Skoro ráno vstávame v príjemnom mestečku Tsumeb, ktoré sa nachádza na križovatke ciest v severnej časti Namíbie. Rýchlo sa balíme a utekáme na raňajky, pretože vyraziť chceme čo najskôr a národný park Etosha je vzdialený približne hodinu a pol cesty. Prvé prekvapenie nás čaká keď vstupujeme do hotelovej reštaurácie. Všade je tma a tak mi hlavou prebehne, že miestni nedodržali sľub a nenachystali jedlo načas. V tom zbadám ako čašník začína zapaľovať sviečky a dozvedáme sa, že v celom meste vypadol prúd. Nasadzujeme čelovky a celkom sa na tom bavíme, kto si čo v tej tme ukoristí, to zje. Väčší problém ale nastáva, keď potrebujeme dotankovať naftu. Výpadok prúdu dočasne znefunkčnil aj čerpacie stanice v celom meste a tak ihneď z rána naberáme časovú stratu. Za bežných okolností by som tomu nevenoval väčšiu pozornosť, ale všetci tušíme, že neskorý príchod do parku neveští nič dobré. Je obdobie sucha a zvieratá sa zvyknú v obedných hodinách schovávať pred silným nemilosrdným slnkom. Tsumeb je bývalé banícke mestečko, ktoré má už svoju slávu za sebou. Ťažobný priemysel však značne prispel k miestnemu rozvoju a je to cítiť aj na lokálnej urbanizácií. Nájdete tu zelené parky, obchodné centrá či pekný starý drevený kostol.
Opúšťame mesto a ako tak zelená krajina sa začína čím ďalej, tým viac meniť na vyprahnutú savanu. Pri ceste sa objavujú nekonečné dlhé ploty tvoriace hranicu národného parku Etosha a zároveň slúžiace ako bariéra pre zvieratá. Plní očakávaní prichádzame do starej pevnosti Namutoni, ktorá slúži ako jedna zo vstupných brán a aj ako luxusný kemp či informačné centrum. Platíme za vstup, ktorý stojí približne 80 namíbijskych dolárov alebo 4,5 eur na dospelého človeka a platíme ešte poplatok za autobus, ktorý je vo výške 300 namíbijskych dolárov, čo je necelých 17 eur.
Národný park Etosha je výnimočný nie len svojim biotopom či históriou, ale aj veľkosťou. V roku 1907, keď bola oblasť Etoshskej soľnej panvy prehlásená za rezerváciu, sa mohol pýšiť rozlohou okolo 80 000 m2, čo je pre porovnanie približne veľkosť Rakúska. Počas minulého storočia sa jeho rozloha a hranice niekoľko krát menili a v súčasnej dobe je jeho veľkosť iba štvrtinová oproti pôvodným rozmerom. Srdce parku je tvorené rozsiahlou soľnou panvou, ktorá je voľným okom pozorovateľná až z vesmíru a ktorá sa zvykne v období dažďov na krátku dobu naplniť vodou. Vtedy celá oblasť značne ožije a priláka veľké množstvá migrujúcih vtákov.
My sme však dorazili v období sucha a soľná panva je úplne bez vody. Vyrážame autobusom hlbšie do parku a prvé čo ma upúta je neskutočné sucho a jemný vietor roznášajúci biely prach po okolí. Je nim pokryté úplne všetko, zem, rastliny, zvieratá a takmer okamžite aj náš kamión prerobený na autobus. Po chvíli sa pred nami rozprestrie soľná panva, ktorá je vzdialená niekoľko kilometrov a pohľad na ňu vytvára akúsi fatamorgánu. Voľným okom nedokážem rozlíšiť či je plná vody alebo nie. Slnko odrážajúce sa od bieleho prachu tvorí dokonalú ilúziu a nebyť v Etoshi v septembri, tak by som si ľahko pomyslel, že je plná vody. V skutočnosti je tu vody veľmi málo a zvieratá sa koncentrujú najmä pri napájadlách. Tých prírodných je v období sucha nedostatok a preto je v parku navŕtaných niekoľko desiatok umelých napájadiel, ktoré poskytujú dosť vody pre všetky zvieratá, a tých je v Etoshi neúrekom. Žijú tu všetky zvieratá zo skupiny BIG FIVE, ktorými sú slon, nosorožec, lev, leopard a byvol africký. Výraz Big Five sa v minulosti používal lovcami a označuje päť najťažšie uloviteľných suchozemských zvierat v Afrike, pričom dnes sa bežne používa turistami a safari sprievodcami. Na druhej strane rebríčka potom existuje skupina Ugly Five a tá zahŕňa najškaredšie zvieratá Afriky. Patrí sem hyena, sviňa bradavičnatá, pakôň, sup a bocian Marabu. Pokiaľ si neviete predstavit ako vyzerá bocian Marabu, tak je to taký kríženec nášho bociana a supa. Vidieť ho môžete aj na Slovensku, napríklad v Bojnickej zoologickej záhrade. Všetky zvieratá zo skupiny Ugly Five je taktiež možné v Etoshi stretnúť a pozorovať.
Náš safari autobus dostáva opäť zabrať a niekedy mám pocit, že sa nám náprava zlomí na dva kusy. Prebárame sa cez všade prítomný prach a obdivujeme okolitú prírodu. Najčastejšie stretávame rôzne druhy antilóp ako je impala, kudu, springbok alebo steenbok, ktorých je tu požehnane. Je neuveriteľné, aké rôznorodé druhy parožia dokázala evolúcia vytvoriť. Zaujímavosťou je, že tieto antilopy sú miestnymi obyvateľmi chované aj na mäso a bežne si z nich môžete v reštaurácií objednať stejk. Veľmi silne sú tu zastúpené zebry, pakone, byvoly či svine bradavičnaté, ktoré sa zhromažďujú v stádach pri napájadlách. Celkom často sa nám darí stretnúť slony africké a žirafy, ktoré sú vďaka svojej veľkosti nepriehladnuteľné aj z diaľky.
Slon africký je najväčší druh slona na svete a je typický veľkými klami. Miestne slony africké sú však na prvý pohľad trochu odlišné. Prvé čo mi udrelo do očí bola ich takmer snehobiela farba. V minulosti si dokonca ľudia mysleli, že miestne slony trpia albinizmom, ale záhada ich bielej farby spočíva v dokonalom maskovaní, alebo skôr ochrane pred silným namíbijským slnkom. Slony sa podľa potreby váľajú v bahne a vytvárajú týmto spôsobom ochranný film na svojej koži. Samci sú samotári, takže pokiaľ zbadáte stádo slonov, tak je veľmi pravdepodobné, že ide iba o samice s mláďatami, pričom v rámci slonieho stáda platí hierarchia, na vrchole ktorej je matriarcha. Ďalší viditeľný rozdiel oproti slonom africkým z iných území je veľkosť klov. Vďaka nedostatku minerálov v oblasti Etoshkej soľnej panvy a takmer púštnym podmienkam sú kly miestnych slonov podstatne menšie, na druhej strane sa Etoshské slony radia k tým najvyšším na svete.
Pokračujeme ďalej a vidíme nespočetné množstvo zvierat schovávajúcich sa pred slnkom, ktoré je v okolí obeda najsilnejšie. Mierime k napájadlám, aby sme zvýšili šancu, že stretneme väčšie stáda, a cestou stretávame schovávajúceho sa nosorožca, ktorému trčia iba uši a roh. Aj to je jeden z dôvodov prečo treba prísť do Etoshe čo najskôr ráno, alebo v nej prespať v jednom z miestnych kempov, ktoré sú dobre vybavené. Vtedy máte príležitosť zažiť lokálnu prírodu v jej najväčšej kráse a zvieratá nebudú poschovávané v tieni. Na vstup do parku dokonca nepotrebujete ani terénne vozidlo a pustia vás tam aj na bežnom sedane, ale to skutočne neodporúčam, pretože auto dostane poriadne zabrať, rovnako ako vaše kríže a kostrč. V parku je veľmi prísne zakázané vystúpiť z vozidla mimo kempov, hrozí za to vysoká pokuta a človek zbytočne hazarduje s vlastným zdravím. Pokiaľ sa rozhodnete navštíviť Etoshu v období sucha, vôbec sa nemusíte obávať malárie, a aj v období dažďov patrí k miestam s veľmi nízkym výskytom. To je veľká výhoda oproti mnohým iným africkým parkom.
Po takmer piatich hodinách opúšťame Etoshu plní zážitkov a nesieme si so sebou aj niekoľko pekných záberov divokých zvierat. Musím priznať, že ide o jedinečný park, ktorý je iný ako napríklad botswasnký park Chobe alebo tanzánske Serengeti. Príroda mi tu prišla drsnejšia a podmienky na život náročnejšie. Etosha určite stojí za návštevu a odporúčam zaradiť ju na list pri cestovaní Afrikou.
V podvečer prichádzame do mestečka Ondagwa, ktorého ulice sú posypané pieskom. Nie len miestni farmári, ale aj celé okolie trpí na nedostatok úrody spôsobený vysokými teplotami a nízkou vlhkosťou. Významný faktor zohráva aj slaný prach, ktorý vietor rozfúkava z Etoshskej soľnej panvy do okolia, a ničí podmienky pre poľnohospodárky rozvoj. Sadáme si do baru na pivo a kecáme s domácimi. Pri návrate na hotel sa ešte zastavíme a sledujeme futbalový zápas. Futbal je skutočne hra, ktorá spája ľudí po celom svete a každý jej rozumie. Pri západe slnka si v duchu hovorím: „Ďalší skvelý deň v Afrike“.
