Lietadlo dnes dosadá akosi hladšie a pristátie ma takmer nevytrháva z krátkeho spánku. Neviem či ste si to niekedy všimli, ale po dosadnutí sa zvykne v lietadle zdvihnúť akási malá eufória, ľudia akoby ožijú, a tí, ktorí majú strach z lietania si vydýchnu, že sú už konečne v cieli. Dnes je však tomu inak. V lietadle zostáva ticho, počuť iba hukot motorov a vo vzduchu visí nervozita. Pri pohľade z okna sa mi naskytuje výhľad na neveľký areál letiska, pričom si okamžite získava moju pozornosť nezvyčajne veľké množstvo vojenskej techniky. Zopár vládnych vojenských vrtuľníkov a lietadiel nepôsobí až tak rušivo, ale pri pohľade na obrnený vojenský transportér a vojakov so samopalmi začína byť každému jasné, že je niečo inak, niečo nie je v poriadku. Pristáli sme v meste Nukus, hlavnom meste autonómnej oblasti Karakalpacka.
Karakalpacká republika
Že ste o takejto republike nikdy nepočuli? Čo taký Karakalpakstán, stále nič? Ani sa vám nečudujem, pretože som jedným z vás. Človek sa učí celý život a pri spoznávaní Uzbekistanu som sa dozvedel veľa nových vecí. Karakalpacká republika je pomerne rozsiahla autonómna oblasť, akýsi štát v štáte, ktorý je súčasťou Uzbekistanu, respektíve tvorí jeho západnú časť. Ľudia toto územie poznali už v 4. tisícročí pred n. l. a na prelome 18. a 19. storočia bolo trvalo osídlené Karakalpakmi, (v preklade čiernymi klobúkmi), nomádskymi pastiermi a rybármi. Nerád by som vás zaťažoval celou históriou Karakalpacka, a tak sa presunieme k tomu najpodstatnejšiemu, do roku 1990. Vtedy bola vyhlásená suverenita republiky Karakalpakstán. Miestni obyvatelia berú svoju suverenitu veľmi vážne a preto keď uzbecký prezident Šavkat Mirzijojev navrhol začiatkom tohto júla ústavné zmeny, ktoré by Karakalpacko pripravili o právo na sebaurčenie, neváhali vyjsť do ulíc, protestovať a obsadiť vládne budovy. Protest rýchlo nabral veľkých rozmerov a tak sa uzbecká vláda rozhodla povolať armádu, čo vyústilo do krvavého konfliktu. Výsledok? 18 mŕtvych a 243 zranených. Protest bol silou potlačený, ale napätá situácia pretrvala až kým sa uzbecký prezident nerozhodol svoj pôvodný návrh stiahnuť.
Prečo je ale Karakalpacká oblasť pre turistov taká lákavá, a prečo by mal niekto cestovať do jej hlavného mesta Nukus? Odpoveď je jednoduchá, jazero Aral a výborný východzí bod na spoznanie celého Uzbekistanu, od jeho západných hraníc až na východ ku Kirgizsku.
S priateľmi vystupujem z lietadla a snažím sa spraviť fotku dvoch vojenských helikoptér, čo je aj taký malý test toho ako budú miestne silové zložky reagovať, keď si budeme niečo v meste fotiť. Ihneď sa ozve krik a vojak mi prekrížením rúk dáva najavo aby som prestal fotiť, a následne ukazuje, aby som ihneď opustil nástupnú plošinu do lietadla. „V poriadku, tak aspoň vieme na čom sme“, zašomrem si. Profesor nás všetkých pri preberaní batožiny dôsledne upozorňuje aby sme vojakov a vojenskú techniku radšej nefotili. Všade je síce kľud, ale napätá atmosféra, ktorú dotvárajú vysoké teploty, by sa dala krájať. Vážnosť situácie si však uvedomujem až po opustení letiskovej haly. Vonkajší priestor strážia príslušníci špeciálnych jednotiek, tváre majú dôsledne ukryté pod kuklami a na hrudi krytej nepriestrelnou vestou pripnuté dva granáty. Jeden modrej a druhý červenej farby. V Uzbekistane či Kirgizsku je bežné, že keď opustíte letiskovú halu alebo vlakovú stanicu, tak sa na vás vrhne dav taxikárov a ponúknu vám svoje služby. Priam sa pritom prekrikujú a predbiehajú, len aby si ukoristili klienta. Tu je to iné, všetci sú akýsi uzemnení a my poľahky prechádzame k pristavenému autobusu, ktorý nás má odviezť na hotel. Kontrolujem mobil, ale sieť je vypnutá. Vláda z bezpečnostných dôvodov odpojila celú oblasť od internetu a vyhlásila zákaz vychádzania platiaci od deviatej hodiny večernej do siedmej hodiny rannej. V tomto čase sa v uliciach mesta pohybujú iba policajné hliadky.
Autobus nás pomaly zváža na hotel a sám sebe kladiem otázku či sme v bezpečí. Ulice sú kľudné, prázdne, nič nenasvedčuje tomu, že by nám hrozilo priame nebezpečie, ale stále sa neviem zbaviť toho zvláštneho pocitu. Už viem čo mi tu chýba. Miestni obyvatelia sa neusmievajú, necítiť tu radosť či šťastie, ale tomu sa nemožno diviť. Jediný, kto na nás hodí úsmev je náš recepčný a aj ten je prisťahovalec. Pri pohľade z okna z hotelovej izby zahliadnem tri deti ako sa hrajú na prázdnej ulici. Aj napriek tomu čo sa tu odohralo sa naháňajú a hrajú so psom, život musí pokračovať ďalej.
Zajtra ráno očakávame konvoj ôsmich terénnych džípov, ktoré nás na dva dni odvezú k Aralskému jazeru, preto si musíme nakúpiť zásoby a ideálne sa ešte dnes večer najesť. Obchod sa nachádza oproti cez cestu a tak nákup zvládame veľmi rýchlo, ale na našom hoteli nevaria. Vyberáme sa do ulíc a hľadáme nejakú reštauráciu, no buď sú zatvorené, alebo nachádzame aj také, do ktorých nás nepustia. Po ceste stretávame dvoch miestnych mužov, ktorí sa ani nesnažia zakryť pištole uložené v puzdrách na opasku. Je to ich mesto, ich krajina, čo aj pár dní dozadu dokázali celému svetu.
Nakoniec sa nám podarí zapadnúť do nenápadného podniku ukrytého v jednej z uličiek. Majiteľ si chce privyrobiť, neváha a využíva príležitosť. Okná sú dôkladne ukryté za hrubými záclonami aby dnu nemohol preniknúť pohľad zvedavcov. Stoly sú neprestreté a priestoru je málo, ale to nám vôbec neprekáža. Dobrých ľudí sa predsa všade veľa zmestí. Času nie je nazvyš a tak objednávame čo je k dispozícií. Prieberčiví nie sme a na stole pristáva šašlík, manti či lagman. Ujde sa nám napokon aj par čapovaných pív a vodka, no 21 hodina sa rýchlo blíži. Platíme a presúvame sa späť na hotel. Večer ešte diskutujeme o Aralskom jazere a celkovo o situácií v Uzbekistane, keď si k vedľajšiemu stolu zasadne 12 mužov. Každý z nich má zbraň, ale nijako zvlášť nás to nevyrušuje. Držia sa svojho a my tiež. Občas sa nám stretnú pohľady, ale k zoznamovaniu neprichádza. Chlapi vyzerajú akoby viedli vážnu diskusiu, párkrát si medzi sebou pripijú vodkou a nakoniec odchádzajú. Onedlho sa poberieme spať aj my, zajtra nás čaká dlhý deň.
Raňajky ráno miznú zo stolov rýchlosťou svetla a na ulici sa už ozýva hukot motorov. Vyberáme si jeden z džípov a už štandardne tvorím posádku so svojimi vernými kamarátmi. Takmer dvojmetrový Miloš si sadá dopredu k šoférovi a ja sa potlačím vzadu s Tomášom a Andrejom. Kolóna onedlho vyráža pričom prekonávame viacero vojenských kontrolných stanovíšť. Hlavné ťahy sú blokované betónovými zátarasami a vojenskými obrnenými transportérmi. Vojaci starostlivo kontrolujú každé auto, ale záležať si dávajú najmä na tie, ktoré vstupujú do mesta. Nás len preveria pohľadom a keďže máme každé auto v kolóne riadne označené logom miestnej turistickej spoločnosti, tak prechádzame bez väčšieho zdržania.
Je to tu, konečne vyrážame mimo mesto, do oblasti kde bude kľud a živú dušu stretneme iba veľmi vzácne. Aralské jazero nás už očakáva a my sa k nemu netrpezlivo blížime.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
