Ani dnes však nehľadám odpoveď. Len sa na teba pozerám, lebo mi to dovolíš, tak ako dovolíš tisícom iných, ktorí predo mnou a po mne na teba hľadia a hľadajú odpovede na zbytočné otázky.
Viem, že prídeš sama do môjho sna, možno dnes, možno zajtra. Kde, nie je podstatné. V Tokiu, Soule, Los Angeles, vo Viedni? Pod rúškom noci ma nezaujíma, kde múry našej miestnosti sú postavené.
Povieš mi všetko, čo som chcel vedieť. Máš veľa snov a veľa prianí. Tvoje túžby budú určite splnené... aj keď azda tvojim deťom či vnúčatám. Viem, tvoja nádej sa vznáša, aj keď už dávno tvoj dych nezarosí okno, spoza ktorého objavuješ svet.
Nikdy sa ťa nedotknem - načo aj... veď naše duše si povedali všetko bez slov, bez ohľadu na to, že v tvojej mladučkej tvári sa skrýva staroba civilizácie. V tvojich roztopašných očiach som znovu sŕkal akoby zo starej šálky čaj krásy a rozkoše. V tvojich usmiatych perách som našiel radosť života a nevypovedanú nádej, že práve teba čaká niečo krajšie...
Kvietok v tvojich rukách je kultúra a ty si príroda, raz budeš aj nádej...
