O „zápale slepého čreva“, „zápale apendixu“ či „apendicitíde“ už asi každý z vás niečo počul, prípadne táto zdravotná nepríjemnosť postihla jeho, niekoho z priateľov alebo rodiny. Nakoniec, niet sa čo čudovať, veď je to najčastejšia náhla brušná príhoda.
Malé jazykové okienko
Kým sa do toho pustíme, najskôr pár slov ohľadne správneho názvu. Označenie „zápal slepého čreva“ sa používa veľmi často, no nesprávne. Správne a presné slovenské pomenovanie znie pomerne krkolomne - „zápal červovitého prívesku slepého čreva“. Odborná literatúra a zdravotníci preto bežne používajú pomenovanie „apendicitída“ - je to kratšie, v podstate medzinárodné a v neposlednom rade pri tom vyzeráme múdro. Ale vážne: apendicitída (latinsky appendicitis) je slovo, ktoré má pôvod v latinskom „appendere/appendix“ – vysieť/prívesok, a prípona „-itída“ znamená zápal (vybavte si napríklad zápal priedušiek – „bronchitída“, zápal žalúdka – „gastritída, zápal kĺbov – „artritída“ a pod.) Takže ak niekde uvidíte odborný názov nejakej choroby a na konci bude „-itída“, už viete, že sa jedná o zápal.
A teraz - prečo je „zápal slepého čreva“ nesprávne? Najmä preto, že časťou tela, ktorú v tomto prípade máme zapálenú, nie je slepé črevo ale červovitý prívesok, ktorý zo slepého čreva na konci „visí“.
Čo a na čo vlastne ten „apendix“ je?
Kto nepreskočil jazykové okienko už vie, že je to prívesok podobný prstu či červíkovi, ktorý visí na konci slepého čreva (slepé črevo je začiatkom hrubého čreva, teda časti dlhej trubice, ktorou putuje zjedená potrava v ľudskom tele). Normálny apendix má priemer menší ako 7-8 mm. Jeho dĺžka je rôzna: existujú krátke 5 cm prívesky, priemer sa pohybuje okolo 9 cm, a najdlhší známy apendix mal podľa Guinnessovej knihy rekordov 26 cm.
Načo taký apendix je? Zdá sa byť neužitočný. Je krátky, tenký, nikam nevedie a keď sa zapáli, spôsobuje iba problémy. To, k čomu nám vlastne je, ešte nie je definitívne vyskúmané – ukazuje sa, že by mohol byť zásobníkom baktérií, ktoré nám v hrubom čreve pomáhajú rozkladať potravu a majú aj mnohé ďalšie dôležité úlohy; napríklad v prípade, že si tieto baktérie poničíme užívaním antibiotík (Tu pozor! To v žiadnom prípade neznamená, že by sme antibiotiká v prípade potreby nemali brať – ich účinok je v absolútnej väčšine prípadov podstatne dôležitejší ako nepohoda, ktorá nám vznikne niektorými ich vedľajšími účinkami). Ďalej je apendix dôležitý pred narodením, kedy slúži nenarodenému dieťaťu ako zdroj buniek produkujúcich látky potrebné pre jeho zdravý vývoj. A v prvých desaťročiach života je zrejme miestom, kde sa naše biele krvinky „zoznamujú“ s rôznymi baktériami a vírusmi, ktoré sa nám dostanú do tráviacej trubice – čiže programuje imunitný systém. Celkovo sa však ukazuje, že ako taký nie je veľmi dôležitý a vedci sa domnievajú, že postupne v budúcnosti v rámci vývoja ľudského druhu úplne vymizne. Čiže sa nemusíte báť, ak ste oň v minulosti prišli alebo ešte iba prídete.
Kde ho máme?
Na obrázku je pekne vidieť, kde v tele apendix máme – leží v pravej dolnej oblasti brucha. Obvykle. Nie je v bruchu totiž pevne prichytený a môže sa všelijako stočiť. Najčastejšie leží za slepým črevom (má to tak 4 až 7 ľudí z 10-tich, údaje sa dosť rôznia), menej často môže byľ pred ním, pod ním či po jeho stranách. Ďalším problémom je, že ani slepé črevo alebo dokonca celá pravá časť hrubého čreva nemusí byť u každého pevne prichytená na svojom obvyklom mieste – to sa potom (našťastie zriedka) môže apendix nachádzať pokojne aj v hornej či ľavej časti brucha. Alebo môže byť niekam vytlačený mimo svoje obvyklé miesto, napríklad zväčšenou maternicou u tehotnej ženy. Samo o sebe to nie je problém, avšak pri zápale takto presunutého prívesku môžu byť príznaky iné a inde ako obvykle, čo samozrejme sťažuje rýchlu a správnu diagnózu.
História
História apendicitídy je bohatá a zaujímavá, tu sa zmienim len o tých najdôležitejších a najzaujímavejších udalostiach a faktoch.
Začneme v staroveku. Galén, jeden z najväčších prírodovedcov a lekárov starovekého Ríma, žijúci v 2. storočí nášho letopočtu a autor spisov, ktoré sa považovali za základ medicíny až do obdobia renesancie, apendix nepopisoval – a tak sa o jeho existencii až pomerne donedávna nevedelo. Galén totiž pri svojom skúmaní anatómie človeka používal pri pitvách predovšetkým opice, podľa všetkého severoafrické makaky. Tie apendix nemajú, tak ho jednoducho nenašiel. (poznámka pre zvedavých: okrem človeka majú z opíc apendix len gorila, šimpanz a orangutan).
Prvá známa ilustrácia apendixu (aj keď za jeho života nepublikovaná) sa pripisuje – komu inému – Leonardovi da Vinci.
Autor prvého nespochybniteľného opisu apendicitídy bol Lorenz Heister, nemecký profesor chirurgie na Helmstadskej univerzite a pochádza z roku 1711.
Veľmi zaujímavý zvrat, ukazujúci, že ani pokrok v medicíne sa neuberá vždy priamou cestou, nastal v roku 1830, kedy Hans Goldbeck z univerzity v Heidelbergu uverejnil svoju, nanešťastie nesprávnu domnienku, že zdrojom zápalu v pravej dolnej časti brucha je slepé črevo, odkiaľ sa šíri do okolia; na jeho označenie použil slovo „(peri)tyflitída“. Pretože túto teóriu silno presadzoval najznámejší francúzsky chirurg tej doby, barón Guillaume Dupyutren (znalci určite poznajú „Dupyutrenovu kontraktúru“), zmätočný a nesprávny termín „tyflitída“ sa všeobecne presadil a používal bežne až do konca 19. storočia. Možno aj preto sa u nás často apendicitída dodnes laicky označuje ako „zápal slepého čreva“. Opäť na správnu cestu, teda že za zápaly v tejto oblasti je zodpovedný najmä apendix, priviedol odbornú spoločnosť v roku 1886 americký patológ, profesor Harvardskej univerzity Reginald Fitz.
Apendicitída bola v čase, keď ešte neexistovala brušná chirurgia, antibiotiká a anestéza (pred operáciou vás uspali) vážnym a nezriedka smrteľným ochorením s odhadovanou úmrtnosťou 10-20% (z 1000 ľudí s touto diagnózou zomrelo 100 až 200). Operácia ako liečba sa stala štandardom až na začiatku 20. storočia. V súčasnosti sa úmrtnosť pohybuje okolo 0,1% (z 1000 ľudí zomrie 1). Dnes už to teda nie je taký veľký strašiak, ale ako si neskôr povieme, ak sa zistí neskoro, aj dnes, v ére modernej medicíny môže mať ťažký priebeh a vážne následky.
Tento úvodný diel o apendixe a jeho zápale zakončíme menom zrejme najznámejšej obete apendicitídy. Bol ňou Sir Frederick Treves, anglický chirurg, ktorý v roku 1902, v čase, kedy operácia ešte zďaleka nebola bežnou liečbou, odvážne operoval anglického kráľa Eduarda VII. tesne pred korunováciou a pravdepodobne mu tým zachránil život (a korunu). Paradoxne v roku 1923 sám zomrel na komplikácie spôsobené ťažkou apendicitídou (zápal pobrušnice).
