Ceny potravín boli a vždy budú obrovský problém v našej spoločnosti. V skutočnosti je to preto, lebo viac ako 80% ľudí je tesne, alebo na hranici ekonomickej chudoby a pokiaľ zároveň mix nákladov na bývanie a nákup základných potrieb dosahuje čísla okolo 50% z príjmov, je to pre ľudí katastrofa. Do toho vchádza vysoká miera populizmu a nesplniteľných sľubov, ktoré síce radi počúvame, ale v skutočnosti tajne tušíme, že sú nemožné. Liek na zníženie cien potravín zo strany politikov, alebo štátu jednoducho nie je. Iste, môže štát intervenovať, môže dotačnými stimulmi pretlačiť ceny, ale je to len prelievanie peňazí z jedného vrecka do druhého. Ak pochopíme základný princíp, že štát je imaginárna osoba, bez samostatného príjmu a žijúca výlučne z práce, odvodov a príspevkov nás, občanov, prestaneme dúfať v zázrak.
Ceny potravín zásadne vždy okamžite reagujú na narušenie rovnováhy a systému. Narušenia bývajú rôzne. Od nezmyslov okolo Greendealu, ktorý síce nie je zlá myšlienka a aj súhlasím, že je potrebné upriamiť pozornosť na šetrné a udržateľné hospodárenie na poľnohospodárskej pôde, ale v zásade nesmie znižovať ekonomiku, efektivitu a ani predražovať výrobu surovín a následne finálnych potravín. Potom prichádzajú rôzne náhodne generované myšlienky, platné výlučne pre územie SR a to napríklad mimoriadne odvody pre obchodníkov, rôzne zásahy do zmluvných vzťahov, neprimerané a šikaniózne spôsoby výkonu úradných kontrol, likvidačné pokuty. Zamyslel sa niekto nad tým, čo je skutočný cieľ? Vraj stabilizácia výrobcov potravín a tlak na zníženie cien. Ani jedna aktivita nepriniesla nikdy nič pozitívne smerom ku stabilite alebo cenám, ale opakujú sa cyklicky vždy, keď už žiadne iné nápady nemáme. Najhoršie narušenia sú tie globálne. Najskôr pandémia Covid19 a nemožnosť dostať ľudí do práce, čo v skutočnosti znamenalo výpadky v dodávaní surovín, nedostatok potravín a pri nedostatku ide cena vždy hore. Brutálnu bodku za vývojom dal vojnový konflikt. Znamenal nervozitu na trhoch, preskupenie odbytísk, raketový nárast energií a všetkých vstupov v poľnohospodárskej výrobe. Ostatné už poznáme.
Vidíme krásnu budúcnosť, lebo trend je klesajúca inflácia. Lenže ako to je v skutočnosti. Povedzme, že v roku 2021 sú ceny potravín bez zásadných vplyvov a môžeme si tento rok určiť ako etalón. Pre lepšie počítanie budem používať imaginárnu potravinu č.1 v cene 100 Eur/ks
2022 - nárast cien o 10,40% znamená, že cena narástla na 110,4 Eur
2023 - nárast cien o 14,80%, ale pozor oproti roku 2022, čiže nepočítame z ceny 2021 (100) ako základu, ale 110,4 - cena narástla na 126,7 Eur
2024 - nárast cien o 2,30%, ale opäť oproti roku 2023, čiže zo základu roku 2023 (126,7) - cena narástla na 129,60 Eur
Ak by sme mali hovoriť pravdu, minimálne bežným ľuďom, tak by sme ceny porovnávali zásadne oproti etalónu a nie medziročne. Potom by totiž štatistiky vyzerali úplne inak. Pre úplnosť a objektivitu, etalón merania cien by mal byť stanovený pred pandémiou, teda 2019 a čísla by boli brutálne.
Rok | 2022 | 2023 | 2024 |
|---|---|---|---|
Skutočné zvýšenie ceny | 10,40% | 26,74% | 29,61% |
Pre niekoho je úsmevné, ak počuje, že inflácia nerastie a teda sa očakáva pokles ceny potravín. Pre mňa je to tragédia. Je to v skutočnosti hlúposť a znamená to, že ceny stále rastú, len pomalšie. Ak bude inflácia hneď 0,00% tak ceny dole nepôjdu. Budú rovnaké ako minulý rok.
Citujem "Inflácia (lat. nadutie, nadúvanie) označuje v národnom hospodárstve všeobecný nárast cien ekonomických statkov, čo má za následok zníženie kúpnej sily peňazí". My v skutočnosti potrebujeme presný opak a opäť si pomôžem citátom "Deflácia je v hospodárstve pokles všeobecnej cenovej hladiny tovaru a služieb (opak inflácie). Deflácia nastane vtedy, keď miera inflácie klesne pod 0 % (záporná miera inflácie). Inflácia znižuje reálnu hodnotu peňazí, naopak deflácia reálnu hodnotu peňazí zvýši, či už v makroekonomike alebo mikroekonomike. Tým je možné nakupovať viac tovaru za ten istý objem peňazí."
Ak by sme mohli povedať, že ceny potravín boli v roku 2021 nie ideálne, ale povedzme prijateľné, musela by na Slovensku, resp. v EÚ zóne nastať deflácia 30%. To je v aktuálnej situácii nemožné. K deflácií dochádzalo napr. v USA počas celého 19. storočia (najvýznamnejšia výnimka bolo obdobie počas občianskej vojny). Túto defláciu spôsobil technologický pokrok, ktorý vytvoril výrazný hospodársky rast. Čiže máme presnú definíciu ako dosiahnuť defláciu, ak teda skutočne chceme znížiť ceny potravín. Technologický pokrok - výrazný hospodársky rast. Vidíte tam niekde napríklad greendeal? Ja teda vidím presný opak. O národných nezmysloch nejdem radšej ani viac písať, nestoja za tú námahu.
A ako sa v skutočnosti vytvorí finálna cena potraviny?
Pre výpočet budem skutočne zjednodušovať ekonomické pravidlá, tak sa vopred ospravedlňujem všetkým ekonómom a účtovníkom.
Pri predaji 1 imaginárneho kusu potraviny, za ktorú zákazník (konečný spotrebiteľ teda my všetci) zaplatí 100 Eur získa v skutočnosti - Chovateľ/Pestovateľ 10 Eur, Výrobca potraviny 12 Eur, Predajca potraviny 17 Eur ale to nie je všetko. Nastupuje štát. DPH ktorú zaplatí zákazník je 17 Eur, daň zo mzdy pre dojičku kráv, daň z príjmov pre podnikateľa (a je jedno či ide o chovateľa, pestovateľa, výrobcu alebo obchodníka), spotrebná daň z pohonných hmôt. No nech to je na konci dňa 25 Eur. Tento výpočet počíta s konštantou 20% marže pre každého. Absolútne % odvodené od obstarávacej ceny.
Chovateľ - 10 Eur, Výrobca 12 Eur, Predajca 17 Eur, ŠTÁT 25 Eur z 1 tovaru v cene 100 Eur....
A teraz si to spočítajme. Tú potravinu nakupuje aj traktorista, čo plodinu sadil, zásadne z výplaty. Tú dostal iba preto, lebo chovateľ/pestovateľ má svojich 10 Eur zisku. Je choré sa domnievať, že ten čo dopestoval pšenicu má potravinu zdarma, nemá. Tú istú potravinu si ale kupuje aj pracovníčka vo výrobe a tiež, čuduj sa svete, iba z vlastnej výplaty. No lenže tá potravina nevznikne zázrakom. Aj keď dnes mnohí na to veria. Treba kúpiť múku, tú zomelie mlynár. Mlyn nejde na vzduch a ani bez ľudí, ktorým treba platiť mzdy, nebude fungovať. A kde títo ľudia minú svoje zarobené peniaze? Presne, na bývanie a POTRAVINY. Takže tu výrobca potrebuje maržu. No a potom sú tí naši zlí obchodníci. Tú potravinu asi netreba rozviesť po celom Slovensku, zrejme nebude ani nutné mať postavený a vybavený obchod. Ten sa nevetrá, nechladí, nesvieti, čiže nepotrebuje energie. No a tá potravina sama vyskočí z auta, odkotúľa sa do regálu, potom si sám vyberie vozík a nakoniec sa sám nablokuje na pokladni. Predavačky, skladníci, vodiči, pokladníčky. Títo všetci musia mať mzdu a prečo? No presne preto, aby si mohli potravinu kúpiť. Koho nepotrebujete v celom reťazci? Bingo. Štát.
Presne ten štát ktorý sa tvári, že ide pomáhať. No najviac by pomohol keby nerobil a nechcel vôbec nič.
Poľnohospodárstvo a potravinárstvo je najviac dotované odvetvie od nepamäti. Presne preto, aby boli potraviny dostupné pre všetkých. Bolo dotované aj pred rokom 1989 a bude dotované aj po roku 2050. Jediná otázka ostáva otvorená a to je efektivita dotácií. Stále sa snažíme vymyslieť koleso a stále sa nedokážeme poučiť v zahraničí, alebo z vlastnej histórie. Ak si všetci priznáme, že nikto nebude dlhodobo vyrábať vôbec nič so stratou, tak uznáme, že ak chceme mať na výstupe niečo kvalitné, lacné, ale aj plne dostupné po celom Slovensku, potrebujeme ekonomicky silného pestovateľa, výrobcu a obchodníka. Ani bez jedného to nepôjde. Potom máme možnosti 2. Snažíme sa prikázať dažďu a vetru, bez väčšieho úspechu, alebo cielene zasiahneme tam, kde zásah nebude bolieť ostatných.
Fikcia ?
Čo ak by pracovník v poľnohospodárstve a potravinárstve mal daňovo-odvodové zaťaženie nie 40% ale len 10%
Čo ak by všetky nárazové a sezónne práce mali daň a odvody 0%
Čo ak by DPH na všetky potraviny, ovocie, zeleninu, mäso a ryby nebola 20% ale 5%. Nie nejaký zoznam, nie zvýhodnenie istej skupiny, všetko.
Čo ak by spotrebná daň z pohonných hmôt bola pre výrobu a distribúciu potravín nie 40% ale 5%
Čo ak by sa konečne raz použili peniaze z EÚ na masívne investície to moderných technológií?
Áno, štát by sa zbláznil a zrejme by skrachoval. Toto budeme počuť z každej strany. No nie je to tak. Štát by "vybral" menej povedzme o 200 mil. Eur ročne. Ale presne o tých istých 200 mil. Eur by jednoducho vyplácal menej národných podpôr, z ktorých ale v skutočnosti nemá nič ani traktorista, ani dojička, ani nikto vo výrobe, či za pultom v obchode. Presne tých 200 mil. Eur by ale zostalo u chovateľa, výrobcu, predajcu no a ten by mohol kúpiť nové, moderné technológie (nedajbože by mu pomohli výzvy z EÚ a naša PPA by začala zázrakom fungovať). Tie by spotrebovali menej energie. Mohli by narásť mzdy, alebo by mohol zamestnať viac ľudí. To zas povedie k zvýšeniu objemu výroby. Tá zas povedie k úsporám z objemu napríklad pri obalovom materiáli. Možno to príde úsmevné, ale skúste si niekedy zistiť koľko z ceny 1,5L minerálnej vody stojí obal. Budete zdesení. Potom by mohli nastúpiť stavovské organizácie a zväzy. Namiesto politikárčenia by mohli zabezpečovať spoločný nákup režijných vstupov. Opäť obrovská úspora. Na výstupe to nejde, tu by hrozili rôzne kartelové a nekalé dohody. V skutočnosti to vôbec nie je zložité. Má to ale 1 veľkú chybu. Zle sa to medializuje, výsledky sa dostavia po rokoch, nevytlčú sa z toho žiadne politické body a nedajbože by sa znížil objem verejných prostriedkov o ktoré sa tu denne bojuje. Kto je silnejší, kto má väčší vplyv, kto v tom dokáže behať, ten dostane najviac.
Ale kde je základná téma? Kde je pohoda občana/spotrebiteľa? Kde je to, kvôli čomu sa to celé deje a to je cena potravín?
Stratilo sa to niekde v neprehľadnom systéme. A pokiaľ sa niečo zásadne nezmení, bude sa strácať naďalej.
