Auto nechávam zaparkované na malom parkovisku pre návštevníkov, beriem do ruky foťák a ponáhľam sa, aby som stihol prehliadku zámku so sprievodcom, ktorá by mala začať už o pár minút.
Na úvod niečo z histórie. Návršie nad riekou Slatina bolo osídlené už v ranom stredoveku, keď tu Slovania vybudovali hradisko. Neskôr do týchto končín zavítali križiacke vojská, ktoré prišli na pozvanie kráľa Bela IV. po spustošení krajiny Tatármi. Na mieste hradiska postavili kláštorný komplex s kaplnkou. Podľa legendy boli zhotoviteľmi kláštora templári, po nich ho mal vlastniť rád Johanitov. Do vlastníctva kráľa prešiel objekt za vlády Karola Róberta z Anjou, ktorý ho prestaval na hrad. V roku 1325 založil Karol Róbert prvý svetský rytiersky rád - Rád rytierov sv. Juraja, a Vígľašský hrad, nazývaný aj Liget, sa stal centrom schôdzok členov tohto rádu. Karolov syn Ľudovít I. Veľký nechal hrad rozšíriť o tri nové časti - krídla, a hrad tak dostal nový vzhľad. Ľudovít sa stal veľmajstrom Rádu sv. Juraja, a hrad je naďalej obľúbeným sídlom kráľa. Za vlády Žigmunda Luxemburského došlo k viacerým zmenám - z dôvodu blízkosti Veľkého Zvolenského lesa s dostatkom zveriny necháva Žigmund hrad prestavať na poľovnícky zámok a Vígľašské panstvo v roku 1406 venuje ako veno svojej druhej manželke Barbore Celjskej. Spoločne s ňou zakladá rytiersky Rád draka (ako keby predtým tých rádov na hrade už nebolo dosť...) a zámok sa opäť stáva centrom stretnutí členov rádu.
V 16. storočí bol zámok prebudovaný na protitureckú pevnosť, keď boli zosilnené hradby a pristavené obranné bašty a vstupná brána s padacím mostom. Vďaka týmto opatreniam sa Turkom nikdy nepodarilo hrad dobyť. Od konca 17. storočia hrad patril rodu Esterházyovcov, ktorý tu vládli až do roku 1870. Za ten čas hrad opäť prešiel premenou a zmenil sa na akýsi "hradný kaštieľ". K jeho modernizácii v romantickom štýle prišlo po roku 1870, keď hrad kúpil Mikuláš Kiš.
V 20. storočí zažil zámok rušné časy. Najprv sa v roku 1905 stal vlastníkom zámku arcivojvoda Fridrich Habsburský, po ňom v roku 1919 prešiel zámok do vlastníctva Československej republiky. Počas bojov na konci druhej svetovej vojny hrad vyhorel. Hovorí sa, že ho podpálili Nemci, ktorý si na zámku zriadili oporný bod (ale je možné, že začal horieť pri ťažkej delostreleckej paľbe - moja prababka mi ako dieťaťu rozprávala, že Rusi s Rumunmi Nemcov ostreľovali delostrelectvom a raketometmi "Kaťuša", či je na tom niečo pravdy, to už neviem 100% garantovať :) ). Po tejto skaze začal hrad chátrať. Ja sám si pamätám, že keď som tam ako dieťa párkrát bol, bola to len ruina.
Neskôr zámok začala pomaly a aspoň čiastočne obec reštaurovať, resp. konzervovať. V roku 2009 prešiel hrad opäť do súkromného vlastníctva a po ťažkej a finančne iste náročnej reštaurácii je dnes opäť pýchou a dominantou širokého okolia.
Po zbežnej prehliadke vstupnej brány a priľahlého opevnenia som na poslednú chvíľu stihol začiatok prehliadky, resp. prišiel som 5 minút po začiatku, takže z úvodu mi pár info uniklo...Samotná prehliadka stojí 3 eurá a pred návštevou zámku je dobré sa vopred informovať, či sa prehliadka bude konať, keďže sa uskutočňuje len v určitých dňoch a hodinách. S prehliadkou sme začali pri vchode do ubytovacej časti zámku, kde nám náš sprievodca povedal niečo z histórie. Nad recepčným pultom sa nachádza nástenná maľba (o ktorej som nezachytil info) a po obvode sú na stenách umiestené erby rodov, ktorým zámok patril.
Druhé nádvorie je tvorené tromi obytnými krídlami, ktoré vytvárajú priestor v tvare obdĺžnika. Možno si tu všimnúť vstup do gotickej kaplnky zo 16. storočia, či barokové arkády na prízemí, ktoré v 18. storočí nechal pristaviť rod Esterházyovcov. Zaujímavý je tiež prechod medzi gotickým a barokovým stavebným štýlom, ktorý je badateľný na jednom z obytných krídel.
Pokračovali sme prehliadkou gotickej kaplnky zo 16. storočia. Kaplnka by mala byť najstaršou časťou zámku. O jej vnútornom výzore sa však nezachovali takmer žiadne informácie, a tak bola vybudovaná v podstate nanovo podľa projektu pamiatkovej komisie. Interiér kaplnky pôsobí chladne a stroho. Na poschodí sa nachádza vitrážové okno zobrazujúce svätca.
Ďalej sme navštívili Veľkú a Malú rytiersku sieň. Veľká rytierska sieň ma spomedzi všetkých historických miestností, ktoré sú na zámku k videniu, nadchla asi najviac. Pôsobí naozaj autenticky a je vidieť, že si na jej rekonštrukcii dali záležať. Klenba, stĺpy, fasáda... Dojem mi však pokazili repliky dobových zbraní a zástav. Zbrane pôsobili plechovo, zástavy zas lacne a gýčovo.
V Malej rytierskej sále sa dá posedieť za okrúhlym dreveným stolom (skoro ako Artušovi rytieri), nábytok je však podľa mňa komplet novovyrobený, čo trošku degraduje atmosféru.
Pokračovali sme v prehliadke vnútorných priestorov, ktoré boli zrekonštruované naozaj veľmi pekne. Neboli prezdobené gýčovými "okrasami", bol im ponechaný ich pôvodný jednoduchý vzhľad, preto pôsobili (aspoň na mňa ako laika) dosť autenticky. Samozrejme, ak nerátame moderné vymoženosti ako zásuvky, elektrické svetlá a podobne .
Prehliadku sme ukončili na prvom nádvorí. Tu sa nachádza historická studňa, delo, výstrelom z ktorého sa vítajú významní hostia (pri mojej návšteve z neho nevystrelili, asi musím ešte popracovať na svojom spoločenskom postavení...), a tiež moderná kaviareň, nachádzajúca sa v priestoroch, ktoré v minulosti slúžili ako hospodárske budovy.
Popri kaviarni sa dá schodami dostať hore na hradby, odkiaľ je pekný výhľad na okolie zámku, ale aj na celé prvé nádvorie so vstupnou bránou
Keď si spomeniem na obdobie pred 10 rokmi, keď zo zámku bola len jedna zakonzervovaná ruina, a porovnám to so súčasným stavom...Reštaurátori odviedli naozaj kus dobrej práce. Vôľa v kombinácii s dostatkom financií na opravu dokázali malý slovenský zázrak. V susedných krajinách je pomerne bežné, že takéto historické pamiatky sa (s prispením súkromného sektora a tiež eurofondov) opravujú, a hoci nie vždy slúžia ako múzeum, predsa len sa ich krása a hodnota dochová pre ďalšie generácie. Preto verím, že prípad obnovy Vígľašského zámku nebude len výnimkou, ale bude to taká prvá lastovička, ktorá odštartuje viaceré projekty na záchranu slovenských hradov, zámkov, kaštieľov. Je to predsa odkaz na našu históriu a časť nášho slovenského kultúrneho dedičstva. Tak si ho chráňme.
