Rozrozprával sa uhladený Ismael, ktorý dnes prenajíma autá na jednu z najlegendárnejších ciest v Strednej Ázii.
728 kilometrov dlhá pamírska diaľnica je druhou najvyššie postavenou cestou na svete, ktorá bola postavená v 30. rokoch za vlády Stalina. Jej účelom nebolo plniť sny cestovateľom, ale zásobovanie pohraničných oblastí s Čínou a Afganistanom. Tá čínska hranica je oplotená ako za čias socializmu, tá afganská je bez plotu. Dnes už nevládne pocit strachu z narušenia a politické elity Tadžikistanu povoľujú každému cestovateľovi prejsť sa pamírskou diaľnicou. Každým rokom stúpa počet dobrodruhov, ale stále tu nestretnete nikoho celé hodiny. Oblasť Pamíru je asi najmenej osídlený kút Strednej Ázie. Sprievodcom po ceste sú vám zasnežené sedem tisícové končiare, tyrkysové jazerá a hlboké údolia. „Vidíš tú horu? To je Pik Lenina. I keď sme horu premenovali, stále ju tak nazývame z čias sovietskeho impéria.“ Hovorí náš 22 ročný Jingis, ktorý si zarába ako vodič.
5 dni nám trvala cesta z Kirgizského Ošu do hlavného mesta Tadžikistanu Dušanbe. Cesta sa dá zvládnuť aj za 2,5 dňa, ale keď vidíte tu krásu okolo seba, musíte zastaviť a urobiť potrebný 238 záber. Každý deň je úplne iný. Ako strana v knihe. Nikdy sa nič neopakuje. Ani vás možno nezaujmú vysoké 4000 metrové priesmyky ako pohľad na jazero Karakul, ktoré v preklade znamená čierne jazero. V živote som videl mnohé jazerá a dlho som nevedel prísť na chuť uzavretej vodnej ploche, ale toto má niečo do seba. Vo vysokohorskej pustatine s výhľadom na sedem tisícové končiare vás určite dostane. Vraj aj Marco Polo tu bol a ochkal nad krásou. Domáci v jedinej dedine pri jazere si už zvykli na turistov a ponúkajú im tu prenocovanie či už v jurte, alebo u seba doma. Možno to celé vyzerá veľmi romanticky, ale opak je pravdou. V zime tu teplota padne na mínus 40°C, v lete pre zmenu domácich bičuje všadeprítomný prach a boj o živobytie.
V jazere totiž žije len jedna ryba a tá je ešte nejedlá. Kravy a ovce tu nenájdete a najbližšie mesto je 150 kilometrov ďaleko. „Turisti nás zachraňujú, že si niečo navyše zarobíme. Od centrálnej vlády nedostaneme vôbec nič.“ Vraví domáca lámanou angličtinou. Obyvatelia, ktorí žijú v oblasti Pamíru sa vôbec nepovažujú za Tadžikov. „Sme Pamíri!“ Skríkne nejeden obyvateľ oblasti. „Máme iný jazyk, iné zvyky. Bojovali sme v 90. rokoch za nezávislosť, ale nikam to neviedlo. Dnes je Pamír aspoň autonómny.“ Ak by ste však očakávali, že tu stretnete strhané tváre ľudí, ste na omyle. Stále vám niekto chce podať pomocnú ruku v každej situácii. Radi sa porozprávajú a získajú nejakú informáciu o vonkajšom svete. Cesta nám ubieha každý deň rýchlo. Asi je to vždy, že to čo vás baví, ide rýchlo a chceme aby sa deň zastavil. Aby sme dlhšie pozerali na kopce a doliny, vyšli na kopec a tam videli ďalší krajší kopec. Večer je zas tak jasná obloha, že vidíte miliardu hviezd. Keď idem na toaletu do drevenej búdy, ani baterku nemusím mať. Mliečna dráha mi svieti na cestu. Je vôbec tma? Zastavím sa a vidím za minútu padať tri hviezdy. Toto sa nedá zažiť len tak hocikde.
Pamírska diaľnica je určite jednou z najkrajších vysokohorských ciest na svete. Nie je zas tak dlhá ako slávna Karakorum highway v Pakistane, ale má svoje čaro v podobe krásnych výhľadov. Keď prechádzate Himaláje, nemáte pocit, že pred vami stojí 8 tisícovka. Zdá sa vám taká malá. Tu keď je pred vami len 7 tisícový kopec, máte pred sebou obra. Sny si treba plniť a keď len trochu rozmýšľate či ísť, choďte!
Text: Martin Navrátil
Naše zážitky a rady môžete sledovať na www.facebook.com/travelistan . Nabudúce napíšem ako sa nám podarilo dostať a prejsť Wakhanský koridor jeden z najnepristúpenejších častí ázijského kontinentu.
Zároveň ďakujem Martine Rúčkovej za cenné rady.
Rady a tipy na Pamir highway
Cesta vedia medzi kirgizským Oš do tadžického Khorogu v celkovej dĺžke 728 kilometrov. Do Ošu lieta Turkish Airlines. Do Khorogu sa dostanete z Dušanbe buď letecky za cca. 100 USD, alebo miestnymi linkami. Cesta Dushanbe – Khorog miestnymi linkami trvá cca 15 hodín a cena je cca 32 Eur.
Tadžikistan má so SR vízovú povinnosť. Víza vybavíte vo Viedni, alebo aj v Oš za 24 hodín. Kirgizsko je bez víz.
Na Pamir Highway potrebujete aj špeciálne povolenie, ktoré vám vydajú na veľvyslanectve. Stojí cca 20 Eur.
Doprava - sú tri možnosti
Prenájom auta – najľahšia cesta a najpohodlnejšia. Cesta Osh – Khorog (728 kilometrov) stojí cca 450 Eur. Ak ste štyria, je to asi najrozumnejšia cesta. Auto si vybavíte priamo v Osh. Odporúčame Osh guesthouse, kde majiteľ veľmi rád poskytne nielen informácie, ale aj vybaví dopravu. Verte, že je to najvýhodnejšia ponuka v okolí.
Miestna doprava - existuje na trase Osh – Murghab ( cca 25 Eur) a Murghab – Khorog ( cca 25 eur). Vyráža sa skoro ráno. Treba však počítať, že keď chcete fotiť, tak auto nezastavuje. Plus auto je pre 6 ľudí, ale budete v ňom aj 10! Treba si spočítať, že keď chcete fotiť, či sa vám to oplatí. Ak chcete len cestu prejsť, je to najideálnejšie a najekonomickejšie riešenie.
Stopovanie – v minulosti veľmi rozšírené. Dnes už aj stopárov berú za peniaze. Stopovanie je v tejto časti sveta patrí medzi najťažšie. Niekedy prejde len 5 áut za deň a väčšinou sú plné. Stretli sme ľudí, čo 6 dní nikoho nestopli. Jeden stopár si nakoniec musel prenajať auto na mieste za 600 USD, lebo by zmeškal lietadlo. Sú však ľudia, čo stopli bez problémov. Je to viac menej otázka veľkého šťastia. Ak stopujete, majte veľmi veľa rezervných dní.
Peniaze – platí sa buď tadžickými Somoni alebo USD dolármi. Eurom viac menej nezaplatíte. Bankomaty nie sú. Majte hotovosť pri sebe.
Ceny – ovocie, voda, jedlo...všetko drahšie ako vo veľkých mestách. Je lepšie si spraviť zásoby v Osh alebo Khorog v závislosti odkiaľ idete.
Ubytovanie – stanovať sa dá hocikde. Majte kvalitný spacák, lebo teplota padne aj na bod mrazu. Ten kto nepreferuje stanovanie dá sa u domácich v tzv. home stay za 10 USD na osobu. V cene sú väčšinou aj raňajky a večera.
Hygiena – so sprchou nepočítajte, majte dostatok toaletného papiera, mokrých servítok a vecí bez ktorých si neviete predstaviť deň.
