Je to tak samozrejmé, že oco vstane a ide makať. Je to tak samozrejmé, že raňajky sú na stole, že čaj sám stojí v pozore. Zrejme je to jasné, zdravé ruky ležia v kapse. Všetko na podnose a podnosom, nepočítaj s prínosom... Málo mi je môjho sveta, čo som to za rozmaznané dieťa.
Akosi som si zvykol na nejaký nezdravý štandard. Aký ľahký majú život tí a tí.... Akosi som viac žil v surealisticko-mediálnej halucinácii. Svet sa zdal tak „ízi“. Užívaj si, žijeme len raz. Takto nejak znie ten správny hlas. Čím viac som bol ponorený do užívania si, tým viac som iba nešťastne dúfal, že budem šťastný, lebo takto sú šťastní všetci. Užívajú si, tak si užívaj... Ligotavé pozlátko na presladenej čokoláde, ktorá vám ukrojí kúštik z okamihov šťastia aby vám následne pokazila žalúdok. Ako jednorázová dávka heroínu, rozšíri zreničky, no rozdupe dušu.
Vďaka za tie veci samozrejmé, ktoré sú tak málo zrejmé.
PS: Ďakujem, že mám s kým viesť tie naše ranné hádky.
