Svaneti - poklad v srdci Kaukazu

Písmo: A- | A+

Kaukazské hory nie sú tak preslávené ako Alpy. Sú však omnoho viac autentické, viete tu nájsť pokoj a divokú prírodu s menším zásahom človeka.

Mestia, srdce a centrum známej Svanetie. Malé mestečko, ktoré slúži ako východzí bod pre väčšinu turistických zážitkov v gruzínskych Kaukazských horách. Po takmer 4,5 hodinovom presune z Kutaisi po kľukatých cestách, sme konečne v našom dnešnom cieli. Niežeby cesta nebola zaujímavá, pozornosť vo mne vzbudila najmä rozsiahla nádrž Jvari Enguri s nádhernou tyrkysovou vodou a okolité hory, ale som rád, že si môžem konečne vystrieť nohy a trochu sa prejsť.

Priehrada Jvari Enguri
Priehrada Jvari Enguri (zdroj: Martin Majzlan)

Náš nevysoký gruzínsky šofér sa s nami príliš nemaznal a zákruty na svojom vytuningovanom mercedese rezal bez lásky. Štrngot fliaš čače, ktorých sme mali na palube požehnane a osempesničkový dokola idúci playlist gruzínskeho techna bol vskutku obohacujúci zážitok. Ľudia, ktorí trpia nevoľnosťami pri jazde autobusom by tu prežívali svoju krížovú cestu. Opieram sa o múrik a kochám výhľadom na okolité mestečko, pričom vyhľadávam známe gruzínske domčeky s obrannými vežami, ktoré sú súčasťou kultúrneho svetového dedičstva UNESCO. V tom započujem za hlavou akési funenie, otočím sa a nad sebou zbadám kaukazského ovčiaka, ktorý prišiel privítať našu skupinu. Popravde, nebolo mi v tú chvíľu všetko jedno, mam rád psov, ale mať kúsok od hlavy takéhoto fešáka mi zrovna na kľude nepridalo.

Kaukazský ovčiak
Kaukazský ovčiak (zdroj: Martin Majzlan)

Pri mikrobuse sa objavuje ďalší pouličný pes a to sa zase nepáči nášmu novému kaukazskému kamarátovi, ktorý si to s ním išiel ihneď vybaviť. V okamihu sme svedkami menšieho pouličného psieho zápasu, ktorý ukončuje miestny postarší pán lopatou a krikom. Darmo, voľne žijúcich psov je nie len v Mestii ale aj celom Gruzínsku naozaj veľa.

 Potom, čo sme sa ubytovali sa vyberáme s priateľmi na prechádzku mestom a ochutnávku miestnej kuchyne. Musím uznať, že Gruzínci varia vynikajúco, je priam povinnosťou ochutnať domáce špeciality ako Chačapuri, Chinkali, Odžakuri či Mcvadi. Gruzínska kuchyňa by si zaslúžila samostatný blog, ale pokiaľ by som ju mal zhrnúť do jednej vety, tak je skvelá, chutná a kalorická. Fitnesáci a vegáni by tu však zaplakali. Večer si robíme menšiu oslavu, teda slovo menšia by som asi mohol vynechať a Čača, víno či miestny koňak tečú prúdom. Najmä Čača je absolútne autentický gruzínsky alkohol, ktorý tu zoženiete na každom rohu. Táto pálenka sa vyrába z hroznových šupiek a množstvo Gruzíncov si ju samo páli doma. Našou chatkou sa ozýva neúnavné Čača, Čača až sme nakoniec dočačovali a mnohí z nás mali ťažké ráno. Je to zradný nápoj, dobre chutí, dobre sa pije, ale nakoniec vám to vie aj dobre spočítať a to najmä keď ráno vyrážame na turistiku k ľadovcu Čalaadi. Ten sa nachádza v podhorí známej hory Ušby (4700 m n.m.), ktorá je jeden z najkrajších a najrozpoznateľnejších vrchov Kaukazu. Domáci ho prezývajú aj Matterhorn Kaukazu a viete ho jednoducho identifikovať na základe dvojitého vrcholu. Vďaka svojmu profilu a nestabilnému počasiu v okolí je Ušba považovaný za jeden z najnáročnejších vrchov Kaukazu a to aj napriek tomu, že nepatrí ani do prvej desiatky najvyšších vrchov tohto pohoria, ktorému kraľuje Elbrus (5642 m n.m). Ruský Elbrus je mimochodom aj najvyšším vrchom Európy a pre porovnanie je približne o 830 metrov vyšší ako Mount Blanc, ktorý sa považuje za najvyšší vrch Álp.

Podhorie hory Ušba
Podhorie hory Ušba (zdroj: Martin Majzlan)

 Túra k ľadovcu Čalaadi je nenáročná a dá sa zvládnuť za približne 5 hodín vrátane cesty naspäť. Turistický chodník je vyšliapaný paralelne vedľa menšieho potoku, ktorý je živený vodou z topiaceho sa ľadovca a okolitých prameňov. Čerstvý vzduch navracia farbu do tváre tých členov skupiny, ktorí to večer prečačovali a všetci si užívame nádhernú okolitú prírodu. Jednou z prvých vecí čo človeka upúta pri príchode na okraj ľadovca je jeho postupné topenie a pohyb kamenia, ktoré sa z hory zosunulo ako súčasť kamenných lavín. Rýchlo si robíme skupinovú fotografiu pod ľadovcom a radšej sa kúsok vzďaľujeme, aby nám nepristál jeden z padajúcich kameňov na hlave. To, čo nastalo približne o minútu neskôr nás ale naozaj šokovalo. Štyria turisti sa po nás postavili na miesto kde sme sa fotili, a v ten moment sa utrhol obrovský kus ľadovca. Celou dolinou sa ozve silný rachot. Dvaja z nich sa stihli iba prikrčiť a dvaja stihli uskočiť. Padajúci ľadovec, ktorý sa náhle utrhol ich minul asi len o tri metre. V tú chvíľu sme zbledli všetci, a tí, čo rozdýchali včerajšiu Čaču dnes zbledli po druhý krát. Človek si v takej chvíli uvedomí, že tu už nemusel byť, najmä keď sme väčšia skupina, ktorá by bola pre padajúci ľadovec ľahkým cieľom. Rýchlym krokom sa vraciame do Mestie, dávame si pod zub niečo lahšie a vyrážame na druhú menšiu túru, ktorá vedie ku krížu nad mestom. Tá trvá iba 4 hodiny a má prevýšenie okolo 650 metrov, ale prvých pár kilometrov vedie do strmého kopca. Skupina sa nám v kopci trochu rozpadá a už nedržíme tak pokope ako ráno. Lýtka a stehná dostávajú zabrať, ale tie výhľady stoja zato. Na horskej lúke stretávame voľne pasúce sa kone, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života miestnych obyvateľov.

Cesta ku krížu nad Mestiou
Cesta ku krížu nad Mestiou (zdroj: Martin Majzlan)

 Gruzínci to nikdy nemali ľahké, je to silný národ, ktorý bol už od svojho vzniku tvrdo skúšaný. Konfliktov na tomto území bolo nespočetne veľa a zdecimovať sa ich snažili Peržania, Arabi, Turci, Mongoli či neskôr aj Iránci. Medzi tých najtvrdších Gruzíncov patria práve obyvatelia Svaniet. Po stáročia platila na tomto území krvná pomsta, ktorá mnohokrát prerastala až do rodových vojen. Príslušník rodiny zabitého mal právo a povinnosť sa pomstiť vrahovi či jeho rodine. Tu sa za chyby draho platilo a nikto nikomu nič nedaroval. Česť je aj dnes pre Gruzíncov veľmi dôležitá.

 Prichádzam ku krížu, kde sa postupne viacerí stretávame. Začína jemne pršať a mne sa rozdrkocú zuby. Podcenil som počasie a do ruksaku som si nepribalil nič čo by ma dokázalo zahriať. Amatérska chyba. Kamarát Maťo mi dáva aspoň jedno ďalšie tričko, ktoré cez seba rýchlo prehadzujem, na zahriatie si pripíjam ako inak Čačou a rozhodnem sa cestou späť bežať. Nechcem hneď druhý deň v horách prechladnúť. Asi 100 výškových metrov nad malebnou Mestiou opäť vykukne slnko, spomalím krok a uvedomím si, že Mestia sama o sebe mi skôr pripomína veľkú dedinu ako malé mestečko. Opäť stretávam ďalšie kone a ponáhľam sa pod horúcu sprchu.

Mestia
Mestia (zdroj: Martin Majzlan)

 Na druhý deň ráno nakladáme batožinu do mikrobusu a scenár sa opakuje. Tajne som dúfal, že vodič vymení playlist, ale opäť sa z každej strany ozýva tých istých pár pesničiek. Je neuveriteľné ako sa z nich teší aj keď hrajú stále dokola. Chvíľami si myslím, že nám to robí naschvál, aby sme si cestu dobre užili, ale asi sa mu proste iba páčia. Vyrážame do Ushguli, najvyššie položenej trvalo obývanej dediny v Európe. Z Mestie sem vedie iba jedna cesta, ktorá je miestami nespevnená, alebo niekedy aj čiastočne zaplavená. Práve tu človek pochopí ako sa musia vedieť miestni obyvatelia spoľahnúť sami na seba. Pokiaľ sa zosunie na cestu blato, sneh alebo skaly, do civilizácie sa len tak ľahko nedostanú. Občas spomaľujeme kvôli dobytku presúvajúcom sa po ceste, alebo prúdu vody, ktorý sa začal prelievať z lesa. Po takmer dvoch hodinách prichádzame do cieľa a Laco rýchlo vybavuje kone, na ktorých sa odvezieme cez údolie k ďalšiemu ľadovcu. Ten sa tentokrát nachádza pod najvyššou horou Gruzínska Šchara (5068 m n. m.). Ja sa dohadujem s kamarátom Mišom a rozhodnem sa ísť cestou k ľadovcu pešo, kde mi Mišo odovzdá svojho koňa, na ktorom pôjdem údolím naspäť. Pokiaľ máte radi hory tak vás táto túra chytí za srdce.

Svaneti, výhľad z dediny Ushguli
Svaneti, výhľad z dediny Ushguli (zdroj: Martin Majzlan)

 Rýchlym tempom sa s tromi kamarátmi presúvame cez údolie, aby sme získali pred koňmi aspoň malý náskok. Cesta je jednoduchá, stačí ísť priamo za nosom a stále mať pred sebou najvyššiu horu Gruzínska. Na lúke sa neďaleko riečky Enguli, ktorá lemuje vychodenú cestu. pasú tri kone, pričom každý z nich má inú farbu srsti.

Kone pasúce sa neďaleko Ushguli
Kone pasúce sa neďaleko Ushguli (zdroj: Martin Majzlan)

Ľavá a pravá strana údolia sa líšia, kým naľavo sú kopce pokryté iba nízkou trávou, napravo sú úplne zahalené vo farebnom listnatom lese a priamo pred nami sa týčia o poznanie vyššie hory posypané snehom. Po niekoľkých kilometroch sa terén mení a z príjemnej cesty v údolí sa presúvame cez menší les na skaly. Sem už kone nemôžu a tak celá skupina pokračuje po vlastných a poskakuje zo skaly na skalu až sa dostávame k okraju ľadovca. Cestou sa k nám pripájajú aj dva miestne psi a robia nám spoločnosť. Na okraji ľadovca sa nachádza jaskyňa, ale po skúsenosti z predošlého dňa sa približujeme iba na bezpečnú vzdialenosť. Aj tu platí, že slnko, ktoré sa do ľadovca opiera oslabuje jeho štruktúru a všade na okolo je každú chvíľu počuť ako sa uvoľňujú a padajú menšie skaly. Po krátkej prestávke sa vraciame späť a ja sa už nedočkavo teším na jazdu na koni.

Enguli a údolie vedúce k hore Šchara
Enguli a údolie vedúce k hore Šchara (zdroj: Martin Majzlan)

 Gruzínci to majú v krvi a s koňmi vedia výborne pracovať. Učia sa na nich jazdiť už od útleho veku a bol som svedkom, keď sme v Ushguli stretli asi trojročného chlapca jazdiaceho samého na koni. Vtipná situácia nastáva v momentne, keď sa v kluse presúvame späť a môj kamarát Sqweelo si pomýli meno koňa, ktorého chce popohnať. Namiesto svojho koňa stále kričí meno toho môjho, ktorý na jeho pokyn prechádza do cvalu. Po príchode do dediny sa mi sťažuje, že ten jeho kôň nejako nechcel cválať a ja som sa zase sťažoval, že môj ma vôbec neposlúchal. Keď si ich v Ushguli prišiel prevziať majiteľ a na kone zakričal, tak sme rýchlo pochopili kde bol problém.

Jazda na koni. Matej Sqweelo Paško (biely kôň), Martin Majzlan (hnedý kôň)
Jazda na koni. Matej Sqweelo Paško (biely kôň), Martin Majzlan (hnedý kôň) (zdroj: Ladislav Tolmáči)

Unavení po celom dni si sadáme do miestneho podniku. Aj tu je ihneď poznať nátura domácich. Nečakajte slová ako prosím či ďakujem, na stole pristanú jedálne lístky a pani domáca odchádza. Vyberám si Chačapuri s vajíčkom v strede a pivo. Keď si doobjednajú aj ostatní, tak vidím cez otvorené dvere do kuchyne ako prebehne stará babička. Nedá mi to, a aj keď mám také pravidlo, že sa nikdy radšej nepozerám do kuchyne, tak som tento krát spravil výnimku. Je to ako keby ste sa vrátili v čase, v starej kuchyni bola rozohriatá pec a babička krájala a tvarovala cesto, sem tam niečo premiešala a začala piecť. Jedlo snáď ani nemohlo byť čerstvejšie. Keď sme dojedli, pani domáca len ukázala prstom, aby sme prišli k jej stolu, kde mala pred sebou veľkú knihu. Tam zapisovala všetky jedlá a platby, žiadna kasa, žiadny bloček, proste evidencia na starý spôsob. Po večeri sa vyberáme na prechádzku nad dedinu, kde sa nachádza kostol a obdivujeme západ slnka. Ushguli je rozlohou oveľa menšia dedina ako Mestia a podľa mňa aj malebnejšia. Aby som bol presný, tak ide o skupinu štyroch dedín, ktoré sú rozprestreté v doline a obklopené kopcami. Práve tu najviac vynikajú domčeky s obrannými vežami, ktorými sa oblasť Svaniet preslávila po celom svete. Čo poviete?

Západ slnka v Ushguli
Západ slnka v Ushguli (zdroj: Ladislav Tolmáči)
Skryť Zatvoriť reklamu