Večer sme dorazili do prístavného mesta Swakopmund, ktoré bolo založené nemeckými kolonizátormi v roku 1892 a rýchlo získalo titul hlavného prístavu Nemeckej Juhozápadnej Afriky. V tejto oblasti je kvôli náročným prírodným podmienkam veľmi ťažké nájsť vhodné miesto na kotvenie. Nemci museli improvizovať, lebo najlepšie prístavisko pred nimi obsadili Briti a založili mesto Walvis Bay. Aj keď Swakopmund neposkytoval žiadnu prírodnú ochranu pre kotviace lode, vďaka zdroju pitnej vody a dobrému prístupu do vnútrozemia sa mesto rýchlo vypracovalo na najvýznamnejší prístav v šírom okolí.
Oproti predošlým dňom, keď sme sa neustále pohybovali územím s vysokými teplotami je Swakopmund príjemným osviežením. Atlantik sem prináša studený, vlhký vietor, ktorý sa človeku rýchlo dostane pod kožu. Obliekam si mikinu, aby som neprechladol a Laco prichádza s ďalším skvelým nápadom. Oceán je tu o pár stupňov teplejší ako vzduch a tak sa celá skupina vrháme do vĺn trochu „zohriať“ . Taktika je jasná, prichystať si suché oblečenie na pláži, rýchlo kopnúť panáka na zahriatie a šprint do vody. Po tomto parádnom osviežení sa poberáme do miestneho pubu na večeru. Výzdoba v podniku je dotvorená vlajkami rôznych štátov a na moje prekvapenie medzi nimi nachádzam aj tú našu slovenskú. Človek si v takých momentoch uvedomí ako je ďaleko od domova.
Ráno opúšťame Swakopmund a vyrážame smerom na sever cez Cape Cross, kde sa nachádza najväčšia prírodná rezervácia uškatcov v Afrike. Po prehliadke parku a zoznámení s uškatcami pokračujeme ďalej, lemujúc Atlantik po našej lavici až nakoniec prichádzame na samotné Pobrežie kostier, kde nás víta stroskotaná loď Zeila. Tá sa stala v roku 2008 aj napriek moderným prístrojom obeťou počasia.
Pobrežie kostier bolo kedysi súčasťou národného parku Etosha, ktorého rozmery sa kvôli prideľovaniu území a relokácií miestnych kmeňov postupne zmenšovali. V roku 1971 sa tak vytvorila separátna rezervácia, ktorá sa delí na severnú a južnú časť. Južná časť Pobrežia kostier, ktorá začína od rieky Ugab a konči v zátoke Torra, je z veľkej časti voľne dostupná pričom do severnej časti sa bez sprievodcu a špeciálnych povolení nedostanete.
V predošlom blogu som sa venoval kmeňu Sanov, ktorých na Slovensku často označujeme ako Krovákov. Ide o kmeň, ktorý sa počas evolúcie dokázal prispôsobiť aj tým najdrsnejším podmienkam na Zemi. Aj napriek tomu, že dokážu prežiť na veľmi nehostinných miestach, táto časť Afriky u nich vždy vzbudzovala rešpekt. Nazvali ju ,,Zem, ktorú boh stvoril v zlosti“. Takmer nič tu nerastie, takmer nič tu nežije. Stovky lodí tu stroskotali za posledné stáročia a to najmä kvôli extrémnym prírodným podmienkam. Oceán je tu búrlivý, studený Benguelský prúd, ktorý sa tiahne od Mysu Nádeje, zabraňuje vlhkému oceánskemu vzduchu, aby sa dostal na pevninu. Často sa tu tvoria hmly, ktoré v kombinácií so silným vetrom vytvárajú tie najnáročnejšie podmienky pre plavbu.
Námorníci, ktorí tu stroskotali sa vďaka silným vlnám a prúdom nedokázali vrátiť späť na more, ale pokiaľ vykročili opačným smerom do vnútrozemia, tak ich čakala istá smrť. Celé pobrežie lemujú piesočné duny, ktoré tvoria neprekonateľnú prekážku. Pitnú vodu je tu takmer nemožné nájsť, nie sú tu žiadne využiteľné rastliny, miesto na úkryt pred slnkom alebo zdroj potravy. Občas sem môže zablúdiť springbok alebo iné zviera z vnútrozemia, ale dozaista tu nájde iba smrť. Jediná nádej pre stroskotancov bola, keď sa vydali na juh smerom ku Swakopmundu, kde sa nachádzal zdroj pitnej vody. To však bolo možné až v období po založení mesta koncom 19 storočia. Dávno predtým tu troskotali lode, ktoré sa vyplavili na dlhú cestu za obchodom a bohatstvom do Indie vedúcou okolo Mysu Nádeje. Neskôr po prekopaní Suezského prieplavu sa počet plaviacich lodí znížil a obmedzil najmä na obchodné a zásobovacie lode smerujúce do Kapského mesta, prípadne rybárske lode.
Jeden z mnohých príbehov, ktorý dokonale vystihuje nebezpečnosť tohto územia sa odohral v roku 1942. Loď Dunedin Star, ktorá vyplávala z Liverpoolu a viezla zásoby munície pre spojencov uviazla na plytčine. Na pomoc jej bol vyslaný ťažný remorkér a bombardér. Remorkér mal za úlohu zachrániť posádku a pokiaľ možno aj náklad, ale tak isto stroskotal. Bombardér mal zhodiť na zem zásoby pre stroskotancov, ale potom čo ich zhodil narazil o morskú hladinu. Pozostatky všetkých troch strojov je stále možné nájsť na pobreží tak ako ďalších 1000 rôznych vrakov, ktoré tu dostihol osud.
Paradoxom je, že keby ste stroskotali približne o 650 kilometrov južnejšie, tak sa z vás mohli stať neskutočne bohatí ľudia. Nachádza sa tam oblasť Sperrgebiet, ktorá je bohatým náleziskom diamantov. Dnes sa ťažia najmä z morského dna a celé územie je prísne strážené, ale pred 200 rokmi ste ich vedeli nájsť aj na pláži.
Prechádzame sa po nekonečne dlhom pobreží, ktoré sa tiahne stovky kilometrov, začínajúc pri hraniciach s Angolou a končiac pri Swakopmunde. Obdivujeme vrak lode Zeila o ktorú sa rozbíjajú vlny pričom nachádzame na zemi ľudskú kostru. V skutočnosti ide iba o pokus domácich o vtipnú imitáciu názvu tohto miesta a menšia turistická atrakcia. Názov Pobrežie kostier nemá s ľudskými kostrami nič spoločné. Odkazuje však na nespočetné množstvo vrakov lodí a taktiež na veľké množstvo veľrybých kostí, ktoré je možné na pobreží nájsť. Taktiež dáva príznačný odkaz na nehostinnosť tohto územia Afriky.Nastupujeme späť do autobusu a smerujeme do Walvis Bay, kde žije veľká populácia plameniakov a kde vystúpime na krásnu DUNU č. 7. To je však už príbeh na ďalší blog.
