Budíme sa do chladného rána v bohom zabudnutej osade Betta, ležiacej uprostred ničoho na okraji púšte Namib. Slnko sa ešte len pomaly chystá na obzor a my sme už pobalení a pripravení vyraziť. Potrebujeme však pohonné hmoty a tak musíme počkať na domácich, kým nám umožnia natankovať zo starej čerpacej stanice. Miestne dievčatko, asi v predškolskom veku, sa hraje s plyšovou hračkou neďaleko malej budovy, pričom zrazu zakričí na svoju mamu. Tá sa za ňou rýchlo rozbehne aj s metlou v ruke a poriskom zabije veľkého čierneho škorpióna, ktorý sa schovával v dutine pri mieste, kde sa jej dcéra hrala. Spozorniem, ale keď vidím úsmev na tvári matky, tak je mi zrejmé, že to nebude pre miestnych nič výnimočné. Predsa len je to tu iný svet ako poznáme u nás doma.
Presúvame sa okolo miestnych fariem, ktoré majú obrovské rozlohy a sú lemované nekonečnými plotmi. Do veľkej miery sú ale prázdne, sem tam sa mihne nejaký dobytok alebo aj divoká zver. Je ťažké si predstaviť, že by tu vôbec niekto dokázal profitovať na chove dobytka. Krajina je v tomto ročnom období mimoriadne suchá a ja sa neubránim dojmu, že aj keď tu niekto vlastní tak rozsiahle pozemky, tak vlastne nevlastní nič. Neúrodná zem, pustatina, ktorú ešte v koloniálnych časoch zabrali bieli osadníci. Po niekoľko hodinovom presune prechádzame okolo mesta Keetmanshoop a zastavujeme pri miestnej národnej kultúrnej pamiatke, ktorou je Quiver Tree Forrest.
Quiver Tree (Aloidendron dichotomum) je národný strom Namíbie pričom v tomto chránenom parku sa ich nachádza viac ako 250. Názov Quiver Tree dostal po pôvodných obyvateľoch tohto územia krovákoch, ktorí z neho vyrábali puzdra (anglicky quivers) na svoje jedovaté šípy. Tieto stromy sa dokážu dožiť až 250 rokov, ale kvitnúť začínajú až po približne 20-tich rokoch. Asi najzaujímavejšou časťou parku sú obrovské hniezda družníka vrabcovitého (Philetairus socius), ktorý sa vyskytuje iba v oblasti južnej Afriky a žije v skupinách. Tieto skupiny môžu mať až 100 párov spolunažívajúcich v jednom hniezde, pričom každý z nich prispieva opravami a úpravami hniezda. Navyše platí, čím viac očí, tým je celá kolónia viac v bezpečí. Ďalším zaujímavým tvorom, ktorého tu môžete stretnúť je daman kapský (Procavia capensis), ktorý si pri našej návšteve cupotal zo skaly na skalu. Pre lepšiu predstavu je to akási kombinácia prerasteného škrečka a potkana. Aspoň mne tak pripadal.
Približne o päť kilometrov ďalej sa nachádza hlavný cieľ dnešnej cesty. Je ním územie, ktoré sa nazýva Giant’s playground (ihrisko obrov). Ide o geologický fenomén, ktorého následkom vznikli pozoruhodné skalné útvary, niekedy až nezmyselných tvarov. Pri prechádzke tu mám skutočne pocit, že príroda sama o sebe ani nemohla dokázať vytvoriť takéto rôznorodé skalné útvary a najmä ich umiestnenie je niekedy až úsmevné. Všetci sme sa ako malé deti hrávali s drevenými kockami, ktoré sme na seba skladali všemožnými spôsobmi a skúšali či nespadnú. Presne tak to na tomto mieste vyzerá, len tie rozmery sú mnohonásobne väčšie. Človek má pocit akoby prišla vyššia sila a naukladala skaly na seba a z toho aj vzniklo pomenovanie tohto miesta. Ako je ale možné, že príroda dokázala bez ľudského zásahu vytvoriť niečo také? Odpoveď sa ukrýva hlboko v minulosti. Vek týchto skalných útvarov sa odhaduje na 160 až 180 miliónov rokov a vznikli dlhodobým pôsobením prírodných živlov. Počiatok môžeme hľadať pri postupnom delení super-kontinentu Pangea na Lauráziu a Gondwanu. V zemskej kôre sa vytvorili trhliny, cez ktoré začala prúdiť stlačená magma, ktorá sa tesne pred prienikom na povrch schladila a zmiešala s inými horninami. Milióny rokov pôsobenia vetra a vody mali za následok odlupovanie mäkších častí z povrchu až zostalo iba silné doleritové jadro vytvarované do rôznych foriem. Celkom bizarné miesto. Ešte pár fotiek a pokračujeme ďalej na juh späť cez mestečko Keetmanshoop až do Nature Park Gondwana kde prenocujeme.
Ráno vybiehame na blízku skalu, aby sme si vychutnali východ slnka a pokračujeme na ďalšie zaujímavé miesto. Dodnes si pamätám rozhovor s jedným mladým Američanom, s ktorým sme sa potápali pri ostrove Catalina v Dominikánskej republike. Pýtal som sa ho, ktoré miesto na svete sa mu zatiaľ najviac páčilo a on jednoznačne odpovedal, že Grand Canyon. Grand Canyon som zatiaľ nemal šťastie navštíviť, ale dnes sa nám naskytá možnosť prehliadnuť si najväčší kaňon v Afrike a tým je Fish River Canyon. S dĺžkou 160 km, šírkou 27km a hĺbkou až 550 metrov sa radí medzi najväčšie a najzaujímavejšie africké atrakcie. Svojím vzhľadom pripomínajúcim plaziaceho sa hada ma iba utvrdzuje, že fantázia prírody nemá hraníc. Presúvame sa pri okraji a ja som svojím strachom z výšok ʺobdivujemʺ jeho hĺbku pričom začínam uvažovať či mám viac strach z výšok alebo hĺbok. Každopádne je to impozantný pohľad, ktorý sa mi navždy vryje do pamäti. Prichádzame až k reťazi, miestu na ktorom sa začínajú 5-dňové túry vzostupom do kaňonu. Na tento 85-kilometrový výlet ale človek potrebuje špeciálne povolenia a je limitovaný pre určitý počet ľudí. My si však takúto 5-dňovú zastávku dovoliť nemôžeme a postupne nastupujeme späť do nášho kamiónu. Dnes musíme prekročiť hranice s Juhoafrickou republikou a tak si to nezadržateľne namierime ku korytu rieky Orange. Krajina okolo nás sa pomaly začína meniť a vďaka vlahe z rieky prechádza do jemne zelenej farby. V okolí sa nachádzajú viničné polia a ďalšie poľnohospodárske objekty, vrátane menšieho slamu. Rieka sa v druhej polovici 19. storočia preslávila nálezom takmer 84 karátového diamantu pomenovaného Star of South Africa(Hviezda Južnej Afriky), ktorý odštartoval diamantovú horúčku v tejto oblasti. Diamanty sa tu ťažia aj dnes, ale už iba v obmedzenej forme.
Pre zaujímavosť
,,V roku 2008 objavili na juhu Namíbie pri ťažbe diamantonosných pieskov pri ústi rieky Orange vrak portugalského korábu Bom Jesus, ktorý sa stratil na plavbe do Indie v roku 1533. Vo zvyškoch vraku sa našiel bohatý náklad – výzbroj, mince, rôzny tovar a najmä 20 ton medi v podobe ingotov. Rozbory ukázali, že meď pochádzala z oblasti Španej doliny pri Banskej Bystrici, odkiaľ ju thurzovsko-fuggerovská spoločnosť vyvážala do celej Európy, ba i sveta...ʺ
Citácia z knihy: Geografia Afriky (Daniel Gurňák, Ladislav Tolmáči a spol. 2021, ISBN 978-80-22-5126-3)
Ihneď po prechode hranicami začíname pociťovať akoby sme prišli do iného sveta. Krajina sa javí omnoho bohatšia, vyspelejšia a zelenšia. Nie nadarmo má Juhoafrická republika jeden z najvyšších HDP v rámci Afriky, ale za akú cenu. Škvrny z minulosti sa len tak ľahko zmyť nedajú.
