Opúšťame skamenelý les a mierime k miestu, na ktoré som sa už doma na Slovensku veľmi tešil. Vždy ma zaujímala história a ako malý som obľuboval všetko čo súviselo s dinosaurami a praľuďmi. Práve do obdobia praveku sme si to nezadržateľne namierili.
Dnešný deň patrí k tým najteplejším aké som v Afrike zažil. Vyčerpaní slnkom nastupujeme späť do autobusu a pokračujeme cez nehostinnú oblasť Damaralandu. Znovu si otváram kolu, ktorá je teplá ako.., však viete, proste teplá, vyprchaná ale stále lepšia ako nič. V tom začne v autobuse kolovať fľaška fejkového afrického Malibu, pravdepodobne najsladšieho a najlepkavejšieho alkoholu aký tu viete zohnať. Pozriem sa okolo seba a v duchu sa pýtam, ktorý blázon by len niečo také kúpil, ale keď vidím ako sa Matúš s Peťom rehocú tak v sekunde pochopím odkiaľ vietor veje. Dávam si hlt sledujúc Tomáša, ktorý ešte nerozchodil predošlý zážitok s vínom a s dobrým pocitom, že som odmietnutím nikoho neurazil, posúvam fľašku ďalej. Keď zistím, že tí dvaja blázni kúpili dva kartóny tohto humusu, v sekunde rezignujem, beriem si fľašku späť a pijem s nimi ďalej. Cesta je už typicky hrboľatá a v duchu opäť skladám poklonu výrobcom nášho expedičného kamiónu, ktorý sa ešte stále nerozpadol. Pomaly ale isto opúšťame územie kmeňa Damarov a presúvame sa do oblasti, ktorú obývajú Sanovia, na Slovensku skôr známi ako Krováci.
Jednou zo zaujímavostí tohto kmeňa je, že na základe analýzy DNA patria medzi vôbec najstarších ľudí na svete. Keďže si striktne vyberali partnerov iba z vlastného kmeňa, tak sa vedcom podarilo dokázať, že sa Sanovia a ich predchodcovia geneticky izolovali na približne 100 000 rokov od iných rodov. Taktiež ich mnoho vedcov považuje za najstarší národ na svete, ktorý kedysi obýval celú južnú časť Afriky, až pokým neboli zabíjaní a utláčaní inými kmeňmi a kolonizátormi. Pomenovanie „San“ je v skutočnosti hanblivé označenie odkazujúce na primitívny spôsob života Krovákov. Doslova znamená: „Tí čo nemajú dobytok“ a označovali ich tak iné vyspelejšie kmene. Sanovia sa od praveku živili lovom zvierat a zberaním plodov,čo sa zmenilo až v druhej polovici minulého storočia, keď pod tlakom vlády museli prejsť na pastiersky spôsob života. Keďže nepoznajú pojmy ako závisť či majetok, tak sa vždy stávali ľahkým cieľom iných skupín, ktoré ich utláčali. Vzrastovo sú veľmi malí, väčšinou nedosahujú výšku ani 150 cm, majú krátke ruky, krátke nohy a dlhší chudý trup. O tom, že ich nie len iné kmene ale aj kolonizátori považovali za podradný národ svedčí príbeh holandských kolonizátorov, ktorí pri zaberaní územia južnej Afriky jedného Krováka ulovili a zjedli, lebo ho považovali za druh opice. Ľudská hlúposť proste nepozná hranice.
Natriasajúc sa v autobuse prechádzame krajinou a tá naberá zaujímavé tvary. Vietor a čas dokázali do pieskovcových skál vyryť veľmi pekné štruktúry, ktoré obdivujeme z diaľky a keďže sa v náročnom teréne hýbeme približne 40 km rýchlosťou, tak nato máme dosť času. Prichádzame do umelo vytvoreného kempu, ktorý sa nachádza len neďaleko od nášho cieľa, skalných rytín zvierat z obdobia praveku. Po pár minútach kemp opúšťame v sprievode našej novej sprievodkyne a pri pohľade na pomerne novú budovu si opäť rýchlo uvedomíme v akom nehostinnom prostredí sa nachádzame. Vietor a piesok dokázali obrúsiť vonkajšie steny kempu tak, že samotná budova vyzerala po pár rokoch ako keby tam už stála aspoň pol storočia. Počas presunu ku skalným rytinám sa dozvedáme, že na tomto mieste už osem rokov nepršalo a príroda okolo nás to len potvrdzovala. Prechádzame okolo zlomených konárov stromov, niektoré musíme podliezť a iné zase preliezť. Medzi skalami to vyzerá ako spúšť a naša sprievodkyňa nám oznamuje, že to majú na svedomí púštne slony, ktoré toto miesto pred pár dňami navštívili a vegetáciu polámali. Po chvíli zastavujeme pri jednej z mnohých skál a na jednej z nich sa jasne objavuje to, prečo sme sem prišli. Praveké obrazy zvierat, ktoré boli ručne vyryté do kameňa.
Twyfelfontein, domácimi nazývaný aj /Ui-//aes je jednou z oblastí s najvyššou koncentráciou petroglyfov na svete. Petroglyfy sú vyobrazenia v kameni, ktoré boli vytvorené dlabaním, rezaním a v niektorých prípadoch aj obrusovaním. Tie, ktoré sa nachádzajú na tomto území pochádzajú z obdobia praveku, pričom ich vek môže dosahovať až 10 000 rokov. Boli vytvorené kmeňom Sanov pomocou primitívnych kamenných nástrojov, vyrobených prevažne z kremeňa a nachádza sa ich tu takmer 2 500. Najčastejšie ide o vyobrazenia zvierat ako nosorožce, žirafy, kudu či levy a rôznych geometrických útvarov. Vytváranie petroglyfov patrilo neodmysliteľne k šamanským rituálom, ktoré sa praktizovali najmä v období sucha. Šamani pomocou nich liečili ľudí, privolávali dážď či úspešný lov alebo sa taktiež praktizovali pri oslavách dospievania a dospelosti. Potom ako sa šaman uviedol do tranzu začal kamennými nástrojmi vytvárať obrazce, pričom mnohokrát zachytával aj vidiny, ktoré počas tohto stavu mal. Zaujímavosťou je, že miestni šamani neužívali drogy na uvedenie do tranzu tak ako je to bežné pri iných kmeňoch. Pravdepodobne si vyvolávali stav halucinácii pomocou dehydratácie alebo veľkým psychickým vypätím či obrovskou koncentráciou. Petroglyfy sa dodnes zachovali najmä vďaka púštnemu laku, ktorý vytvára ochrannú patinu na ich povrchu. Vďaka nemu sa zachovali po tisícky rokov a môžeme ich vidieť aj dnes. Twyfelfontein je unikátna oblasť, nazývaná aj galéria pod holým nebom, ktorá bola v roku 2007 zapísaná medzi svetové dedičstvo UNESCO.
Sprievodkyňa nás vedie pomedzi popadané skaly a upozorňuje na jednotlivé maľby. Na tomto mieste si človek uvedomí, aký veľký pokrok sme dokázali ako ľudstvo spraviť za tak krátku dobu. Vraciame sa späť do kempu, kde si kupujem opäť ďalšie kúsky minerálov na pamiatku a najmä chladenú malinovku. Nič nie je lepšie, ako si po celom dni v teple a suchu dať niečo studené na osvieženie. Naskakujeme do autobusu a cestou späť do mestečka Khorixas, kde sme mali naplánovaný nocľah, sa zastavujeme ešte pri kamenných varhanoch. Tu nás prekvapuje strážnik ktorý tvrdí, že nemôžeme ísť ďalej, lebo už je neskoro. Vedeli sme, že daná oblasť má byť ešte aspoň hodinu otvorená a že ide iba o hru o všimné. Úplatky sú jednou z tých nepekných stránok Afriky a potom čo sa strážnikovi v rukách ocitá bankovka je areál opäť zázračne otvorený. Vždy sa čudujem čoho je príroda schopná, keď vidím takéto takmer dokonale symetrické skalné útvary. Niečo podobné som zažil asi iba na Islande na Black Sand beach, kde sa natáčal televízny seriál Game of Thrones. Po krátkej prechádzke sa vraciame hrkotajúc po rozbitej ceste do miesta nášho dnešného nocľahu a ja sa teším čo nás bude čakať ďalší deň.
