Bolzáno - autonómna provincia Južné Tirolsko.
Dohovoríte sa hlavne nemecky, taliančina tu nie je moc používaná. Navštevoval som túto nádhernú krajinu pod ľadovcom 7 rokov, 2 x ročne. Ako študent som hľadal možnosti na financovanie, začal som pracovať. Jedného dňa som dostal ponuku ísť na "jablkovú" brigádu do "Sudtirol". Farmárčenie som vždy pokladal a stále pokladám za absolútny základ fungovania potravinového reťazca a za kľúčový prvok dotvárania vzhľadu krajiny a kvality života.
Zo Žiliny priamo na miesto 1100 km, cesta cca 12 hodín. Vystúpil som z auta, oči otvorené. Krásny veľký dom v tirolskom štýle, ubytovne pre robotníkov, dielne, garáže.
Víta nás asi 150 kg chlap, menšestrové nohavice, flanelová košeľa, traky, brada, klobúk, ťažké pracovné topánky. No to budú galeje, pomyslel som si a v duchu som rozmýšľal či som nespravil chybu keď som sa nechal na toto nahovoriť. Začalo predstavovanie, toto je moja žena, má na starosti stravovanie všetkých robotníkov a nás, keby sa Vám niečo nepáčilo, priamo s ňou. Toto je moja dcéra, má na starosti ekonomiku celej farmy, ona Vám povedie výkaz hodín, ona Vám môže dať zálohu ak budete potrebovať. Toto je môj syn, on má na starosti celú logistiku, od ranného vyvezenia do sadu cez zabezpečenie pomôcok na zber, dostatok prepraviek, odvoz do výkupu až po dovoz zo sadu po ukončení práce. Toto je môj otec, je už starý, veľa sa pýta, zabúda, už nepracuje, ale celý deň sa motká po dvore, tak dávajte pozor keď pôjdete autom nech sa mu niečo nestane. Toto je jeho žena, moja mama, ešte stále pomáha mojej žene v kuchyni. No a na všetko ostatne som tu ja, volajte ma Karl.
Ako sa zbierajú jablká Vám nejdem teraz popisovať, ale chcem sa podeliť o pár zážitkov.
1. Hrdosť
Sedím v traktore, točím asi 10 x tú istú cestu zo sadu do výkupu. Zo sadu plná vlečka bední s jablkami, z výkupu plná vlečka prázdnych bední. Jeden traktor ja, druhy jeho syn, sem tam ide aj tretí a ten riadi Karl. 11 cesta, Karl si sadá ku mne do traktora. "Idem s tebou, mám nejaké stretnutie vo výkupe, kým Ťa vyložia, ja si vybavím čo treba" Ideme okolo sadov. A začína prednáška. Toto je prvý sad môjho deda. Začína zoznam kvalít, hodnotím to ako samochválu. Nasleduje zrazu zoznam chýb čo tam rodina už urobila, začalo ma to zaujímať. Rozpráva, smeje sa, trasie veľkou hlavou, rozhadzuje ruky a dupe nohami, čím viac sa pýtam, tým radšej odpovedá. Začal som sa usmievať, tento človek je skutočne hrdý, šťastný a hlavne vďačný za všetko čo jeho rodina má a na udržiavaní čoho všetci tvrdo pracujú.
2. Česť
Idem s mladým gazdom a dedičom do sadu rozviesť prázdne bedne, je 5,30 ráno. Robotníci vstávajú o 7,00 potom raňajky, káva a už musia byť nachystané mikrobusy na odvoz do sadov. Ja vstávam o 5,00 lebo nezbieram ale jazdím a to nie je taká drina. Ukazuje mi kadiaľ cúvať, zazvoní mu mobil ale on stále kýva môžeš, môžeš. Bum. Vlečkou som vyvrátil jeden strom. Vyskočil som z traktora, pozerám na mladého, začal som sa smiať. "Nič sa nestalo, vlečka svieti, strom odpraceme a ide sa ďalej" .. Keď som dopovedal, prestal sa usmievať a s absolútne vážnou tvárou mi oznámil že ten strom nie je ich. Zdvihol telefón, zavolal otcovi, vysvetlil že nehoda a nie úmysel, ale predsa. Pozerám na neho ako Alica v krajine zázrakov. Oblasť má asi 500 ha ovocných sadov, intenzívna produkcia, jeden strom nemôže byť problém. Dorazí Karl a dovezie majiteľa sadu ktorému som nabúral strom. Starý pán príde ku mne a pýta sa čo sa stalo. Pochopil som, že sa smiať asi nemôžem, sklopil som hlavu a opakoval som že ma to mrzí. Mávol rukou, stáva sa. Karl prikázal synovi doviesť jednu bedňu najkrajších jabĺk (500 kg), buchol majiteľa sadu po pleci, usmial sa, naliali si po pohári všadeprítomného červeného vína a odišli.
3. Každý musí žiť
Týždeň pršalo, do sadov Karl zakázal ísť. Nervozita sa dala na ubytovni krájať, ponorková nemoc. Meškal zber. Prezrievali jablká. Konečne sa vyjasnilo a vyšiel Karl a oznámil od zajtra sa pracuje, treba sa pripraviť. Zvýšil počet ľudí v sadoch, dobiehal zameškané. Ľudia išli na plno, stroje tiež. Schádzam dole prudkým svahom, rana, traktor stojí. Asi zlomená poloos. Volám vysielačkou mladého gazdu, vysvetľujem čo sa stalo a zároveň mu hovorím čo treba z garáže doniesť. Vybehnem z traktora. odpájam vlečku, dávam traktor na rovinu a pripravujem miesto na opravu. Príde Karl. "Čo pre boha robíš ?" snažím sa mu vysvetliť, že pokiaľ zoženie rýchlo poloos, vymením to a ideme ďalej. Ťuká si na čelo. Potom mne. Príde mladý a vysvetľuje otcovi že nemajú v dielni veci ktoré som chcel. Karl sa otočí na mňa a pýta sa : Ty si mi predal tento traktor , ty si zodpovedný za jeho stav ? Pamätaj si mladý, my vieme pestovať jablká, ničomu inému sa nerozumieme a do ničoho iného sa nestaráme. Preto nepečieme chlieb, preto nerobíme salámy, preto neopravujeme traktory. Tu musí každý žiť aj automechanik. Nemá každý sad, musia tu byť aj iné profesie práve preto aby sme sa mi vedeli venovať len naším sadom. Chvíľu telefonoval a potom odišiel a stále nado mnou krútil hlavou. O 30 minút tam stálo servisné auto, o 2 hodiny už som normálne pracoval, áno uznávam, každý musi žiť
4. Deti a formovanie vzťahu
Male deti sú pre nich všetko. Môžeš sa smiať Karlovi, môžeš si robiť srandu s mladého gazdu aj s šéfovej dcéry, pokiaľ to nie je drzá a hlúpa zábava, smejú sa radi. Nikdy sa však nesmej malému dieťaťu. Moja prvá cesta z výkupu toho dňa a píska vysielačka. Chod domov aj s traktorom a počkaj pri halách. Sedím, pijem jablkovú šťavu a čakám. Vybehne babička z domu a lamentuje že niečo zabudla. Začínajú nosiť. Jablká 2 bedničky, pasterizovaná jablčná šťava 3 x 5 l balenie, sušené jablká, jablčná štrúdla. Všetko pekne naukladané v papierových kartónoch. Toto treba zaviesť do škôlky. Škôlku nájdeš na námestí. Iba to polož pred dvere a môžeš sa vrátiť do práce. Ok, prečo nie. Pýtam sa : Kde sú nejaké papiere, kto ich má podpísať ? Babka sa na mňa díva ako keby som akurát padol z mesiaca, čo chceš ? Aké papiere ? Choď a urob ako som hovorila. Nedalo mi to, babka asi už je stará a zabudla. Volám mladej ekonómke farmy, že veziem dodávku tovaru do škôlky ale babka nedala žiadne papiere. Smiech a opäť smiech. Vybav čo treba a potom sa zastav za Karlom. Skončil deň a ja som na to celkom zabudol. Sedím večer, pijem kávu, vystreté nohy a dívam sa na ľadovec. Príde Karl, sadne si veľa mňa usmeje sa a pýta sa. Máš deti ? Nie, odpovedám, ešte nie. Hmmm a chceš mať deti ? Áno, určite, prečo sa pýtaš ? Bol si dnes v škôlke zaniesť naše čerstvé jablká, našu šťavu, naše sušené ovocie a babkinu štrúdlu, že ? A bol si tam jediný ? Nie, odpovedám. Bol tak pekár, bol tam mäsiar, mliekár a ja. A čo si videl ? pýta sa s vážnou tvárou Karl. No videl som tam kopu pečiva, mlieka, jogurtov, salámy, mäso. zeleninu a samozrejme Tvoje jablká. Ale čomu nerozumiem, ako to chcete na konci mesiaca vyfakturovať, keď si nevediete evidenciu. Karl sa zamyslel a pýta sa. Treba to vyfakturovať ? Tak som asi hlúpy, že to nerobím. Ale ja to nerobím preto, lebo do tej škôlky som chodil ja, môj syn. moja dcéra a teraz moja vnučka. Myslíš že si naše deti a vnúčatá nezaslúžia to najlepšie čo nám naša zem dokáže dať ? Určite si zaslúžia, odpovedám a nie len Vaše deti ale všetky deti. Vidíš,vidíš smutne hovorí Karl. Prečo chceš aby za to škôlka platila ? Pre mňa je to česť a obrovská pocta, že deti v našej dedine jedia Karlove jablká, pijú Karlovu štavu, jedia Karlovú štrúdlu a keď pozerajú rozprávky, namiesto žuvačiek cmúľajú moje sušené jablká. U Teba doma to tak nie je ?
A tu skončím s otázkou, skutočne sa neoplatí oživiť náš agro sektor ? Takéto Bolzáno totiž môže byť v každej obci, každom meste, ale chce to len :
Hrdosť vlastniť pôdu, hrdosť pracovať na nej, byť hrdý na svoje meno, plniť si povinnosti a záväzky voči ostatným, neškodiť a investovať svoj čas a energiu nie len na tvorbu kapitálu ale aj na správne veci.
