Bolek Polívka mal toť 31.7. narozeniny. Sedumdesátpět roků, dívaj ho, čoháňa šaškovského! Tož vše samý nájlepší, kvašáku! Dík za šecky ty chychoty a řehoty!
Najprv som si opätovne pozrel predstavenie Šašek a královna. Už keď som bol mladé ocasisko, zanechalo to vo mne dojem a oči som mal vlhké od smiechu. Ale aj hlavu plnú vážneho hútania. Kto nevidel tú hru (alebo predstavenie Am a Ea), nemôže poznať Bolka úplne. Roky ho mnohí identifikujú ako Bohuša, ale ešte aj pod tým je básnik. Jeho poézia – a v roli šaška je to pre mňa najkrajšie – je jednoducho betelná. Nie som znalec umenia, ani kritik, preto nemám pre jeho herectvo a autorstvo správne slová. Ale veď na to sú iní.
Čo ma na ňom zaujalo, sú také čriepky, ktoré o ňom veľa prezrádzajú. To, že neemigroval, hoci to mohol urobiť stokrát a úplne jednoducho. To, že Chantal ho nikdy neprestala milovať ako osobnosť a doteraz má dobré vzťahy so všetkými partnerkami. To, že aj padol v živote na hubu, a stále si z toho vie robiť srandu. To, čo o ňom ako láskavom človeku a kamarátovi hovoria aj po rokoch Barin a Fretti. To, ako sa staral o Jirka Pechu.
Nedávno som sa dopočul (Dáša Bláhová vravela v Bolkovinách) že Geofrey Rush – áno, ten australský oscarový herec – sa ako mladý v Paríži inšpiroval Bolkovým divadelným prejavom. To by sa jeden od skromného Bolečka nedozvedel. Došlo mi, že on je umelecká osobnosť svetového formátu – veď kto nevidel Zapomenuté světlo alebo Musíme si pomáhat?
A kto nemá aspoň jednu myšlienku na Bolečka, pri ktorej sa usmeje?
Dúfam, že bude ešte roky tvoriť. Teraz tie hry Šašek a syn, alebo DNA by som veeeľmi chcel vidieť.
Všetko najlepšie, maestro!
