Mimochodom, všimnite si, že aj Rusko je dlhodobo impériom, pre ktoré akoby neexistoval čas. Stojí na mieste, tu a teraz, a súčasne hlboko v minulosti. Minulosti Stalinskej, ba dokonca aj Petra Veľkého. Vláči dejiny, prepísané na zbierku mýtov a bájí, všade so sebou, ukryté v sáre čižmy. Tak, ako Alexandros nosieval do vojen Illias.
Zdá sa, že v tej záhadnej ríši je všetko tak, ako to postavil Ivan Hrozný. Niečo podobné tvrdí Vladimir Sorokin. Totiž, že pyramída moci, zbudovaná v 16. storočí z kostí byzantského a mongolského monštra, nikdy úplne nepodľahla reforme. Na vrchole stojí „car i gosudar“, chvíľami kolektív cárov. Ako pripomenul prekladateľ Libor Dvořák, rozdiel spočíva iba v tom, že za Stalina bola pyramída betónovo šedá a za Jeľcina polepená reklamnými plagátmi.
O Jeľcinovi a o desaťročí neuveriteľnej biedy bežného Rusa je treba hovoriť. Príbehy z Ruska deväťdesiatych rokov sú až neuveriteľné. Tam má pôvod dnešný režim. V sklamaní a frustrácii, v redkvičkách pestovaných na balkónoch, v smrade a opare moskovského metra.
Louis C.K. spomína, ako v tom čase zažil práve v tom podzemí situáciu, ktorá mu dala lekciu z ťažkého humoru. Sedel a spolu s Moskovčanmi počúval clivý husľový koncert akéhosi bezdomovca. Naokolo prechádzal detský gang v kabátoch mužov, ktorí – o tom bol presvedčený – boli mŕtvi (a nechcel vedieť, ako zomreli). Jeden z Rusov si vyzul topánku, čosi zakričal na najstaršieho z chlapcov. Ten mu podal lepidlo v sáčku a muž si zalepil obuv. Potom sa im s Louiem stretli oči a Moskaľ sa od srdca zasmial.
Nonšalantnosť medzi troskami! Ale veď to poznáme aj z letných záberov Berlína, či Frankfurtu roku 1945! A vďaka knihám, ako je Čas vlkov, už vieme, že aj po zrútení obludného režimu sa našiel humor a energia. Spojencov a svet vtedy prekvapilo niekoľko vecí.
Jednou z nich bolo odhodlanie žien upratať zvratky po šialenom karnevale hrôzy. Tie nemecké ženy vyčítali svojim mužom nezmyselné bojovanie, zatiaľčo ony naučili deti obratne sa preplietať čiernym trhom a „zariadovať veci“. (Pravda, boli to hádam tie isté ženy, ktoré upadali do tranzu, keď bol fúzkatý idol na vrchole moci).
Ďaľším prekvapením bolo, ako rýchlo sa medzi ľudí vrátila diskusia a kultúra. Rozhovory o všetkom a plné divadlá a koncertné sály, maliari a spisovatelia. Rozdelení naveky sporom o hodnoty, na tých, čo emigrovali a tých, čo ostali, takých, čo sa vrátili, ale už nikam nepatrili. Napriek všetkému, ľudia intelektu a kultúry.
Prekvapivé bolo aj to, ako rýchlo sa z Nemcov stali krotkí baránkovia. Po kapitulácii žiadne významné akcie až „do roztrhání těla“. Mnohí sa cítili byť len obeťami nacizmu, iní iba zvesili odznak NSDAP a pracovali ďalej. K ozajstnému uznaniu zodpovednosti priviedla Nemecko možno až mládež 60tych rokov a bezpochyby Osvienčimský proces.
Má dnešné Rusko kdesi vnútornú energiu k zmene? Sú tam ženy, čo si vyhrnú rukávy a odpracú zrúcaniny „samoderžavia“? Vrátia sa intelektuáli a umelci, vrátia sa opovrhnutí a tí, ktorí mali strach so smrti a zabíjania? Bude niekto chcieť žiť v tej krajine? Chce tam žiť dnes niekto?
Odpovede, zdá sa, nevie dnes nikto. Ani Sorokin, ani Jaroslav Šimov, či Saša Duleba. A reforma toho systému sa zdá byť iba chimérou. Prečo ale záleží na tom, čo sa stane s Ruskom v tomto storočí? Nuž z rovnakého dôvodu, z akého záležalo po roku 1945 na osude Nemecka. A nikdy to nebolo celkom iba o geopolitike, alebo ekonómii. Bolo to o konkrétnych ľudských bytostiach, tisíckach duší. Vtedy a aj dnes.
Paralela dneška s obdobím vyčíňania Tretej ríše sa núka sama, už sa to javí ako klišé. Možno všetky pripodobnenia našich čias k obdobiu tridsiatych a štyridsiatych rokov zreteľne krívajú. Ale pracuje sa s nimi, pretože jazva po tej Vojne je viditeľnejšia, než by si bol ktokoľvek pred pár rokmi pripustil.
Samozrejme, je to, ako keby sme stáli v bahne a krvi roku 1942 a snažili sa poskočením nahliadnuť za horizont. Kto by vtedy čo i len vo sne prorokoval, že jedna fúzatá beštia si preženie guľku hlavou a druhá začne budovať na dlhé roky betónovú sféru vplyvu?
Ukončenie vojny, alebo pád schizofašizmu (ako súčasný režim v Rusku nazýva Timothy Snyder) sú udalosťami, ktoré iba nebadateľne šplechocú kdesi v diaľkach oceánu dejín. Sami sa plavíme takmer poslepiačky, hmla naokolo sa nedá rozohnať. K týmto udalostiam dôjde, to je jediná istota, ktorú si milovníci dejepisu opatrujú v náručí. Ale ak Rusko bude ďalej apoteózou na násilie, ak bude stále ublíženým impériom a ak tam a na Ukrajine budú ďalej trpieť ľudia, ani Slovensku nesvitá na ružové zajtrajšky.
No nič, počkáme pár desaťročí a uvidí sa. Dobre bude.
Odporúčam na vypočutie:
Moskva slzám nevěří, Historie CZ:
https://www.ceskatelevize.cz/porady/10150778447-historie-cs/222411058220027/
Budoucnost Ruska : Jaroslav Šimov, Sergej Medveděv, a Libor Dvořák
https://www.youtube.com/watch?v=_8Ee6PHpHxE&list=PLFNlgRif2mP6nDzLv3Ddx7PRA4ycz8Lij&index=3
Jak přemýšlet o Rusku - ruská samostatnost, imperiální choutky, dezinformace - Libor Dvořák:
https://www.youtube.com/watch?v=xuCY9-I4uKc&list=PLFNlgRif2mP6nDzLv3Ddx7PRA4ycz8Lij&index=4
