Na slovenských sociálnych sieťach, ale aj medzi lekármi, previdelne vídavame fámy o tom ako ľudí v USA “nechajú zomrieť na ulici ak nemajú poistku”.
Nikto z verklíkujúcich komentátorov však zjavne vôbec nezvážil aké nezmyselné takéto tvrdenie je, už len po stránke praktickej logiky v právnom štáte. Ako si títo ľudia predstavujú, že zistia u odpadnutého na ulici či má poistku alebo nie? A prečo by mu sanitkári mali len tak zobrať šancu zaplatiť to aj inak ako z poistky?
Záchranka vás normálne zavezie na najbližšiu pohotovosť ako v každej inej vyspelej krajine a na každú pohotovosť v USA platí zákon EMTALA, ktorý nepovoľuje neposkytnúť urgentnú zdravotnú starostlivosť.
Odtiaľ potom pacienta po ošetrení príjmu alebo neprijmú na oddelenie podľa zdravotného stavu zdravotníci, ktorí sa riadia podľa princípov zodpovednej zdravotnej starostlivosti lebo by utrpela ich povesť a možno aj licencia, a tým aj slušný zárobok.
Tam už začnú popri zdravotníkoch na prípade pracovať aj sociálny pracovníci, ktorí nepoisteného chudobného, starého alebo postihnutého pacienta poistia v národnom Medicaid alebo Medicare alebo nájdu podľa sociálneho statusu iné fondy, a ak sa nenájde pre nejakého chudobného pacienta (napríklad nelegálneho imigranta) nič, tak náklady nemocnica zhltne a to dokonca bez nahlasovania imigračným úradom. V najhoršom si to pacient zaplatí z vrecka, ako kreditku (to však málokto z tých, čo si to napriek určitému majetku nemôžu dovoliť – tí si totiž majetok tou poistkou radšej dobrovoľne ochránia).
Iba rigídne zmýšľanie z čias socializmu, aké aj na Slovensku doteraz bohužiaľ prežíva, môže vyprodukovať nápad, že bez štátom vynúteného poistenia je človek automaticky neschopný za niečo platiť, a preto ho asi “nechajú zomrieť na ulici”. Trh totiž funguje aj tak, že ak obchodník (nemocnica) pozná očakávané straty, tak si na ne zarobí dopredu inde. Nedá sa na to zarobiť iba vtedy, keď mu (jej) to nepremyslene zákonom zakáže štát, akože ľudomilne - pritom takmer vždy bez ohľadu na dlhodobý dopad.
Naopak, na Slovensku by som sa momentálne stále obával skôr toho, že naši ľudia zomierajú zbytočne aj v nemocnici omnoho častejšie ako inde vo vyspelých krajinách na svete. A nech aj kľudne čiastočne informovaní teoretici začnú rozprávať o dĺžke dožitia a iných problematických merítkach v súvislosti s USA, treba si uvedomiť, že aj tu Slovensko zlyháva porovnateľne omnoho viac – a to nielen kvôli osobnému názorovému individualizmu (čo je častým dôvodom tvrdohlavého sebapoškodenia u obyvateľov USA rovnako ako na Slovensku), ale bohužiaľ práve kvôli slabému zdravotníctvu. Ak sa niekto totiž rozhodne užiť si život po svojom a zomrieť so zhumpľovaným telom trochu (alebo aj o dosť) skôr – mala by to byť jeho/jej vec. Pokiaľ si však môže dovoliť vymeškať kopu práce a platiť si nadštandardné liečenia, tak ho veľmi pravdepodobne najnovšie liečebné metódy v USA dajú dokopy aj napriek rozsiahlejšiemu poškodeniu zdravia. Horšie je keď je zdravotníctvo tak chudobné – tak ako na Slovensku, že nadštandardné, ale ani mnohé štandardné moderné lieky a metódy nie sú dostupné, aj keď teda viac-menej “férovo” – pre nikoho.
A práve v tomto urobilo prvý naozaj skvelý krok Lekárske Odborové Združenie (LOZ), keď nátlakom na vládu vybojovalo dočasné zastabilizovanie pracovnej sily nemocničných lekárov, ktoré by zrejme podľa doterajšej histórie za “hanblivejšieho” tlaku neprešlo. Napriek tomu, úspech sa neodpúšťa, a LOZ je za to pod očakávaným harašením nielen od neprajníkov mimo vlastných radov, ale aj od kolegov. A to za rôzne, aj dosť marginálne a jednoducho riešiteľné veci.
Naopak, málokde som doteraz čítal opodstatnené obavy týkajúce sa historického vývoja odborových združení, ktoré často po úvodných heroických zlepšeniach systému začnú propagovať silové prvky ako blokovanie výpovedí neschopným, avšak seniorským zamestnancom-odborárom, alebo presadzovanie miezd nie podľa výkonu a dôležitosti postu, ale iba podľa odpracovaných rokov. Občas všetkými intervenciami dokopy odbory vedia až znemožniť ďalší rozvoj a inováciu výroby a pracovných procesov.
Tento problém však zatiaľ v slovenskom zdravotníctve nemáme, treba však byť preventívne pripravený. Vybojované rovnostárske platy “len podľa rokov” k tomu jednoznačne môžu viesť, avšak teraz – keď nemá v slovenskom zdravotníctve kto robiť, sú takéto zjednodušené kroky nutné.
Chcelo by to však aj viac hráčov v súkromnom zdravotníckom sektore, kvôli skutočnej a prospešnej konkurencii, ktorá prirodzenou súťažou zvykne tlačiť kvalitu hore a ceny dole.
