Trvalo to síce dlhšiu dobu, ale nakoniec sme si s priateľkou našli čas, samozrejme, aj peniaze a vyrazili na malú ochutnávku Pobaltia. Pol dňa sa trmácať po diaľnici cez Poľsko nebolo zrovna najpríjemnejšie, no očakávania a napätie pred novými zážitkami nám vlievali energiu do žíl. V noci sme síce zablúdili až k hraniciam Bieloruska, no krátko nadránom sme konečne dorazili na hraničný priechod Poľska s Litvou. O Litve ako krajine som mal dovtedy spomedzi pobaltských štátov najslabšie vedomosti, a priznám sa, aj mi bola najmenej sympatická. Ani sám neviem prečo. Možno kvôli ich vlajke, ktorej farby mi k sebe akosi nepasujú, alebo kvôli podvedomej spojitosti s katolíckym Poľskom, ku ktorému mám určité výhrady (a aj predsudky, žiaľ). Dnes môžem s určitosťou povedať, že všetky moje počiatočné antipatie k Litve sú zlikvidované.
Naším prvým cieľom bol ostrovný hrad Trakai, nachádzajúci sa uprostred rovnomenného mestečka, ktoré leží neďaleko hlavného mesta Vilnius. Návšteva tohto miesta teda bola pre nás výhodná, nakoľko sme zvyšok dňa mohli stráviť v litovskom hlavnom meste.
V súčasnosti je Trakai len malé okresné mestečko, no vždy tomu tak nebolo. Hlavne v stredoveku patrila mestu významná rola. Starý Trakai bol založený okolo roku 1323. Podľa legendy ho založilo knieža Gediminas, keď bol v blízkosti jazera na poľovačke, a na jednom z pahorkov v okolí sa rozhodol vybudovať hrad. V okolí hradu bolo postupne založené mesto, ktoré na prelome 14. a 15. storočia zažilo najväčší rozmach, keď si ho knieža Vytatutas zvolil za svoje hlavné sídlo. V tom čase sa tu už nachádzali dva hrady, ktoré boli vďaka svojej polohe uprostred bažinatého terénu a jazier ľahko brániteľné. Navyše blízke mesto prosperovalo, a tak bolo o ochranu a blahobyt litovského panovníka dostatočne postarané. O bezpečnosť kniežaťa v jeho sídle sa starali Karaimovia, turkickoojazyčné etnikum vyznávajúce judaizmus, ktoré nechal Vytautas pozvať z polostrovu Krym. O niekoľko rokov neskôr bol za hlavné mesto určený neďaleký Vilnius, no a po poľsko-litovskom zjednotení v roku 1569 mesto Trakai začalo strácať na význame. Od 17. storočia mesto patrilo na striedačku raz Poľsku, potom zas Rusku, resp. ZSSR, až sa nakoniec po osamostatnení Litvy stalo jej súčasťou a jedným z jej najväčších turistických lákadiel.
Do mesta sme dorazili ráno, a boli sme skoro jediní turisti, ktorých sem túžba po poznaní doviedla. Ale to nám vlastne vyhovovalo, tlačenice a ruch mne ani mojej priateľke pri cestovaní nie sú po chuti. Na krku s foťákmi sme sa vybrali z parkoviska najprv smerom k hlavnému lákadlu, k tehlovému Ostrovnému hradu. Dnes sa dá k nemu dostať cez dva mosty ponad jazero, kedysi to však bolo možné len priamo po vode.
Ostrovný hrad (Šalos pilis) bol vybudovaný spoločne s blízkym Polostrovným hradom (Pusiašalio pilis) v 14. storočí, v časoch, keď sa križiaci Rádu nemeckých rytierov spoločne s Livónskym rytierskym rádom snažili ovládnuť oblasť v okolí Baltského mora. Neskôr, v 15. storočí, knieža Vytatutas prebudoval hrad z pôvodne len obranného komplexu na obytné sídlo. Od 16. storočia začal hrad postupne upadať, najskôr v ňom bolo zriadené väzenie, a na konci 18. storočia bol dokonca zrútený, zachovali sa len časti veží a hradieb. Samozrejme, v 20. storočí ľuďom došlo, aký to nezmysel ich predkovia spáchali, a začala sa pomerne nákladná rekonštrukcia. V časoch, keď bol Trakai začlenený pod Poľsko, prebiehali práce pomerne rýchlo a bezproblémovo. Dokonca aj neskôr, keď bola Litva zaradená do ZSSR, sa v rekonštrukcii pokračovalo, aj keď s prestávkami (v 60-tych rokoch, keď sa mocní ZSSR rozhodli potlačiť tzv. "glorifikáciu feudálnej minulosti"). Počas rekonštrukcie neboli chýbajúce časti hradu dostavané z kameňa, teda z pôvodného materiálu, ale z tehál, a tak dostal hrad svoju typickú červenú farbu.
Po prejdení prvého mosta spájajúceho hrad s pevninou, sa návštevník ocitne na malom ostrovčeku s neveľkým kopčekom, na vrchu ktorého sme objavili asi trojmetrovú drevenú sochu. Podľa výzoru tváre sochy sme hneď prišli nato, že ide o zobrazenie kniežaťa Vytautasa (po slovensky známy aj ako Vitold). Dobre, priznávam, klamem - jeho meno sme našli vytesané na soche.
Už len jeden most a sme pri hrade. Narožné bašty pôsobia vskutku mohutne, rovnako tak vstupná brána. Na múroch je vďaka kontrastu kameň - tehla zreteľne vidieť, ktoré časti hradu boli zachované, a ktoré boli v 20. storočí dostavané. Pred bránou sa vraj kedysi nachádzali tzv. vlčie jamy, čiže jamy prekryté maskovaním, na dne ktorých čakalo na nepriateľa bolestivé prekvapenie - špicaté hroty. Prechádzame cez bránu a dostávame sa na prvé nádvorie. Po ľavej strane sa nachádzajú hospodárske priestory a kazematy. Je vidieť aj padací most, ktorým sa dá dostať na druhé nádvorie s palácom a tzv. donjonom, čiže dobre chránenou obytnou vežou, ktorá v čase nebezpečenstva a obliehania slúžila ako posledný útočiskový bod obrancov hradu a hradného pána. Pri pohľade na hradnú vežu som sa nemohol zbaviť pocitu, že mi je akási povedomá, ale nie a nie si spomenúť...(neskôr som si spomenul - skoro ako veža Topoľčianskeho hradu!).
Prehliadka hradu stála niečo okolo 5 eur pre dospelého, nič strašné. My sme sa však rozhodli, že čas strávime inak a poobzeráme sa po okolí hradu. Začali sme na pravej strane, po asi 50 krokoch sme sa ocitli pred stavbou podobnou viaduktu s padacím mostom, ktorý spájal prvé nádvorie s palácom a obytnou vežou. Domnievam sa, že popod padací most a oblúky kedysi tiekla voda, ale nemusí to byť pravda, veď mýliť sa je ľudské ;) Cez túto "vodnú priekopu" sme sa dostali na druhú stranu hradu a obišli si obytnú vežu s palácom z ľavej strany, odkiaľ sa nám naskytol pekný pohľad na celé jazero Galve.
Len prehliadkou a fotením exteriéru by vedel návštevník stráviť niekoľko hodín. Z rôznych výbežkov ostrova, na ktorom hrad stojí, sa naň núka zakaždým iný pohľad. Treba uznať, že hrad je zreštaurovaný naozaj dôkladne, udržiavajú ho (a rovnako tak okolie) v čistote a "v dobre kondícii", a tak nečudo, že ide o jedno z najväčších turistických lákadiel Litvy.
Už pri príprave na výlet sme sa dozvedeli, že v meste Trakai sa nenachádza len Ostrovný hrad, ktorý je hlavným turistickým lákadlom tohto mesta, ale neďaleko od neho stojí aj menší, čiastočne zachovalý tzv. Polostrovný hrad. To "neďaleko" nebolo nakoniec až tak blízko, ako sme si sprvoti mysleli. Od Ostrovného hradu sme museli prejsť celkom slušný kus cesty po brehu jazera, ale vyplatilo sa.
Polostrovný hrad leží asi pol kilometra od Ostrovného hradu, obklopený jazerami Galve a Luka. Ako už bolo vyššie napísané, vybudovaný bol v 14. storočí spolu s Ostrovným hradom na ochranu pred Rádom nemeckých rytierov. Hrad zažil dve veľké obliehania, prvé v rokoch 1382 - 1383, a neskôr v roku 1390. Obom odolal. Postupom času, ako strácalo význam mesto Trakai, začal aj tento hrad strácať na dôležitosti, a z pôvodne obranného komplexu bol od 15. storočia prestavovaný na obytnú rezidenciu litovských veľkokniežat. V roku 1440 tu došlo k vražde litovského veľkokniežaťa Žigmunda I. Keistutaitisa, ktorého kvôli politickým nezhodám nechala zavraždiť litovská šľachta. V 16. storočí slúžili budovy hradu krátko aj ako väzenie. Najväčšiu ranu dostal počas Poľsko-ruskej vojny v 17. storočí, keď bol takmer kompletne zničený, a z tejto katastrofy sa už nespamätal. Okolo roku 1770 bol hrad darovaný cirkevnému rádu dominikánov, ktorý v priestoroch hradu vybudovali kláštorné budovy a kostol.
Kedysi mal Polostrovný hrad sedem bášt, tri hlavné a najväčšie z nich chránili prístupovú cestu od juhu. Dnes, ak som správne napočítal, sa zachovali len štyri bašty, zvyšky hradieb a ruiny budov na nádvorí.
Neďaleko Polostrovného hradu sa nachádzajú typické karaimské domčeky - jednoposchodové, drevené, s tromi oknami (tradícia hovorí, že "jedno pre Boha, jedno pre majiteľa domu a jedno pre veľkoknieža Vytautasa"). Hneď vedľa hradu Vás možno prekvapí netradičná stavba štvorcová stavba, ktorá Vám (rovnako ako nám) bude pripomínať chrám, ale nebudete vedieť zaradiť, ktorej cirkvi patrí. Ide o karaimskú synagógu (ako bolo na začiatku článku spomenuté, Karaimovia vyznávajú judaizmus, ich synagóga sa nazýva kenesa). Na podrobnejšiu prehliadku sme však nemali už vôbec čas, chceli sme si pred odchodom kúpiť ešte nejaký drobný suvenír, a tak sme sa ponáhľali naspäť k parkovisku. Malých kaviarní a reštaurácii v prijateľnej cene je na okolí dostatok, takže kto bude mať hlad, nemusí mať obavy. Rovnako tak aj obchodíkov so suvenírmi sme našli hneď niekoľko a našťastie ceny neboli premrštené, tak ako to zvykne bývať pri turistických atrakciách.
Teraz by mal prísť nejaký záver. Tak len v skratke - Ostrovný hrad je dominanta, je nádherný, skvele zrekonštruovaný, dokonalý príklad z histórie Litvy. Okolie jazier je čisté, upravené (nechcem byť antislovenský, ale myslím, že u nás by to až tak čisté nebolo...). Na začiatok veľmi chutná prvá ochutnávka Litvy.
