Ale hovorme viac o osobnostiach, ako potkanoch. Hádame sa o podstate geopolitiky a primeranosti munície, sediac v pohodlných leňoškách. Obhryzkávame kúsky pizze, šetríme na nové auto, znepokojujeme sa nad cenami hortobágy slaniny. Zatiaľ, kým sladko driemkame, masoví vrahovia zvracajú do sociálnych sietí a miestni podržtaškovia si dávajú šiť obleky za peniaze ofŕkané krvou a usmievajú sa do kamier. A kdesi nedaľeko reálne a absurdne umierajú ľudia. Nie je to čudná situácia? Nezhrubla nám koža až príliš? Je to možno obranný mechanizmus, ale aj tak.
Málo hovoríme o krvi, takej tej nie z filmu. Lebo sa ťažko predstavuje realita vojnovej kafilérie, nestačí si zahrať efpéesku. Tak si ju nejako pripomeňme spomienkou na odkaz Henriho Dunanta.
Kto bol Henri Dunant? Spomeňte si, veď sme o ňom čítali v učebniciach. Spoluzakladateľ červeného kríža atakďalej. Vybaví sa vám to iba matne, chápem. Slovenské učebnice sú oprostené od hodnôt a obsahu.
Skúsim o Henrim inak… Podľa mňa to bola jedna z najvýznamnejších bytostí v dejinách ľudstva. V jeden júnový piatok 1859, keď začal letopočet našej doby (a história mi dá zapravdu), stál na kopci nad Castiglione de la Pieve. Scenéria pod ním by v iný deň bola podmanivo krásna. Málokedy je tráva zelenšia, voda sviežejšia a stromy košatejšie, ako na prahu leta. Ibaže on videl rubínovo-červené potoky a húštiny z ľudských a zvieracích končatín. Namiesto spevu škorcov počul úpenie zranených, slnko sa zamotalo do opony dymu po delostreleckých granátoch a výstreloch z muškiet.
Bol svedkom bitky pri Solferine.
Dnes už málo záleži na tom, ktorí z psychopatov tú bitku vyhral, či Napoleon III alebo Férenc Joška I, alebo čo olovrantoval ctihodný pán Franz von Wimpffen, a aká bola ranná stolica Philiberta Vaillanta. Záleží na desiatkach tisícoch chalanov, čo tam zostali ležať a zháňať vlastné vnútornosti. Ich mená sú neznáme a pre diktátorov nepodstatné. Henri Dunant ich videl a rozhodol sa im pomôcť.
Nebolo vtedy žiadneho červeného kríža. či polmesiaca, ani dohody zo Ženevy. Henri proste šiel a zašpinil si žiarivo-biely letný oblek. Zorganizoval dobrovoľníkov, vodu, obväzy, odkazy pre rodiny. Poučil dobrovoľníčky, ktoré sa štítili pomáhať rakušákom, že aj nepriateľ je človek.
Nemusí byť až tak náročné predstaviť si tú situáciu. Keď za 15 hodín pokryje 50 000 obetí neveľkú výmeru pôdy, zrejme to naruší kolorit letnej krajiny, chápete. Cesty okolo Solferina boli upchaté zvyškami výzbroje, mŕtvolami koní a vojakov. Kostoly, domy, námestia Castiglione a Cavriany zahltili tisícky ťažko ranených.
A keď píšem „ťažko“, tak to slovo skúste nechať vsiaknuť. Veď viete, ľudské telo je krehké, plné štiav a rôsolu, šliach, svalových úponov na kostiach, proste zázrak. (A v tomto texte nezáleží na tom, či je to akt stvorenia, alebo úžas neustálej premeny a prirodzeného výberu.)
Dunantovým činom sa začala rodiť myšlienka, že treba súcitne nakladať so zajatcami, že treba ošetriť ranených, ktorí pre generálov boli len štatistickým úbytkom. A aj nádej, že viac nebude bitiek. Čo sa nesplní, kým budú ľudia, čo sa klaňajú diktátorom.
Nebojme sa hovoriť o krvi namiesto peňazí. Strach majú jamkatí fešáci, ktorí si pôvabným gestom zakrývajú nos, zatiaľčo sa brodia stokou k vytúženému trónu.
Ok, som iba premúdretý bloger. Nespotil som sa uprostred umierajúcich, iba na ľahkej túre a po prejedení rezňami. Ale chcel by som mať Henriho Dunanta pri sebe, keď nadídu horšie časy. Chcel by som byť ako on, keď raz príde na lámanie chleba.
Nenávidím ľudí, ktorí berú vojnu a utrpenie iba ako marketingovú tému a výťah k moci. A nenávidím agresorov. Verím však, že Putina, Orbána, Fica a Pellegriniho pohltia anály, a Dunant a jeho ľudskosť prežijú.
