Tento text nie je o všetkých super hubách, čo sa dajú zbierať. Je o hríboch.
Nedávno som videl reláciu o hríboch s Arnoštom Goldflamom (pre ktorého mám slabosť) a uvedomil som si, že mi šibe. Vysvetlím.
Keď niektorí hubári vyrážajú na hríby, myslia tým tzv. dubáky. Jozef Šutara ukázal, aká rozsiahla a pestrá je banda čelade Boletaceae. Hoci sa v relácii prechádzali po letnom, relatívne suchom lese, mrklo na nich zopár nádherných hnedých klobúkov a mne akoby hladili dušu. Je tak úžasné nájsť dubový, smrekový, sosnový, či hnedý. A tak vzácne natrafiť na bronzový.
Sú to voňavé plody lesa, mám na nich rád všetko. Vôňu a aj jemne orieškovú chuť, keď sa premelie kúsok klobúka v slinách (podhríb žlčový a hríb horký chutia odporne, viem). A to nehovorím o kozákoch, niekedy sú tak pekné, že je človeku ľúto ich brať do košíka.
S mojou vášňou pre hríby sa spája spomienka na ocka. Ale aj obava, že sú vzácnejšie, než sa nám dnes javí. Teploty nemilosrdne stúpajú každým rokom a po zúrivých búrkach sa často nestihne voda ani vsiaknuť do zeme. Čo sa stane s lesmi, keď raz budú bežné teploty nad 40 až 45? Pretože ak nič iné, hríby znamenajú zdravý les, spolu so stromami tvoria živú sieť.
Viete - a ozaj sorry za pátos - ale denne prechádzame okolo neuveriteľných zázračných vecí. Napríklad v jednom obyčajnom steble sídliskovej trávy sa odohráva chemický proces tak zložitý, že tomu prd rozumiem. Popisujem si to nasledovne: z hovna, vzduchu a svetla rastlina vytvára kyslík a sacharidy a všeličo užitočné. (Nejednemu biochemikovi práve zovrelo hrdlo a vynechali dva tepy srdca.)
A hríb? Ten ani nie je rastlina, ale čosi osobité. Je plný látok, o účinku ktorých ešte nevieme zďaleka všetko. Môžu ho jesť diabetici, ľudia s rakovinou, neobsahuje tuky, zato prospešné vlákniny. Keď to nie je zázrak, tak potom neviem čo. A sú proste parádne.
Čakanie na ‘mäso chudobných’ je pre hubára utrpením. Ostatné letá zvyknú byť hubársky ‘slabé’. Veľmi veľmi dúfam, že nie sme jednou z posledných generácií, čo môže z lesa kráčať s košíkom “dubákov”.
Lebo my si niekedy myslíme, že niektoré veci sú bežné ako prach. Pritom ani netušíme, akí sme sprostí.
