nepríjemné.
