A zrazu som videl čierne na bielom – už prababička pochádzala z Očovej, ďalšia vetva kdesi z Oravy, a našli sme okrem Slovákov aj Rumunov a sedmohradských Nemcov. László síce s nevôľou, ale platil vychladené pivo.
Vtedy som si pomyslel, koľko z nás sa zaujíma o skúmanie svojho rodokmeňa, o svojich predkov? Spomínam si na jedného psíčkara, ktorý mi ukazoval rodokmeň svojho miláčika, nemeckého ovčiaka (German Shepherd). Spýtal som sa: A ty? Máš svoj rodokmeň? Pozrel sa na mňa s počudovaním: Si blázon?
Keby sme poznali samých seba, odkiaľ pochádzame a kto sme, možno by sme mali i väčšiu úctu nielen k vlastným predkom, ale i k územiu, na ktorom žijeme. Pochopili by sme jedinečnosť Slovenska, ale aj jeho rozmanitosť. Možno by sme získali určitý nadhľad nad všetkými otázkami národnostného, etnického i kultúrneho charakteru a začali by sme si vážiť viac maďarského, nemeckého čo českého suseda, ale hlavne samých seba, našu vlasť.
Pre tých, ktorí dosiaľ nemajú skúsenosti s touto osobnou vedeckou disciplínou a koníčkom – genealógiou, sú nasledovné, aj keď laické informácie. Ak vás táto veda chytí za srdce, nájdite si odborníka, aj na nete je informácií dosť.
Nuž, kto by nechcel mať medzi svojimi predkami niekoho so šľachtickými koreňmi. Tak, ako mal spomínaný László. Nie všetci vieme, že na Slovensku žilo medzi 20 až 30 tisíc šľachtických rodov, ešte dnes vraj z nich medzi nami je okolo 6000. A mnohí z nich si to ani neuvedomujú. Nemusíte mať meno von Brunswick alebo Eszterházi, stačí vám aj Sloboda, Vražda, Vandák či Sluha. Aj tieto rody patrili kedysi k uhorskej šľachte.
Prečo je zaujímavé nájsť šľachtického predka? Zvyčajne rodokmeň nešľachtica je možné zostaviť len po určitý dátum, nedostaneme sa ďalej ako po 18. storočie, kedy sa začali spisovať prvé presné matriky podľa mien a priezvísk. Ak je šľachtický predok, dá sa teoreticky zostaviť priama línia až po prvého nobilitovaného člena rodu, teda toho, ktorému kráľ udelil šľachtické práva, v niektorých prípadoch reálne i do 13. storočia.
Tu ale pošťuchnem modrokrvných – reálne uvažujúci historici občas dodávajú formulku 10. generácie – štatisticky najmenej raz za 10 generácií treba počítať, že potomok patril nie právoplatnému otcovi, ale niekomu inému. No, všetci sme ľudia. Aspoň na papieri máme tú líniu priamu.
Zoberme si papier a ceruzku, napíšme mená otca, mamy, a ich rodičov. Dôležité sú tiež dátumy a miesto narodenia, náboženské vierovyznanie. Pohľadajme ich rodné listy – tie sú zárukou pravosti informácií. Skúsme sa dostať čo najďalej – ak zistíme predka pred rokom 1895, máme seriózny základ pre náš rodokmeň.
V tomto štádiu je možné:
A/ osloviť profesionálneho genealóga, aby za poplatok rodokmeň vypracoval (za čo podľa mojich vedomostí pýtajú vyše desať tisíc korún)
B/ požiadať Štátny archív za poplatok o vypracovanie rešerše (výpisu predkov) – stačí zaslať písomnú žiadosť poštou
C/ môžeme sa rodokmeň pokúsiť zostaviť sami.
Pred skúmaním v archíve sa pozrite na niektoré stránky, ktoré zverejňujú priezviská šľachticov (viď nižšie). Ak tam nájdete svoje, nič to ešte neznamená. Je 1000 ľudí s priezviskom Sluha, ale len niektorí patria k potomkom šľachticov Sluha. Ukazovateľ je bydlisko. Niektoré šľachtické rodokmene, aj keď nepresne, sú uvádzané v knihách
Slovensko má tú výhodu, že má pomerne veľmi dobré zachované štátne archívy. V nich sú zozbierané cirkevné matriky z takmer každej obce štátu (v Bratislave, Ivánke pri Nitre, Bytči, B. Bystrici, Košiciach, Prešove, Levoči). Ak sa vyberieme do archívu, musíme počítať s celodenným výskumom, musíme mať predpripravený rodokmeň skúmanej línie pred rok 1895, priezvisko, presný dátum a miesto narodenia, náboženstvo predka a ešte niekoľko sto korún na poplatky za bádateľskú činnosť. V ktorom archíve hľadať? Podľa miesta narodenia predka – všetky obce a k nim príslušný archív sú popísané v knihe Sarmáyová Kalesná Jana, 1991, Cirkevné matriky na Slovensku zo 16 - 19. storočia, Odbor archívnictva Ministerstva vnútra SR, Bratislava, 541 pp, nájdete v knižniciach.
V archívoch sú matriky vedené podľa obce a vierovyznania. Nehľadajte svojich predkov síce v matrike správnej obce, ale v katolíckej, ak predok je evanjelik. Záznamy sú maďarské, latinské, nemecké. Matriky sa ďalej rozdeľujú na knihy narodení, úmrtí a sobášne knihy.
Príklad: Starý otec XY, katolík, sa narodil v Topoľčanoch v roku 1889. Pre Topoľčany je príslušný Štátny archív v Ivanke pri Nitre. Tam si vypýtame rímsko – katolícku matriku narodení Topoľčany zahŕňajúcu rok 1899 – a hľadáme záznam podľa dátumu narodenia. Nájdeme záznam, XY, dátum narodenia, vyznačených rodičov, ich vek (otec XY 26 ročný, matka XY 22 ročná), bydlisko a ich stav. Latinské názvy pozri tu. V matrike sobášov nájdeme sobáš (tam sú uvedení už aj ich rodičia) a podľa mena a veku skúmame otca XY – 1899 mínus 26 rokov.
Situácia veľakrát nie je jednoduchá. Ak nevieme, čo ďalej, podľa mojich skúseností mi však vždy poradili odborníci v archíve.
Pred archívnymi výskumami si pozrite aj tieto stránky: Slovenská genealogicko – heraldická spoločnosť, Šľachtické rody Slovenska, Zoznam – genealógia. Príkladom niektorých kvalitných prezentácií genealogických výskumov sú rody Dravecký, Kostolányi, a ďalšie.
Databázy môžete nájsť tu: Obnova – genealógia, Štátne archívy, genealogické aktivity, ako na to?, Sčítania obyvateľstva online,
Maďarské zdroje: Databáza štátnej knižnice, k tomuto od Centrokonzultu, databáza online adries (po anglicky),
V Štátnych archívoch SR možno nájsť aj súpisy šľachty, nobilitáriá, investigácie šľachty, zoznam armálesných listín atď.
No a tí, pre ktorých je 1000 rokov smiešna doba a skôr hľadajú genetickú príbuznosť k Ugrofínom, Sumerom, či Keltom, je možné si dať zo vzorky vlastnej DNA vyskúmať širšie európske, či priam svetové súvislosti jeho pôvodu.
A na záver ešte jedna príhoda s Lászlóm. Raz nás pozvala jeho pani manželka, tiež Maďarka, na najtypickejšie maďarské koláče. Prišli sme k nim, odovzdali kvetinky, pobozkali ruku, a už sme sa tešili na tie vysnívané tajomné maďarské koláče v africkej divočine. Víťazoslávne ich niesla, plne naloženú tácku. Vtedy som so sklamaním skríkol: Pagáče! Nuž, ale Lászlóvi som musel tento krát platiť pivo ja. Hádal som sa s ním, že pagáč je typický slovenský koláč a tak isto aj jeho názov. V tomto prípade mal pravdu on – pochádza z maďarčiny a slovenský jazyk ho len prevzal. Ale kvôli ďalšiemu pivu som mal ešte v zálohe rozbor pôvodu jeho „maďarského“ mena. Bol to naozaj výborný človek, moje názory síce bral s nadhľadom, ale v srdci sme obaja cítili veľkú blízkosť k sebe.
