Na vyhlásení vojny korupcii, mafii a dokonca ani pandémii nie je predsa nič zlé. Súhlasím. Bojujme všetkými zbraňami čo máme, vyhrajme. Zrejme toto si praje každý človek tejto krásnej krajiny.
Vyhlásenie vojny však neznamená, že všetko ostatné neexistuje.
Pred vyhlásením vojny tu bol štát, ktorý mal obrovský problém. Ekonomický, sociálny, právny. To zrejme všetci uznáme. Viac ako rok tu prebieha skutočná vojna, síce nie na bojových poliach, nepoužíva sa ťažká technika, letectvo, ale o to viac mediálny priestor. Ľudia sú doma, majú čas sledovať správy, čítať rôzne informácie z overených, ale aj pochybných zdrojov. Treba si však uvedomiť, že problémy, ktoré sme tu mali, ostali. Oni sa nestratia, len ich na chvíľu nie je vidno. Do toho si treba pripočítať rok vojnového stavu, tiež prináša denne obete a škody a zistíme, čo nás v skutočnosti čaká.
Ľudia už potrebujú svetlo na konci tunela, inak to dopadne ozaj zle
Platí staré pravidlo, že nové voľby začínajú deň po zverejnení volebných výsledkov. Preto je pochopiteľné, že politici začnú predkladať účty, prezentovať úspechy, zakrývať neúspechy. Problém nastane, ak ide iba o PR a o nič viac. Rozdiel medzi politikom a štátnikom je ten, že politik robí všetko pre blaho seba, svojej strany a štátnik vidí ďalej ako dnes, ďalej ako za týždeň či mesiac. Štátnik tvorí budúcnosť, politik tvorí prítomnosť. Je však skutočná tragédia, ak sa politike venuje niekto, kto má výlučnú záľubu v minulosti, ten sa mal stať historik a nie politik. Ľudia sú unavení, nahnevaní, znechutení. Je to vidno na % preferencií, ustupuje zdravý rozum, narastá ochota vrátiť sa radšej ku korupčnej minulosti pred nejasnou a chaotickou prítomnosťou a žiadnou budúcnosťou. Toto nie je útok na prvú signálnu, toto je výsledok chaosu a postupnej anarchie, ktoré vznikli prítomnosťou. Ak ľudia nedostanú jasný plán, podporený jasnými míľnikmi, založený na jednoduchej pravde, podporený jasným faktickým popisom a argumentami, vyhrá chaos. Ak si to neuvedomíme dnes, zajtra bude neskoro.
Na každú kritiku jediná odpoveď, lebo minulosť
V bežnom svete to funguje tak, že štát rozhoduje, vždy po konzultácii s odbornou obcou. Slovensko je malá krajina, ale môže sa chváliť skutočne obrovským množstvom excelentných mozgov. Nikto si neuzurpuje právo riadiť štát, ale mal by sa riadiť tak, aby bol sám pre seba čo najviac efektívny a pre občana čo najmenej zaťažujúci a stresujúci. Odborná kritika je vždy reakcia na nevypočutú radu. Má mnoho podôb, ale vyvíja sa podľa rovnakého modelu. Najskôr je to pokus podať pomocnú ruku, po jej odmietnutí nasleduje pokus o argumentačné a vecné námietky, po ignorácii prechádza do verejnej kritiky. Štát nie je samozvaný vládca s automatickým patentom na rozum, naopak, dobrý štát zváži vždy všetky pre a proti a rozhodne sa pre najefektívnejšie riešenie, ktoré ale dokáže obhájiť. My sme vo vojne a zrejme nie sme úplne normálny štát. Nie je predsa možné, aby na akúkoľvek kritiku existovala jedna šablóna odpovede. Lebo Fico, lebo mafia, lebo minulosť. Naše právo neplatí retroaktívne, čiže späť do minulosti, takže ani naše argumenty by sa nemali uberať týmto smerom. Z minulosti by sme sa mali poučiť, nerobiť rovnaké chyby, prevziať to, čo fungovalo a snažiť sa to vylepšiť. Jednoduchý model. U nás nefunguje a toto je podstata našich problémov.
Ulica a facebook nemôžu byť zákonodarca
Že tu vládne chaos a postupná anarchia je viac ako isté. Preferencie sa tvoria výlučne emotívne, emócia je spojená s tým, čo ľudia denne dostávajú prostredníctvom verejne komunikačných kanálov. Predbieha sa škandál za škandálom, rôzne "bombastické" odhalenie za odhalením, medializuje sa niečo, čo do médií nepatrí. Práca NAKA je najsledovanejší program všetkých televízií, spravodajstvo je na 90% zaplnené negatívnou emóciou. Ulica rozhoduje. Spomeňme si na štrajk majiteľov fitness centier. Koľko ich bolo? 20-50? A zasadala vláda, upravovali sa opatrenia. Nespochybňujem ich problémy, majú ich, ako všetci. Všetci kričia a nič. Ak ale pár ľudí pôjde do ulíc, zrazu to ide. Je to obrovská chyba za chybou. Prvá je tá, že sa problémy ignorujú dovtedy, kým ľudia nejdú do ulíc. Toto dopadne zle. Druhá je tá, že po kriku v uliciach sa skutočne niečo udeje. Dáva to nádej každej ďalšej ulici, každému ďalšiemu štrajku. Dostaneme sa do situácie, keď v uliciach budeme mať postupne všetkých a začneme sa čudovať, ako sa toto mohlo stať. Jednoducho. To isté platí o všemocnom facebooku. Lenže ani FB ani ulica jednoducho nie sú a ani nemôžu byť bežné postupy pri riadení štátu.
Ťaživá minulosť nie je univerzálna odpoveď
Múdry človek sa učí na vlastných chybách, génius na chybách druhých. Hlupák svoje chyby obhajuje a diletant ich opakuje. Sme v režime, kedy vidíme chyby iba na druhých, svoje zásadne odmietame a konanie, nech je akokoľvek zlé a pre Slovensko škodlivé, obhajujeme ťaživou minulosťou. Ak sa tomuto prepožičia človek, čo sám o sebe tvrdí, že je morálny etalón, nedajbože je nositeľom spoločenského ocenenia, je to horšie ako zlé. Pravda nakoniec zvíťazí o tom niet pochýb, len to prebudenie bude bolestivé. Ťaživá minulosť sa niekomu stane ťaživá budúcnosť, len aby to nebolo Slovensko. Toho sa skutočne obávam.
