Za 10 rokov v EÚ zaniklo viac ako 4 milióny hospodárstiev (27,5%), zatiaľ čo celková plocha využívaná pre účely poľnohospodárstva zostala takmer stabilná, čo v preklade znamená zvýšenie koncentrácie poľnohospodárstva, pričom priemerná výmera na podnik vzrástla o 38%, z 11,7 ha na 16,1 ha (priemer EÚ). Základná myšlienka fungujúceho poľnohospodárstva je kombinácia veľko výmerových hospodárstiev a malých, rodinných fariem. Ak je priemerná výmera v rámci EÚ predstavuje 16,1 ha/farma, hovorí to jasnou rečou. A teraz pohľad na ostatných 10 rokov na Slovensku. My sme zaznamenali nárast za 10 rokov z priemeru 29,8 ha na jeden podnik na 80,7 ha na jeden podnik a zaniklo 67,1% hospodárstiev.
Presne toto sú dôvody, prečo sa celá pozornosť ministerstva pôdohospodárstva SR otáča smerom k prvému pilieru EÚ fondov – priame platby na ha. Presne toto je dôvod, prečo sa cielene a systematicky presúva maximálne možný podiel (15%) z druhého piliera, ktorý je viazaný na produkciu, do prvého piliera. Absolútne nesprávne rozhodnutie, ktoré zabezpečilo, že vznikli „nejasnosti“ s výmerou, krížové požiadavky na dotácie, vykazovanie letísk a vybetónovaných plôch ako poľnohospodárska pôda – lebo priame platby na ha z prvého piliera, lebo jednoduchý model postavený na jedinej vlastnosti – vykázať čo najväčšiu výmeru a zobrať čo najväčšie dotácie. Ak priemer centralizácie poľnohospodárstva za všetky krajiny EÚ predstavuje za obdobie 10 rokov 38%, je to samo o sebe alarmujúce číslo, ale ak si pozriete detailne, ktoré krajiny ho spôsobujú, dopracujete sa ku našej starej V4. Iba Slovensko vykazuje za 10 rokov centralizáciu 270%.
Za posledných 10 rokov došlo v poľnohospodárskej prvovýrobe k výraznému úbytku pracovníkov v hlavnom zamestnaní. Zo 108,9 tis. pracujúcich sa znížil počet osôb viac ako o 50%, čo dokazuje reálny zánik vyššie uvedených 67,1% hospodárstiev. Na to, samozrejme, zareagoval aj spracovateľský priemysel a v tom istom období sa počet pracujúcich v potravinárskej výrobe znížil z 66,4 tis. osôb na 49,6 tis. osôb t. j. o 25,3 %. A toto sú tie najzákladnejšie fakty, ako na tom potravinová sebestačnosť na Slovensku skutočne je.
Slovensko, so svojim potenciálom, dokáže zabezpečiť základné potraviny pre 6,5 mil. obyvateľov, čo ďaleko presahuje skutočný a aktuálny počet obyvateľov. Môžem sa venovať rôznym komoditám, všade je to podobné, ale problém popíšem na komodite hovädzieho dobytka. Predpokladaná ročná spotreba predstavuje 18 640 ton a hrubá domáca produkcia predstavuje objem 22 246 ton. Toto je ukážko toho, že v prvej fáze sme sebestační. Ale, z objemu hrubej domácej produkcie sa vyvezie cca 68%, čo predstavuje absolútne 15 060 ton. Z toho vývoz v rámci EÚ tvorí 12 898 ton, zbytok sa vyvezie mimo EÚ. Takýto objem vývozu vytvára v ekonomike SR každoročný nedostatok domáceho hovädzieho a teľacieho mäsa, ktorý sa vykrýva dovozom z krajín EÚ. Ak viete počítať, tak Vám musí byť jasné, že potrebujeme 18 640 ton , vyrobíme 22 246 ton z ktorých ale vyvezieme 15 060 ton. Na domáci trh nám teda ostane 7 186 ton, čo v ideálnom prípade zabezpečí sebestačnosť 38,55% celej spotreby vrátane výroby.
Problém je o to zložitejší, že potenciál Slovenského spracovateľského priemyslu sa využíva len na 18,95 %. Toto nám napovie, že spracovateľský priemysel je kapacitne predimenzovaný a absolútne nevyužívaný. Kde reálne využitie 19% kapacity zabezpečí 38% sebestačnosť. Prečo je predimenzovaný ? Pretože boli sprivatizované bývalé mäsokombináty, ktoré boli kapacitne stavané na megalomanské projekty socializmu. Privatizáciou sa často krát zastavil život v týchto podnikoch. Tu začína kameň úrazu. Žiadna stratégia štátu v tomto sektore, žiadne investície, žiadne modernizácie, žiadne nové technológie, žiadna efektivizácia. Jednoducho sme zaspali. Premrhali sme minimálne 16 rokov dotácií. Premrhali sme čas, kedy sme mali dobiehať tie rozdiely v efektivite, energetickej náročnosti, hygiene budov a pod. voči vyspelej potravinárskej výrobe EÚ. A dnes už len plačeme, prečo sú všetci naokolo lacnejší. Zakrývame si oči a nechceme vidieť, že výrobné podniky štátov, kde sa EÚ fondy „nerozpustili“ zrazu vyrábajú efektívne, energeticky menej náročne, v podstatne lepších podmienkach, v opravených a modernizovaných budovách, ktoré majú menšie náklady na údržbu, vykurovanie, opravy a investície. A presne tieto ekonomické náklady priamo vplývajú na výslednú náročnosť spracovania = výslednú cenu.
Toto je skutočný dôvod, prečo sú naše potraviny, vyrobené na Slovensku, drahšie. Reči o vyššej kvalite, alebo o vyššej bezpečnosti si normálny odborník nedovolí povedať. Názor si urobte sami. Ak spracujete zdravé zviera vo fabrike, ktorá má 50 rokov staré zariadenia, zateká strecha, má výparníkové chladenie plnené čpavkom, pre svoj chod potrebuje malú elektráreň, má nedostatok zamestnancov s podhodnotenými mzdami = výsledná kvalita, bezpečnosť a cena. A teraz si ten istý obraz urobte pre špičkovo vybavenú, modernú fabriku, plnú antikoru a najnovších technológií. Má o ½ menej zamestnancov, ale s dvojnásobným platom = výsledná kvalita, bezpečnosť a cena.
Tento scenár sa prejavuje vo väčšine komodít, ktoré vieme na Slovensku vyrobiť. Špecifikum je špecializovaná rastlinná výroba, ktorá sa práve z dôvodu vysokej centralizácie na Slovensku jednoducho nerealizuje. Práve táto forma výroby potravín je založená na množstve malých fariem. Ak si ku tomu pripočítate absenciu spracovateľského priemyslu, pre špecializovanú rastlinnú výrobu (ovocie, zelenia a pod) dostaneme sa ku dôvodom, prečo nie sú Slovenské potraviny dostupné. Ak si dokážeme pripočítať fakt, že je 21 storočie a naša ekonomicky činná populácia je pod extrémnym stresom z práce, zo zabezpečenia základných životných potrieb, pochopíme, že dnešný spotrebiteľ chce čo najmenej času stráviť nakupovaním. Potrebuje rýchlo nakúpiť potraviny, najlepšie na jednom mieste, kde očakáva triedu a kvalitu potraviny v priamej úmere s jej cenou. Chce nakupovať, ale zásadne tovar, ktorý pre spotrebiteľa predstavuje prijateľnú hodnotu za vydané peniaze. To vysvetľuje, prečo 80% celého trhu s potravinami ovládajú veľké predajne a tiež to odpovedá na otázku, prečo je cena a celoročná dostupnosť potraviny zásadnejšia pri rozhodovaní spotrebiteľa ako napríklad krajina pôvodu potraviny.
Je možné zmeniť tento, podľa môjho názoru, tragický stav ? Odpoveď je áno. V prvom rade potrebujeme pochopiť, že sme zle nastavili tvorbu HDP a moc sme sa zamerali jednostranne na automobilový priemysel. Určite je to veľmi zaujímavé, v časoch ekonomického rastu tohto segmentu, ale v prípade jeho stagnácie, alebo prepadu ekonomiky, bude to mať zásadný dopad na HDP a výkon ekonomiky. Práve túto potencionálnu diverzifikáciu rizika dopadu na ekonomiku je možná riešiť prostredníctvom cielenej podpory tvorby pracovných miest v poľnohospodárstve a následne potravinárstve. Ak si pripočítate, že priemerné mzdy sú skutočne na Slovensku nízke oproti okolitým krajinám, ale okrem toho sa umelo navyšujú, nie v závislosti na skutočnom výkone ekonomiky, ale v závislosti na populizme politiky, pochopíte, že práve takéto rozhodnutia absolútne likvidujú možnosť vzniku zamestnancov v oblastiach poľnohospodárstva a potravinárstva. Ak majú vznikať iba za podmienky rozsiahlej, ale nesystémovej a populistickej finančnej podpory štátu, nemajú ekonomicky zmysel a neprinesú žiaden dlhodobý potenciál.
Je potrebné v prvom rade definovať jeden zásadný dokument, ktorý nazvem stratégia pre poľnohospodárstvo a zabezpečenie potravinovej sebestačnosti Slovenska. V tomto dokumente sa musí detailne identifikovať skutočný potenciál, podporený vedeckou obcou, jednotlivých regiónov Slovenska. V tomto dokumente je potrebné detailne vypracovať a stanoviť ciele, ktoré sú strategické z pohľadu poľnohospodárstva a potravinárstva a to hlavne s prihliadnutím na ekonomickú efektivitu, širokospektrálne sa zamerať na dosiahnutie čo najväčšieho rozsahu výroby potravín. Po tejto definícii je potrebné ku nej naviazať novú legislatívu, ktorá podstatným spôsobom zjednoduší vznik nových podnikov a ako merateľný cieľ musí byť stanovené % nárastu podnikov v poľnohospodárstve a potravinárstve. Následne je potrebné prepracovať systém, akým sa novo vyrobené potraviny dostanú na pulty obchodov, zásadne však cestou dohody a nie vydierania. Produkcia musí byť pre spotrebiteľa cenovo atraktívna, musí veriť jej pridanej hodnote pre ekonomiku Slovenska a ak uvidí, že sa reálne každým nákupom podieľa na vzniku nových miest, modernizácii výroby a zlepšeniu prostredia, bude Slovenská potravina, automaticky, jeho prvá voľba.
Nevymyslel som žiadne perpetu mobile. Všetky naše vlády od roku 2002 vypracovali "Koncepciu rozvoja poľnohospodárstva a potravinárstva" a po 4 rokoch to vždy zopakovali. Vypracovať však rozsiahly dokument, ktorý len konštatuje skutkový stav ale nestačí. To je zásadná chyba, ktorú tu opakujú všetky vlády. Tu sa jednoducho už 20 rokov konštatuje, ako prebieha úbytok či už vo výrobe, alebo v spracovaní potravinárskych komodít. Vždy sa len doplnia aktuálne čísla, ktoré sú horšie a horšie. Nastavia sa nové pravidlá pre čerpanie dotácií, dotácie sa vyčerpajú a ide sa opäť ďalej. Ďalšie úpadky, ďalšie znižovanie efektivity. Presne toto sú dôvody, prečo máme najnižší ekonomický výnos na ha pôdy, ktorý predstavuje 23% z priemeru EÚ. A to našim dejateľom na poli politiky nestačí. Nestačí zničiť všetko, na čo položili svoju odbornú ruku. Zničia ešte aj legislatívne prostredie, zničia trh, zmluvné slobody. Zdravá spoločnosť ide cestou pokus / omyl / poučenie sa / náprava. Naša spoločnosť ide cestou omyl / omyl / omyl / omyl a rok pred voľbami, okamžite prijať populistické opatrenia, ktoré vo finále zaplatia spotrebitelia a ešte sa dokonca aj tešia. Tešia sa, že mohli na ten volebný gulášik, čo je vraj zadarmo, doniesť zo svojej súkromnej špajze mäso, zemiaky, vodu, soľ, taniere, príbory. Nuž, dobrú chuť. Veď keď je zadarmo, treba jesť.
