Pomaly sa naša cesta Tanzániou a Keňou blíži ku koncu. Boli sme niekoľko krát okradnutí, a to paradoxne miestnymi policajtmi a vojakmi na kontrolných stanovištiach. Tí si za prejazd a zbytočné „nezdržanie“ vždy vypýtali úplatok. Taktiež sme boli aj 2 krát „prepadnutí“, našťastie ale v dobrom slova zmysle. Jeden krát to bolo miestnymi, ktorí obkľúčili náš mikrobus, a následne sa neodbytne domáhali kúpy ovocia a zeleniny. Mne sa však viac páčil druhý prepad, a to kukuričným gangom, ako sme ich pracovne nazvali.
Predstavte si, že vás obklopí skupina Afričanov, a v okamihu sa cez každé jedno otvorené okno v autobuse objaví pečená kukurica. Celý takýto predaj je sprevádzaný hlasným pokrikom a snahou obchodníkov predať čo najväčšie množstvo kukuríc. Funguje to jednoducho, kukuricu si zoberiete z ruky, ktorá sa vzápätí objaví prázdna a jasným gestom naznačuje, aby ste do nej vložili peniaze. Jednoduché a rýchle. Škoda len, že tá kukurica je tvrdá ako betón. Predstava, ako mi moja pani zubárka opravuje zuby ma dosť desí, a tak vyjedám iba tie mäkšie zrná a zbytku kukurice sa zbavujem.
Za posledné dva týždne sme toho pochodili naozaj dosť, a aj keď nerád, musím pripustiť, že oddych by som už prijal. Neďaleký Zanzibar sa tak javí ako skvelá voľba. Podvečer prichádzame do bývalého hlavného mesta Tanzánie, Dar Es Salaam, a hneď si to namierime na pláž, kde si chceme po 11 hodinovom presune oddýchnuť. Tu však zažívame šok, pláž je neskutočne znečistená, popravde, nikdy v živote som tak špinavú pláž nevidel. Cez smetie sa nedá takmer 30 metrov od pobrežia ani prebrodiť. Začínam mať obavy, aby to tak nevyzeralo aj na neďalekom Zanzibare.
Loď nás už čaká, a v časovej tiesni takmer nestíhame jej odjazd. Dar es Salaam je pomerne rozsiahla metropola, a my sa v jej uličkách zdržujeme o čosi dlhšie ako by sme chceli, pohltení miestnym životom. Síce na poslednú chvíľu, ale predsa len náš odvoz stíhame, usádzame sa v pomerne modernej lodi a vyrážame na krátku, približne dvojhodinovú plavbu na ostrov Zanzibar. V skutočnosti je to však so Zanzibarom podobne mätúce ako napríklad s Maldivami. Ani v prípade Zanzibaru sa nejedná o jeden ostrov, ale o skupinu ostrovov, ktorej dominujú dva hlavné z nich, Pemba a Unguja. Potom, čo sme prešli tisícky kilometrov naprieč Keňou a Tanzániou, sa konečne teším na pár dni oddychu na piesočnej pláži. Má to ale jeden háčik, oddychovať dlho neviem, a tak s priateľmi máme na pláne ostrov preskúmať.
Krásne pláže, tyrkysové more a dych berúce západy slnka sú pre Zanzibar typické, pokiaľ k tomu pridáme mix africkej, indickej a arabskej kultúry, tak nám vznikne veľmi zaujímavá destinácia nielen na oddych, ale aj aktívne spoznávanie miestneho života.
Stáročia utrpenia
Archeologický prieskum naznačuje, že je Zanzibar obývaný už takmer 22 000 rokov. Význam ostrova však začal pomaly naberať na obrátkach približne 2500 rokov pred Kristom, keď ho navštevovali Arabi, obyvatelia Perzského zálivu, či obchodníci z Indie, ktorí využívali monzúny aby dosiahli jeho brehy. Ku skutočnému osídľovaniu však začalo dochádzať až v priebehu 10 storočia. Častokrát môžete počuť ľudí rozprávať o Zanzibare ako o krajine korenín, ale v tomto období tak tomu ešte nebolo. Koreniny sa tu začali pestovať až počas Ománskeho sultanátu, ktorému však predchádzalo krátke obdobie nadvlády Portugalcov. Práve Portugalci ako prví zaviedli na ostrove obchod s otrokmi, aby mohli podporovať svoje záujmy v Indii. Po ich porážke Ománskym sultánom sa na Zanzibar presťahovali arabskí obchodníci, ktorí si privlastnili všetku úrodnú pôdu. Na výsadbu a obhospodarovanie plodín a korenín potrebovali množstvo otrokov, a tí sem boli dovážaní z africkej pevniny. Jednalo sa najmä o príslušníkov kmeňa Bantu, ktorých buď ako otrokov využili na ostrove, alebo predali do cudziny. Zanzibar a najmä jeho hlavné mesto začali silne prosperovať, čoho dôkazom bolo aj to, že v roku 1840 presunul ománsky sultán Seyyid Said hlavné mesto svojej ríše z ománskeho Muscatu do zanzibarského Stone Townu. Mesto rozprávkovo bohatlo na obchode s ľuďmi, a ten bol jeho najväčším zdrojom príjmov. Predpoklad je, že sa v priebehu 19. storočia na Zanzibare zobchodovalo okolo 50 000 otrokov ročne, pričom približne 80 000 tisíc otrokov ani neprežilo neľudský prístup a presun z pevninskej Afriky na ostrov.
Zápisky cestovateľov a bádateľov z daného obdobia popisujú Stone Town ako krásne mesto, aspoň z diaľky, odkiaľ námorníkov pútali biele vysoké minarety. Horšie to však bolo po príchode do mesta. Obchod s otrokmi, neľudské podmienky a zlé zaobchádzanie spôsobili to, že celé mesto bolo plné zvieracích a ľudských výkalov, páchlo a šírili sa v ňom choroby. Otroci po príchode na ostrov boli spravidla vyzlečení, spútaní a väznení v mizerných podmienkach. Pri kúpe si obchodník prezrel ich ústa, zuby a končatiny. Následne otrokári prikázali otrokom aby sa prešli či pobehli. Pokiaľ sa kupujúcemu všetko pozdávalo, obchod bol uzavretý.
Prečo bol ale neustály dopyt po ďalších a ďalších otrokoch? Prečo sa také veľké množstvo otrokov nedokázalo vzbúriť? Dôvodom bola mimoriadna krutosť arabskej vyššej vrstvy, ktorá na ostrove vládla. Podmienky na plantážach boli tak kruté, že úmrtnosť otrokov presahovala 30 %. Vraždenie a zastrašovanie bolo na dennom poriadku, preto sa podvyživení otroci nedokázali tejto krutosti postaviť. Otrokári tak dokázali bohatnúť na utrpení iných aj naďalej. Celé toto šialenstvo sa podarilo ukončiť až vďaka Britom, ktorí dokázali sultanát prinútiť k postupnému obmedzeniu obchodu s otrokmi, až napokon bolo otrokárstvo v roku 1876 na Zanzibare úplne zakázané. Stone Town však navždy zostane poznačený svojou temnou minulosťou, ktorú dodnes pripomína múzeum a súsošia nachádzajúce sa v jeho útrobách.
Pri prechádzkach úzkymi uličkami Stone Townu sa zastavujeme aj pri rodnom dome legendárneho speváka Freddieho Mercuryho, či pri delách, ktoré dodnes pripomínajú zašlú slávu mesta. Už keď sa človek ocitne na Zanzibare, tak sa oplatí vyhradiť si čas aj na spoznanie Stone Townu, najmä kvôli histórií. To čo ma ale láka podstatne viac, je spoznávanie jeho prírodných krás.
Ostrov korenia
Ostrov korenia ponúka takzvanú “Spice tour“, kde vám predstavia rôzne druhy rastlín a korenín, ukážu vám ako sa pestujú, ako rastú a aj ako sa zbierajú. Môžete ich ochutnať, privoňať si k nim a samozrejme aj nakúpiť. Zaujímavý je napríklad muškátový orech, ktorý pri zbere vyzerá úplne unikátne, ale vidieť tu môžete aj vanilku, čierne korenie, zázvor, ananás, klinček, kakao a mnoho ďalšieho. Prírodné podmienky sú tu priaznivé a pôda veľmi úrodná, preto sa tu darí mnohým rastlinám.
Darí sa tu však aj živočíchom. Pokiaľ navštívite národný park Jozani Forest, ktorý je jediným pôvodným lesom ostrova, tak tu môžete zahliadnuť vzácne endemické opice Guarézy červené zanzibarské, ale aj miniatúrne žaby, ktoré sú menšie ako ľudský necht. K videniu sú tu aj mnohé druhy stonožiek, obrie slimáky, hady, korytnačky, kraby a krásne motýle, ktoré poletujú v mahagónových lesoch, medzi mangrovmi či ponad slané močariská.
Nádherné pláže
Vráťme sa ale na pláže, ktoré sú dozaista hlavným lákadlom ostrova. Jemný biely piesok, tyrkysová farba vody, palmy a pečúce slnko. Čo by si človek mohol viac priať. Navyše je Zanzibar vďaka svojej polohe možné navštíviť celoročne. Je však dobré uvedomiť si aj ďalšie faktory. Ostrov je známy veľmi silnými odlivmi, ktoré dokážu odniesť vodu do vzdialenosti niekoľko sto metrov, niekedy až jedného kilometra. Doslova zmizne a vy sa môžete prechádzať po morskom dne. Tu však odporúčam, aby ste si na prechádzku zobrali topánky do vody s pevnou podrážkou, najmä kvôli morským ježkom a korálom. Nepotrebujete si predsa pokaziť dovolenku návštevou v nemocnici. Taká prechádzka po morskom dne počas silného odlivu je nielen zaujímavá, ale sa vám aj dokáže pri troche šťastia odvďačiť rôznymi nálezmi. Medzi najkrajšie patria jednoznačne morské hviezdice.
Silný odliv a príliv ma za následok aj hromadenie chalúh na pláži. Pokiaľ však navštevujete hotelovú pláž, tak sa zamestnanci vo väčšine prípadov starajú o to, aby bola pláž krásne čistá. Sú ľudia, ktorým výrazný odliv nemusí vyhovovať, a tým by som odporučil návštevu západnej časti ostrova, kde je úbytok vody výrazne menší, a kde taktiež nájdete nádherné pláže. Môj tajný tip je pláž Nungwi, kde je dostatočné hlboká voda zafarbená do krásnych odtieňov modrej, a jemný zlatistý piesok. Ďalšia vec na ktorú by som chcel upozorniť sú komáre.
Zanzibar nie je vyslovene malarická oblasť, aj keď sa tu malária občas vyskytuje. Je dobré byť na pozore a zobrať si so sebou aj sprej s vysokým obsahom DEET. Ja odporúčam aspoň 25%, ale aj s ním nás niekedy dokázali komáre potrápiť. Na komáre však existuje ešte jeden miestny prírodný trik. Zmiešajte citrónovú trávu s kokosovým tukom a použite ho ako repelent. Nielen že budete krásne voňať, ale je to naozaj účinná ochrana. Mám to odskúšané na vlastnej koži.
Masajovia
Nemôžem tento článok dokončiť bez toho, aby som nespomenul Masajov. O Masajoch som už čo to popísal tu, ale na Zanzibare majú predsa len inú, trochu špecifickú pozíciu. Prichádzajú si sem privyrobiť, a keďže majú povesť výnimočne zdatných bojovníkov, tak veľmi často pôsobia ako ochranka na hoteloch. Niekedy vám to môže prísť aj trochu smiešne, keď bránu do hotela stráži vysoký chudý chlap, oblečený vo farebnej deke s palicou v ruke. Nenechajte sa však zmiasť, svoju úlohu si plnia dobre. Neustále majú prehľad, kto odkiaľ prišiel, kto kam išiel a v noci sa postarajú o váš pokojný spánok. Teda, nie vo všetkých prípadoch. Masajský bojovníci si totiž na Zanzibare privyrábajú aj ako spoločníci. Nezriedka stretnete postaršiu európsku turistku, ktorá si užíva spoločnosť mladého Masaja.
Na úplný záver by som ešte dodal, že Zanzibar si treba užiť, nezostávajte iba na hoteli. Vyrazte spoznávať jeho krásy, navštívte parky, alebo sa vydajte na plavbu okolo ostrova na menších rybárskych lodiach. Stojí to naozaj zato.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
