V roku 2023, v 21. storočí, je smiešne moralizovať nad umením, osobovať si právo posúdiť, čo nie je umelecky hodnotné. A už vôbec nie to, čo je a čo nie je umeleckým dielom.
Prečo? Pretože tieto zápasy a diskusie už prebehli v toľkých podobách a tvaroch, že sú už nudné. Prirodzene, každý môže ohrnúť nos nad obrazom alebo piesňou, básňou alebo románom, každý môže rozhorčene opustiť divadelné predstavenie. Je to vec ‘páčenia’, ako vravieval profesor Michalovič. Buď sa niekomu niečo páči, alebo nie. Iná definícia umenia je problematická. Si myslím.
Problém vznikne vtedy, keď sa odpor voči konkrétnemu obrazu (atď.) inštitucionalizuje. Čiže ak niekto s výkonnou mocou, alebo komisia s právomocou cenzúry chce presadiť svoje vnímanie estetiky a „prípravovať legislatívu, ktorá by umožnila vyrovnať sa s podobnými záležitosťami“.
Ľudí, ktorí si udelili právo rozhodovať o vhodnosti diel, môžme pokojne pomenovať „Bloncky“. Bloncka neúnavne kluše dejinami a VŽDY je na smiech a NIKDY nič nedosiahne. Jej sa páčia možno vlastné mazanice, ale nepochybne chce vypáčiť dvere do kultúrneho sveta. A ani netuší, že tie sú dávno otvorené dokorán. Zároveň nevie, že keď vyvolá kontroverziu okolo diela, stáva sa zároveň jeho súčasťou, upriami naň pozornosť. A neraz poteší samotného autora. Zakázané texty a obrazy si vychutnajú aj tí, ktorí by sa inak o ne ani neobtreli.
Samozrejme, diela by sa dali namiesto páčenia aj páliť. Bloncka, to je Savonarola, ktorý tancuje radosťou nad horiacimi knihami a obrazmi. Bloncka je edikt, čo umožňuje ničenie kníh, realizované „publice“, „in conspectu populi“ – a teda najmä pre „zadosťučinenie verejnosti“, a prednostne „počestnej verejnosti“. Je to krívajúci Joseph, čo chce pozametať politicky podozrivé alebo „degenerované“ umelecké diela. Bloncka je desivý klaun dejín.
Zlé, zlé obrazy!
Máme naporúdzi nejaké príklady obrazových diel, ktoré si vynútili česť byť opľúvané? Ale veď samozrejme. Kto nepozná nádherný Le Dejeuner sur l’Herbe od Maneta (1863)? Nahá žena v spoločnosti oblečených mužov, navyše hľadiaca priamo na diváka… to bol svojho času nevídaný škandál. Salón ho odmietol, jeho členov určite tak pohlavne vzrušil, až sa zľakli. Pritom je to skvost, inšpirovaný renesančým Giorgionem, či Rafaelovou rytinou. Dnes visí v Musée d'Orsay. Rovnako ako Olympia.
Nahota, sexualita, kladenie znepokojivých otázok, to boli vždy terče pre Bloncku každej éry. Ešte aj Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke vyvolal najprv odpor, zobrazením genitálií. Jeho Davidovi vo Viktoriánskej dobe prirobili na pipíka figový list. Torrentiovi obraz (1614), visiaci v Rijksmuseu, vyniesol 20 rokov väzenia, a to tam nič erotické nie je. Vraj zobrazil nejaký kult. A čo už taký Carravagiov Judith Beheading Holofernes, (1599), Modiglianiho Nu couche (1917) Balthusov Guitar Lesson (1934), Courbetov The Origin of the World (1866)... sú toho plné múzeá,ale kdeže už sú tie Bloncky časov minulých? Nikto si nepamätá ich mená a nezanechali po sebe ani len zápach.
Zámerne nespomínam Duchampov pisoár (1917), Serranov Piss Christ (1987), Ofilov The Holy Virgin Mary (1996), kde je Panna Mária čiernej pleti obkolesená genitáliami. Dokonca sa nezmienim ani o dánskych karikatúrach, ktoré podnietili protesty v islamských krajinách v snahe vyhrážať sa nám a spochybniť všetko to, na čom stojí západná civilizácia. Totiž na kultúre, ktorá odmieta cenzorov, kultúre, ktorá sa snažíla poučiť od Sokratov, odsúdených pre ‘nesprávne’ názory na trest smrti.
Ľudia, ktorí sa rozhorčújú nad umením, si vždy starostlivo nájdu niečo, čo ich urazí. Nebude im stačiť žiaden náš ústupok. Sú ako šikanujúci blbci, čo ľúbia moc a kopnú si napriek akekoľvek našej snahe o zmier. Netreba im dať ani milimeter priestoru.
