Kráčam po zasneženom chodníku, pod nohami mi čľapká sneh, je odmäk. Prechádzam popri pamätníku padlým počas SNP, nachádzajúcemu sa v centre obce Zvolenská Slatina. Pamätník tvorí štvorcová betónová platňa o rozmere strany cca 7 metrov, teda aspoň podľa môjho odhadu, ktorá je obložená bielym kameňom. Na platni sa v akomsi polkruhovom poradí nachádzajú tabuľky s menami padlých. Pamätníku dominuje bronzová socha ženy pozerajúcej do diaľav.

Snažím sa o čo najlepší záber, čo neunikne pozornosti staršej pani, ktorá sa zastaví a pýta sa, prečo si to fotím, či som novinár. S úsmevom jej odpovedám, že mám od novinára veru ďaleko, a že fotím len preto, že sa zaujímam o málo známe pamiatky, hlavne z čias SNP. Pani ma upozorní, že pamätník nestojí len pre obete druhej svetovej vojny, ale aj pre padlých v prvej svetovej vojne. Na otázku, kedy bol pamätník zhotovený a či sú na pamätníku uvedené mená z oboch vojen, alebo len z druhej svetovej, mi žiaľ nevie odpovedať. Jediným známym tak pre mňa zostava fakt, že autorom sochy Trúchliaca matka je sochár Ján Kulich.

Po chvíľke úcty k padlým sa pohýnam ďalej, prechádzam popri železničnej stanici a cez most. Za mostom pokračujem asi ešte 50 metrov a zastanem pri kamennom múriku, ktorý vyzerá ako vstupná brána. Som na mieste, na historickom židovskom cintoríne.

Nedávno som o tomto zabudnutom mieste čítal v regionálnom časopise, a tak som sa ho rozhodol navštíviť. Opatrne kráčam k bráne, vidím stopy topánok, pravdepodobne dámske. „Asi si bol niekto uctiť pamiatku“ – pomyslím si. Vstúpil som cez priestor „brány“ do cintorína a naskytol sa mi smutný pohľad – pomníky pováľané, ani náznak po návšteve príbuzných...V strede cintorína sa nachádza rad stromov, akoby zoradených do uličky. Možno by sa zdalo, že aspoň niečo v poriadku, no tieto stromky tu ani nemali byť, boli vraj vysadené náhodou v čase, keď sa už cintorín dávno nepoužíval.

Prechádzam pomedzi náhrobné kamene. Môj odhad, že tu bol niekto z pozostalých, sa nepotvrdil – stopy dámskych topánok sú napokon asi stopy nejakého dieťaťa, čo si len skrátilo cestu skokom cez plot a krížom cez cintorín. Snažím sa prečítať nejaké slová na pomníkoch, ktoré stoja alebo nie sú pod snehom. Vedľa seba nachádzam náhrobné kamene s nápismi v hebrejčine, maďarčine, nemčine. V slovenčine ani jeden, čo ma však vôbec neprekvapuje, keďže väčšina pomníkov pochádza buď z 19. storočia, tie mladšie zo začiatku 20. storočia. Na cintoríne tak nie je pochovaná žiadna obeť holokaustu, ako by si mohol niekto myslieť. Z nápisov na náhrobných kameňoch sa dozvedáme len veľmi strohé informácie - meno, rok narodenia a rok úmrtia.

Z celého tohto miesta vyžaruje pochmúrna a smutná atmosféra, atmosféra zabudnutia na ľudí, ktorí v tejto dedine a okolí žili. Žiaľ, dnes už asi niet ľudí, ktorí by sa o cintorín postarali, prípadne podali informácie o ľuďoch, odpočívajúcich na tomto mieste.

Pomaly odchádzam z cintorína...fakt škoda, že sa pri vstupe nenachádza aspoň malá tabuľka so stručnými informáciami. Takto sa môže stať, že človek prejde okolo bez povšimnutia a cintorín pomaly upadne do zabudnutia. Už teraz je k tomu blízko...