Vždy som sa vedel relatívne rýchlo pozbierať z podnikateľského dna, relatívne rýchlo zmobilizovať všetky ostávajúce sily a investovať ich do niečoho iného s maximálnym možným nasadením a úplne od začiatku. Urobil som to už niekoľkokrát, najskôr po tom, čo som po 3 rokoch aktívnej a tvrdej práce prišiel o relatívne veľký vlastný poistný kmeň v poisťovni. Životný štandard klesol, nabral som spotrebné úvery, zobral si spätný leasing na auto, aby som mohol investovať čas a energiu do vybudovania niečoho nového. Následne som vybudoval silnú obchodnú skupinu postavenú na báze sieťového marketingu v prospech spoločnosti, ktorá o dva roky neskôr, v čase kedy som si splatil záväzky z predošlého podnikania, skrachovala. Situácia sa zopakovala. 2 spotrebné úvery, spätný leasing, prečerpaná kreditka. Následne sa mi spolu s otcom po 2 rokoch podarilo od podlahy opäť vybudovať relatívne stabilnú maklérsku spoločnosť s výbornými vyhliadkami do budúcnosti.
Nikdy som nemal problém pustiť sa v rámci podnikania do niečoho nového, využiť všetok svoju kreativitu preto, aby to fungovalo. Čo je však paradox, vždy mi robilo problém vyrovnať sa so stratou človeka - ženy, jednej a tej istej ženy, ktorú koľkokrát som získal, toľkokrát som ju stratil. Pred nedávnom som definitívne stratil ženu, s ktorou som prešiel sedemročnú odyseu. Za tých 7 rokov sme sa niekoľkokrát rozišli a niekoľkokrát znova dali opäť dokopy. Dokopy vždy z mojej iniciatívy. Jej chyby som toleroval, tie kritické som nikdy nevyčítal a svoje som sa snažil vymedziť a odstrániť. Vždy som si myslel na konci jednej etapy, že sa môžem zmeniť a byť v očiach druhého človeka lepším partnerom ako som bol predtým. Bol som o tom presvedčený, že to dokážem, pretože vždy som si snažil vsugerovať, že zmeniť sa v očiach človeka, na ktorom Vám naozaj moc záleží, nemôže byť až také komplikované ako so záporným zostatkom na účte vybudovať fungujúcu firmu.
Ak som si niečo po tých siedmych rokoch uvedomil, je to, že v pravej podstate som sa vo vnútri za tých 7 rokov po citovej a emočnej stránke vôbec nezmenil, a to i napriek planým sľubom a záväzkom voči sebe, že dokážem byť menej citovo a emočne náročný. Zmenilo sa kopec iných vecí, ak napr. vnímanie spoločnosti, hmotné ciele, motivácia, priority, ale nikdy sa nezmenila ta pravá podstata toho kto som a čo od života požadujem nie po hmotnej, ale emočnej stránke. Uvedomil som si, že nemá zmysel sa vnútorne trýzniť za veci, s ktorými sa proste nedá nič robiť. Čo sa už raz pokazilo medzi dvoma ľuďmi, sa nedá napraviť ani vierou, ani časom. Trvalo mi to strašne dlho pochopiť túto triviálnu záležitosť. A vlastne, ani nie tak pochopiť, ako precítiť, pretože city nemajú s logikou nič spoločné. Veriť a opäť dúfať v zázrak je presne ako čakanie, že sa niekomu bez dávky úsilia a kreativity splní jeho najtajnejší hmotný sen.
Pre niekoho je citové oslobodenie sa od niekoho možno banálna vec nehodná ani za zmienku, no pre mňa je to životná udalosť, práve tak ako pre niekoho vysnívané auto, dom, úspech a preto o nej píšem blog. Obdivujem každého, kto sa dokáže bezproblémovo vyrovnať z konca naozaj citovo hlbokého a farebného vzťahu. Som šťastný, pretože sa opäť cítim tak slobodný a pripravený ísť ďalej aj po citovej stránke. Nemám pocit ani prehry ani víťazstva, asi preto, že bol najvyšší čas prestať s veternými mlynmi bojovať.
