Dnes sa skúsim zamerať na popísanie jedného škandálu tak, aby Vám bol jasný vzorec ktorý inak platí pri 99% všetkých potravinových škandáloch, na vysvetlenie použijem príklad už spomínanej technickej soli, ktorá sa v množstve asi 3 tis ton dostala do potravinárskej siete EÚ.
1. Neštandardná situácia
Poľská fabrika na výrobu chlóru, pri ktorom vzniká ako odpad technická soľ (prosím výraz cestárska je nesprávny) ktorá je ako každá technická chemikália bežne nepožívateľná a pri požití zdraviu škodlivá, mala poruchu a musela odstaviť výrobu. Do času kým výrobu obnovila, bolo potrebné vyčistiť areál, čiže ponúkla na predaj zásoby technickej soli za veľmi výhodnú cenu. Využitie tejto chemickej látky je možné v chemickom priemysle, energetike ale aj ako súčasť posypu pri zimnej údržbe ciest.
2. Nerovnováha ponuky a dopytu
Nakoľko bolo ale obdobie, kedy veľký dopyt po technickej soli nebol, fabrika znižovala cenu tak, aby sa čo v najkratšom čase zbavila tejto soli. Až znížila cenu na hranicu, kedy sa o soľ začalo zaujímať pár podnikavcov. Bola voľným okom čistá a bez laboratórneho rozboru nebol veľký rozdiel v konzistencii ani farbe. Dopyt po jedlej soli je priamo úmerný výkonnosti spracovateľského priemyslu v potravinách a čím väčšie objemy má spracovať, tým viac tejto potrebnej a základnej látky potrebuje.
3. Jednoduché falšovanie
Ak si predstavíte ako sa postupuje pri zabalení jedlej soli do spotrebiteľského balenia, či už pre konečného zákazníka, alebo pre veľkoodberateľa či výrobcu, bolo veľmi jednoduché zameniť dodávku do baliarne, ktorá zabezpečuje len zabalenie vstupnej suroviny do objednaného balenia. Nakoľko nebolo nutné túto technickú soľ ani farbiť, ani čistiť ani upravovať, podmienka jednoduchého "zamenenia" alebo falšovania bola splnená
4. Primeraná cena
Cena takto sfalšovanej soli nesmela byť radikálne nižšia ako bežná soľ, nakoľko by vzbudila pozornosť odberateľov a skôr neskôr by sa niekto zamyslel nad dôvodom prečo je cena nízka a dal by si urobiť rozbory. Preto finálny zisk falšovateľov predstavoval viac ako 300%.
5. Neviditeľnosť
Bežný vzorec po falšovaní potravín je ten, že keď sa objem falošnej potraviny predá, spoločnosť zanikne. Ďalej je potrebné zabezpečiť, aby sa o tomto obchode storočia nepísalo v médiách. Mimochodom jediný dôvod prečo táto kauza praskla boli 3 poľský novinári, ktorí od počiatku sledovali vývoj vo fabrike na výrobu chlóru a na zvláštny nákup technickej soli upozornili prokuratúru aj súdy v PL. Konať sa ale začalo, ako vždy, až po prevalení kauzy.
Týmto by celá rozprávka skončila, až na neskoršie problémy zákazníkov, ktoré by sa ale veľmi ťažko spájali s dodávkou tejto soli, nakoľko by jednotlivé ochorenia boli rozdielne (od jednoduchých problémov so zažívaním až po zložitejšie priebehy otravy) a výskyty ochorení by boli priamo úmerné rozsahu územia kde soľ bola dodávaná (čo v prípade tejto kauzy bola veľká časť PL + okolité krajiny) čo by nedávalo žiadnemu lokálnemu vyšetrovateľovi žiaden náznak spojitosti.
Kde je ale skutočný problém
A. Legislatíva EÚ je síce jednotná, kontrola a aplikácia štátov je však rôzna
Predstavte si krajinu, kde je na "vysledovateľnosť" kladená vysoká požiadavka a často je kontrolovaná. Vysledovateľnosť je súbor aktivít a povinných informácií, ktoré zabezpečia v ktorejkoľvek fáze výroby alebo predaja vedieť jasne identifikovať zdroje surovín, použité stroje vo výrobe, kto vyrábal a v akom rozsahu a ako dopadli testovacie vzorky finálneho výrobku alebo výrobnej dávky či šarže.
Ak by vysledovateľnosť bola funkčná a riadne vedená, každý manažér kvality by okamžite zistil, že v novej výrobnej dávke je použitá nová soľ od nového dodávateľa. Ak nový dodávateľ soli predložil laboratórne testy (ak aj tak falošné) tak určite dá v zmysle HACCP otestovať novú výrobnú dávku ktorá vznikla s "novou" vstupnou surovinou a bolo by po paráde.
Ak však na vysledovateľnosť nie je kladený rovnaký dôraz a ani tlak potravinového dozoru, stane sa to, čo sa stalo a do systému sa ľahko dostane nežiadúci prvok. Tak isto sa do systému dostala namiesto mletej papriky mletá tehla, tak isto sa do systému dostalo farbené bravčové mäso ako hovädzie a takto by sa dalo pokračovať pri skoro každej kauze.
B. Interná kontrola a systém rýchleho varovania
Predpokladám, že 90% potravinových káuz by odhalila fungujúca interná kontrola vo výrobe, nakoľko väčšinou nie je nijak prepojená s obchodným a komerčným plánom výrobcu a má zabezpečiť legálnosť výroby a legálnosť výrobku. Ďalší obrovský problém je negatívna medializácia. Ak by sa interný manažér kvality mal držať svojho svedomia, musel by takéto zistenia okamžite nahlásiť (samo udanie) do rýchleho výstražného systému daného štátu, ak však dochádza k exportu mimo domáci štát aj do RASFu, čo je rýchly výstražný systém pre členov EÚ. Ako sa ku tomu postavia spotrebitelia ? Novinári ? Budú palcové titulky, alebo búrka ticho prejde ? Ja si dovolím tvrdiť, že v prvom rade je ochrana zdravia, potom až záchrana dobrého mena spoločnosti. Som presvedčený, že by mal byť zásadný rozdiel v tom, ako sa informuje verejnosť a ako sa následne trestá vinník. Ak by chyba bola odhalená internou kontrolou výrobcu alebo predajcu, mala by byť verejnosť informovaná nie len o skutočnosti, že sa na trh dostal nie bezpečný výrobok a čo s ním treba urobiť, ale aj, že na to upozorňuje sám výrobca, alebo predajca z vlastnej iniciatívy. Pranierovať a trestať obrovskými pokutami by sa malo až vtedy, ak pochybenie preukáže orgán potravinového dozoru a zásadné vyšetrovanie s výnimočným trestaním by malo nastať ak na možné pochybenie poukáže až spotrebiteľ.
C. Štátny dozor
EÚ je o otvorenom trhu. Ako sa s otázkou dozoru vysporiadajú jednotlivé členské štáty je ich interná vec. Preto máme extrémne rozdiely napríklad v požiadavkách na prevádzkarne, vybavenie, povinné agendy a podobne. Toto je jediný dôvod prečo naša prevádzka na výrobu potravín musí mať použité certifikované materiály, používať len schválené čistiace prostriedky a postupy, všade potravinársky nerez a ľahko umývateľné priestory a podobne. To, čo je u nás, základná požiadavka a povinnosť neplatí pre iný členský štát EÚ alebo môže a je aplikované v inom rozsahu.
Najdôležitejší problém je však systém a výkon kontrol a nefunkčná spoločná zodpovednosť voči trhu EÚ. Každý členský štát má iný model kontroly, iné analýzy rizika a iný spôsob výkonu štátneho dozoru. Niekde sú pokuty likvidačné, inde len symbolické. Model ale musí byť nastavený tak a bohužial nie je, že suverénny členský štát musí zodpovedať za kvalitu a bezpečnosť exportovaných výrobkov všetkým ostatným členským štátom. Sám členský štát, ktorý zabezpečuje dozor nad bezpečnosťou výroby potravín na svojom území, mal by automaticky a bez meškania informovať ostatné, dotknuté členské štáty (minimálne na odbornej úrovni) o možnom pochybení, o prijatých opatreniach aj o reálnych rizikách ako aj o spôsobe ich odstránenia. Tu však nastáva problém, že s dôvodu ochrany dobrého mena a zachovania exportu sa poskytujú informácie neskoro, neúplné, často nepostačujúce a hrá sa o čas, aby sa eliminoval možný negatívny dopad zverejnením takejto informácie. Ďalej som presvedčený, že kontrolný orgán členského štátu, musí mať právo zasielať otázky a dožiadania a tieto musia byť vybavené prioritne tak, aby sa dotknutý členský štát vedel vysporiadať s problémom a zabezpečiť účinnú ochranu života a zdravia svojich občanov, teda spotrebiteľov. V tejto fáze by mala zasiahnuť inak nefunkčná EÚ a sama prevziať vedenie nad vyšetrovaním, sama EÚ by mala mať povinnosť napr. okamžite pozastaviť dodávky (bez možnosti žalôb na EÚ súdny dvor) do riadneho vyšetrenia, mala by mať povinnosť zabezpečiť transparentnosť a riadnu informovanosť jednotlivých štátov cez ich potravinový dozor.
Všimnite si ako to však funguje v realite. Splnené body 1 až 4 pri každej kauze. 90% káuz odhalia až novinári na základe informácie od spotrebiteľov. Toto už je neskoro a absolútne poukazuje na nefunkčnosť celého systému krízového a prevenčného riadenia zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Preto je potrebné aby sa konečne niekto riadne zamyslel nad bodmi A až C a začal skutočne pripravovať zmenu legislatívy tak, aby ochrana spotrebiteľa bola jasná priorita štátu, transparentne vykonávaná a účinná. Účinná bude iba spojením internej kontroly so štátnou kontrolou a následne tlakom nadriadenej legislatívy, ktorá musí byť jednotne aplikované v každom štáte EÚ ktorý sa podieľa na voľnom trhu.
