Skoro ráno vyrážame z hlavnej metropoly Namíbie Windhoek a naberáme smer k nášmu dnešnému cieľu, ktorým je legendárna oblasť Sossusvlei. Som plný očakávaní, lebo už pred niekoľkými rokmi som si toto miesto vysníval a túžil som zažiť ten pocit stáť na vrchole jedných z najvyšších pieskových dún na svete. Pamätám si, ako som sa jedného dňa ešte doma na Slovensku prechádzal medzi regálmi v nákupnom centre a pohľadom preberal vystavené obrazy. Jeden z nich ma natoľko upútal, že som sa k nemu musel niekoľko krát vrátiť a prezerať si ho stále dookola. Bol to obraz Duny 45 v namíbskej púšti, pri ktorej stál starý vyschnutý strom. V duchu som si hovoril, že by bolo neuveriteľné raz na tomto mieste stáť a vidieť ho na vlastné oči.
Schádzame z asfaltovej cesty, ktorá sa rýchlo mení na prašnú a hrboľatú. Náš kamión prerobený na autobus opäť dostáva zabrať, a my dnes máme pred sebou približne 400 km v týchto podmienkach. Okná sa trasú, vibrujú a človek má problém vôbec trafiť do úst s flašou vody. Otváram kolu, ktorú som si stihol kúpiť vo Windhoeku, ale tá okamžite vyprchá a mne zostáva už iba akási teplá kolová limonáda. Vonku, ale aj v autobuse je veľmi teplo, avšak okná zostávajú zatvorené, lebo by nás v okamihu pokryl prach. Nikto však nefrfle, veď je to už náš jedenásty deň na cestách, ktoré sme zahájili pri Viktóriiných vodopádoch a človek, ktorý má dobrodružného ducha si zvykne. Prechádzame cez Obratník Kozorožca, kde si všetci spoločne pod slovenskou vlajkou robíme pamätnú fotku, a ja si popritom naťahujem kríže, ktoré dostávajú poriadne zabrať. Krajina sa začína dvíhať a plynule sa presúvame s pieskom pokrytej planiny do hôr. Tu sa stávajú stromy podstatne raritnejšie, ale stále ich je možné aj v tomto nehostinnom prostredí zahliadnúť, keďže príroda si zjavne nájde cestu všade. Autobus sa v ťažkom teréne derie ledva 40km rýchlosťou, a v duchu ma začína prepadať nepríjemný pocit, že budeme výrazne meškať. Zaujímavosťou je, že sem tam stále môžete nájsť staré farmy, ktoré majú oplotené obrovské pozemky, pričom sa zamýšľam, ako tu vôbec môže niečo prežiť.
O pár okamihov neskôr, uprostred ničoho náš autobus náhle zastaví, s chalanmi sa na seba pozrieme, pričom vieme, že je zle. Africký šofér sa začne sťažovať, že sa náš stroj nechce pohnúť, a má pocit ako by ho neustále niečo brzdilo. Keď ho poprosíme aby problém opravil, tak nám odvrkne, že nevie ako a nemá náradie. Dvaja chalani z výpravy si ihneď ľahajú pod vozidlo a zisťujú, že praskla tlaková hadica zadných bŕzd, čo malo za následok ich zablokovanie. Sme nahraní, hovorím si, nielen že dnes nestihneme návštevu Sossusvlei, ale je aj ohrozený celý zbytok našej cesty na najjuhozápadnejší bod Afriky. Stojíme v strede ničoho, na prašnej, kamenistej ceste uprosted silných horúčav. Čo ma ale prekvapuje je, že sa nikto nesťažuje, nikto nenadáva a snažime sa nájsť riešenie. V tom je naša obrovská výhoda, všetci sa poznáme, všetci sme kamaráti a skúsení cestovatelia.
Každých približne 10 minút sa v diaľke objavuje kúdol prachu, čo signalizuje, že sa niekto blíži. Snažíme sa stopnúť okoloidúci jeep, ale nedarí sa nám to, nikto nezastavuje. Úprimne sa tomu ani nečudujem, jeden z kamarátov sa snaží využiť čas a natáča dronom okolitú krajinu, ostatní sa kryjeme v tieni a snažíme sa závadu opraviť, čo sa ale bez náradia javí ako nemožné. V tom sa začne približovať terénny mikrobus a dievčatá si zaumienia, že ho musia za každú cenu zastaviť, inak tam zostaneme asi navždy. Na moje počudovanie sa im to darí a z mikrobusu vystupuje bosý, usmievajúci sa afrikánec, potomok prvých európskych prisťahovalcov. Dozvedáme sa, že vezie švajčiarskú výpravu a bez akýchkoľvek okoľkov ľahá pod náš autobus. Niečo si zašomre a vytiahne z kufra náradie. Neviem, či ste niekedy taký pocit v beznádejnej situácií zažili, ale je to neuveriteľný nával energie, keď sa zrazu objaví svetielko na konci tunela a vy máte nádej. Asi po 15 minútach vylezie spod nášho autobuso-kamiónu a ukazuje, že môžeme ísť.
Neverím vlastným očiam, všetci sa od radosti smejeme a z Afrikánca sa na chvíľu stáva celebrita. Rýchlo sa s ním fotíme, obdarúvame ho flašou tvrdého a venujeme mu slovensku vlajku. V tú chvíľu je to náš hrdina, človek ktorý nám nielen vrátil nádej, že stihneme vidieť Sossuevile, ale pravdepodobne aj zachránil zbytok expedície naprieč Afrikou. Sadáme naspäť do autobusu, kde je takých príjemných 60 stupňov a vyrážame každý svojou cestou. Mám zmiešané pocity, na jednu stranu obrovskú radosť, že expedícia pokračuje, na druhú stranu hnev na nepripravenosť vodiča, ktorý na 6000km výpravu naprieč Afrikou nezobral žiadnu opravnú sadu, a obavy či sa problém neobnoví, alebo nevznikne ďalší. Cestovanie je ale aj o tom, určitá forma nezodpovednosti a nespoľahlivosti patrí k miestnym obyvateľom. Aj keď sa na niečom dohodnete, päť-krát si to potvrdíte, tak to v konečnom dôsledku nemusí platiť. Rútime sa ďalej, v autobuse zavládne ticho a nikto nedokáže odhadnúť či stihneme do parku doraziť načas. Terén sa ešte zhoršuje a chvíľami mám pocit, že náš autobus na piesočnom podloží pláva. Konečne prichádzame k bránam nášho cieľa, parku Namib-Naukluft, a bleskurýchlo vybavujeme vstup. Náš vodič zahanbený problémami s autobusom nám tentokrát ide po vôli a uvedomuje si, že sa musíme ponáhlať. Veľké šťastie máme v tom, že sa v samotnom areáli parku nachádza kvalitná asfaltová cesta po ktorej sme sa mohli rútiť maximálnou rýchlosťou, čo bolo v prípade nášho stroja okolo 130 km za hodinu. Postupne sa okolo nás začinajú vynárať ikonické obrazy, ktoré som poznal z časopisov. Jedna duna za druhou pričom všetci okamžite spoznávame svetoznámu Dunu 45, ktorá patri medzi tie väčšie a jednoznačne najfotogenickejšie. Prechádzame ďalej až zastavíme na konečnom parkovisku, odkiaľ vedie turistická cesta do Deadvlei smerom k najvyššej dune v Sossuvlei - Big Daddy. Nikto tu nie je, a my si vychutnávame prázdnotu okolia. Pokiaľ by ste čakali desiatky či stovky turistov na tomto bohom zabudnutom mieste, tak Vás musím sklamať. Sem tam sa tu mihne jeep upravený na presun v ťažkom teréne, ale je skôr vzácnosť niekoho stretnúť.
Času je neúprosne málo a tak padá rozhodnutie, že po prechádzke a prieskume okolia sa vrátime k Dune 45 a zdoláme ju. Pre porovnanie, Duna 45 má výšku okolo 80 metrov a športovo založený človek ju dokáže vyliezť za približne 20 minút, pričom výstup na 325 metrový Big Daddy je niekoľko hodinová záležitosť a aj so samotným peším presunom je to skôr celodenná akcia.
Príroda je tu impozantná, nikde na svete som zatiaľ nič také nevidel. Piesok je neuveriteľné jemný, oranžovej až červenej farby, a celé plochy majú akúsi manchesterovú štruktúru z ktorej sem tam vyrastajú prízemné kríky alebo stromy prispôsobené na život v púštnom prostredí. Do toho ste obklopený gigantickými dunami, ktoré akoby niekto vymodeloval a neboli ani dielom prírody. Jednoznačne najvyhľadávanejšími stromami sú 550 ročné mŕtve akácie, ktoré z dôvodu nedostatku vody a silného slnka sčernali, a vďaka extrémnemu suchu ich čas zakonzervoval tak, že ani po stáročiach ich drevo nedegradovalo. To sú presne tie stromy, ktoré nájdete na všetkých fotkách z tejto oblasti.Deadvlei je názov ktorý vznikol kombináciou anglického slova dead-mrtvý a afrikánskeho vlei-močiar, pričom v cestopisoch sa stretávame aj s pojmami ako mŕtve jazero alebo vyschnuté jazero medzi dunami. Keby som mal jednou vetou opísať dojmy z tejto časti sveta, tak by som napísal, že sa tu zastavil čas. Je to magické miesto, ktoré odporúčam navštíviť každému kto vycestuje do Namíbie.
Čas sa neúprosne kráti a nás čaká ešte výstup na Dunu 45. Máme štastie, že keď k dune prichádzame, tak tam niet ani duše a tak ju máme celú pre nás. Vyzúvam sa, začínam šliapať, pričom ma dopredu ženie adrenalín a myšlienka, že budeme možno musieť prenocovať v národnom parku.
Človek sa pri výstupe celkom pekne zapotí, a po chvíli sa začínajú ozývať lýtka a stehná, ktoré dostávaju zabrať. Piesok je na povrchu horúci, ale keď sa nohou zaboríte, tak pri každom kroku príde schladenie.
Na vrchole nás za odmenu čaká nádherný výhľad na celé vyprahnuté údolie. Slnko pomaly začalo zapadať, čo ešte väčšmi dotvorilo atmosféru tohto krásneho miesta. Vedel by som tu sedieť hodiny, ale čas sa neúprosne kráti, a ja dúfam, že sa stihneme dostať z parku v čas.
Sadáme naspäť do kamiónbusu a vodič to opäť ženie maximálkou k vstupnej bráne, pričom sledujeme stáda Oryxov a iných druhov antilóp. Park sa s nami lúči dokonalým západom slnka a my v poslednej minúte dorážame k rampe. V skutočnosti sme dorazili asi minútu po, ale našťastie z toho nikto nerobil problémy. V Afrike je možné všetko, a preto sme radi, že sa to zaobišlo bez komplikácií, úplatkov a zbytočného ďalšieho zdržania. Pred nami je ďalších približne 170 km ktorých zdolanie nám v ťažkom teréne trvalo takmer 5 hodín. Po dni plnom zážitkov konečne dorážame do osady Betta, kde strávime dnešnú noc.
